Viera a rozum ako cesta k poznaniu Boha

21.11.2012

Drahí bratia a sestry,

ako pokračuje Rok viery, máme vo svojich srdciach nádej, že dokážeme znovu objaviť jej radosť a tiež entuziazmus ohlasovať všetkým jej pravdy. Tieto pravdy viery nie sú len informáciou či posolstvom o Bohu. Vyjadrujú udalosť stretnutia Boha s človekom, teda spásonosnú a oslobodzujúcu udalosť, ktorá napĺňa tie najhlbšie ľudské nádeje - túžby po pokoji, bratstve a láske. Viera nás vedie k tomu, aby sme objavili, že stretnutie s Bohom dáva novú hodnotu všetkému, čo je v človeku krásne, dobré, pravdivé - a zároveň to všetko privádza k dokonalosti. Takže, keď sa Boh zjavuje, človek nielen spoznáva, kto je Boh, ale zároveň objavuje aj seba samého, svoj pôvod, svoj osud, svoju veľkosť - dôstojnosť ľudského života.

Viera nám sprostredkuje autentické poznanie Boha, ktoré sa dotýka celej ľudskej osoby: je to poznanie, ktoré dáva životu novú chuť a radosť zo života na tomto svete. Viera sa prejavuje v darovaní seba druhým, v bratstve, ktoré nás robí solidárnymi a schopnými lásky; pomáha nám vyjsť zo samoty prinášajúcej smútok. Toto poznanie Boha prostredníctvom viery nie je len intelektuálne, ale dotýka sa celého života. Je to poznane Boha-Lásky - prostredníctvom lásky samotnej. Božia láska nám umožňuje vidieť, otvára oči, sprostredkuje poznanie celej skutočnosti - nielen z obmedzenej perspektívy individualizmu a subjektivizmu, ktoré tak často mýlia ľudské svedomie. Poznanie Boha je skúsenosťou viery, a zároveň predpokladá napredovanie v intelektuálnej a morálnej oblasti. Keď sa nás dotkne prítomnosť Ježišovho Ducha, prekonávame horizonty svojich egoizmov a otvárame sa pre opravdivé hodnoty.

Dnes by som sa rád zastavil pri rozumnosti viery v Boha. Katolícka tradícia od začiatku odmietala fideizmus, teda tendenciu veriť proti rozumu. Credo quia absurdum (verím, pretože je to absurdné) určite nie je frázou, ktorá by vyjadrovala katolícku vieru. Boh nie je absurdný, i keď pre nás zostáva tajomstvom. Tajomstvo však ešte nemusí byť iracionálne, práve naopak, môže byť plné zmyslu a pravdy. Ak viera pozerajúc na tajomstvo vidí tmu, nie je to preto, že by v tajomstve nebolo svetlo, ale skôr možno preto, že je ho tam priveľa. Ako aj oči človeka, keď sa pozerajú priamo do slnka, nevidia nič, len tmu - a predsa nik nepovie, že je to preto, že slnko nesvieti. Naopak, slnko je zdrojom svetla. Viera nám umožňuje dívať sa do Božieho „slnka“, pretože je prijatím Zjavenia v dejinách: viera takpovediac absorbuje všetku žiaru Božieho tajomstva a konfrontuje sa s veľkým zázrakom: Boh sa priblížil človeku a ponúkol sa jeho poznaniu, zostúpil celkom k hraniciam stvoreného sveta, ktoré sú limitom ľudského rozumu (cfr Conc. Ec. Vat. II, Cost. dogm. Dei Verbum, 13).

Zároveň však Boh prostredníctvom svojej milosti osvetľuje ľudský rozum a otvára mu nové horizonty, nesmierne a nekonečné. Práve preto je viera neustálym stimulom: nedovolí nám nikdy zastaviť sa a uspokojiť sa s pochopením pravdy a skutočnosti, ktoré nie je celkom vyčerpávajúce. Predsudok moderných mysliteľov, ktorí tvrdia, že pre ľudský rozum sú dogmy viery obmedzujúce, je celkom nesprávny. Opak je pravdou, ako to už dokázali veľkí učitelia kresťanskej tradície. Svätý Augustín, ešte pred svojím obrátením, s veľkým nepokojom hľadal pravdu - prostredníctvom všetkých vtedy známych filozofií - ale žiadna z nich ho neuspokojila. Toto namáhavé racionálne hľadanie sa preňho stalo výborným pedagogickým východiskom pre stretnutie s pravdou Ježiša Krista.

Keď hovorí „cháp, aby si veril a ver, aby si pochopil“ (Discorso 43, 9: PL 38, 258) - je to akoby rozprával o svojej vlastnej životnej skúsenosti. Rozum a viera nie sú cudzie Božiemu Zjaveniu, ani si navzájom neprotirečia: sú podmienkami pochopenia Zjavenia a tiež podmienkami jeho autentického prijatia: stretávajú sa navzájom pred prahom tajomstva. Svätý Augustín spolu s mnohými ďalšími kresťanskými autormi je svedkom viery, ktorá je žitá s rozumom, premýšľa a pozýva premýšľať. V tomto duchu aj svätý Anzelm vo svojom Proslogione hovorí, že katolícka viera je fides quarens intellectum, kde hľadanie pochopenia je súčasťou úkonu viery. Svätý Tomáš Akvinský, ktorý je výraznou postavou tradície racionality viery, sa potom konfrontuje s rozumom filozofov, poukazujúc na to, koľko plodnej a racionálnej vitality prináša ľudskému mysleniu spojenie s princípmi a pravdami kresťanskej viery.
Katolícka viera je teda racionálna a má dôveru v ľudský rozum. Prvý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii Dei Filius potvrdil, že rozum je schopný s istotou poznať existenciu Boha zo stvorených vecí, no len viera dokáže „s ľahkosťou a s absolútnou istotou, bez omylu“ (DS 3005) spoznať pravdy, ktoré sa týkajú Boha, a to vo svetle jeho milosti. Poznanie viery teda nikdy nie je v rozpore so zdravým rozumom. Blahoslavený pápež Ján Pavol II. to vo svojej encyklike Fides et ratio zhrnul takto: „Rozum človeka sa neznehodnocuje, ani sa neznižuje tým, že dáva súhlas k obsahu viery. K nemu sa v každom prípade človek dostáva slobodným a uvedomelým rozhodnutím“ (č. 43). V neodolateľnej túžbe po pravde len harmonický vzťah medzi vierou a rozumom je tou správnou cestou, ktorá vedie k Bohu a k plnému uskutočneniu seba samého.
Túto doktrínu nachádzame v celom Novom zákone. Svätý Pavol, keď píše kresťanom v Korinte, hovorí - ako sme práve počuli: „Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo.“ (1 Kor 1,22-23). Boh spasil svet nie skutkom svojej moci, ale prostredníctvom poníženia svojho jednorodeného Syna: podľa ľudských parametrov, tento nezvyčajný spôsob, ktorý si Boh zvolil, nejde dohromady s kritériami gréckej múdrosti. A predsa má Kristov kríž svoju racionalitu, ktorú svätý Pavol nazýva ho lógos tou starou, „slovo kríža“ (1 Kor 1, 18). V tomto prípade výraz lógos znamená tak slovo ako aj rozum - a ak je lógos použitý vo zmysle slova, tak je to len kvôli tomu, že slovo verbálne vyjadruje to, čo rozum vytvoril.
Svätý Pavol nevidí v Kríži iracionálnu udalosť, ale spásonosnú skutočnosť, ktorá je racionálne pochopiteľná vo svetle viery. Zároveň, Pavol tak veľmi dôveruje ľudskému rozumu, že sa až čuduje tomu, keď mnohí, napriek tomu, že vidia krásu Božích stvorení, odmietajú v Boha uveriť. V liste Rimanom píše: „Veď to, čo je v ňom neviditeľné - jeho večnú múdrosť a božstvo - možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (1, 20). Aj svätý Peter poučuje kresťanov v diaspore: „Uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“ (1 Pt 3, 15). V atmosfére prenasledovania a veľkej potreby vydávať svedectvo viery sú veriaci vyzvaní, aby dokázali rozumne obhájiť svoju prináležitosť k slovu Evanjelia a taktiež zdôvodniť svoju nádej.
Na týchto východiskách, na plodnom vzťahu medzi pochopením a uverením, sa zakladá aj cnostný vzťah medzi rozumom a vierou. Vedecké bádanie vedie k poznaniu stále nových právd o človeku a o svete. Sme toho svedkami. Skutočné dobro ľudstva, pochopiteľné vo viere, otvára potom horizont, v ktorom by sa malo pohybovať aj naše napredovanie v objavovaní. Je potrebné povzbudzovať a podporovať výskumy zamerané na službu životu a na boj proti chorobám. Dôležité sú aj skúmania, ktoré sa snažia odhaliť tajomstvá našej planéty a celého vesmíru, uvedomujúc si, že človek je na vrchole stvorenia nie preto, aby ho donekonečna využíval, ale preto, aby sa oň staral a aby zem udržiaval obývateľnou. Viera teda, ak je žitá pravdivo, nikdy neprotirečí vede. Skôr s ňou spolupracuje a ponúka základné kritériá, aby napomáhala dobru všetkých. Vyzýva ju, aby sa vzdala len tých pokusov, ktoré protirečia pôvodnému Božiemu plánu a môžu mať za následok vplyvy, čo sa obrátia proti samému človeku. Aj kvôli tomuto je rozumné veriť: ak je veda cenným spojencom viery v snahe o pochopenie Božieho plánu so svetom, viera zasa umožňuje vedeckému pokroku, aby sa realizoval vždy pre dobro človeka a zasadzoval za pravdu o človeku - vo vernosti Božiemu plánu.
Práve preto je teda pre človeka dôležité, aby sa otváral pre vieru a pre poznanie Boha, ako aj pre poznanie jeho plánu spásy v Ježišovi Kristovi. V evanjeliu je do života uvedené nové ľudstvo - autentická „gramatika“ človeka a celej skutočnosti. Katechizmus Katolíckej Cirkvi hovorí: „Božia pravda je Božia múdrosť, ktorá vládne v celom poriadku stvorenia a riadenia sveta. Boh sám stvoril nebo i zem a len on sám môže dať pravé poznanie všetkých stvorených vecí v ich vzťahu k nemu“ (č. 216).
Želáme si teda, aby naša snaha ohlasovať dala evanjeliu nový, centrálny význam v živote mnohých mužov a žien našich čias. Modlime sa, aby všetci našli v Kristovi zmysel svojej existencie a základ opravdivej slobody: veď bez Boha človek stráca samého seba. Svedectvá mnohých našich predkov, ktorí zasvätili svoj život evanjeliu, to navždy potvrdzujú. Veriť je rozumné - a v hre je naša existencia. Stojí za to obetovať sa pre Krista - lebo on jediný dokáže vyplniť túžby po pravde a dobre, ktoré sú zakorenené hlboko v duši každého človeka: dnes, v čase, ktorý stále napreduje a v deň, ktorý sa nikdy neskončí - vo Večnej Blaženosti. Ďakujem.

Zdroj: www.radiovaticana.va

 

Katechezy: 
Súvisiace: 

Videá