Katechéza Svätého Otca Františka 7.9.2016

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Počuli sme úryvok z Evanjelia podľa Matúša (11,2-6). Zámerom evanjelistu je to, aby nám umožnil hlbšie preniknúť do Ježišovho tajomstva, aby sme pochopili jeho dobrotu a jeho milosrdenstvo. Je to nasledovná epizóda: Ján Krstiteľ posiela svojich učeníkov za Ježišom – Ján bol vo väzení –, aby mu položil veľmi jasnú otázku: «Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?» (v. 3). Nachádzal sa práve v tmavej chvíli. Ján Krstiteľ dychtivo očakával Mesiáša a vo svojom kázaní ho veľkolepo opísal ako sudcu, ktorý konečne nastolí Božie kráľovstvo a očistí svoj ľud, odmení dobrých a potrestá zlých. Kázal takto: «Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa» (Mt 3,10). Teraz Ježiš začal svoje verejné účinkovanie veľmi odlišným štýlom. Ján trpí a ocitá sa v dvojnásobnej tme – v temnote väzenia, tme cely, i v tme srdca: nechápe tento štýl a chce vedieť, či je Mesiášom práve on, alebo či treba čakať na iného.
Ježišova odpoveď sa zdá byť na prvý pohľad nezodpovedajúcou otázke Jána Krstiteľa. Ježiš totiž vraví: «Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší» (Mt 4-6,10). Toto je Ježišova odpoveď. Tu sa úmysel Pána Ježiša stáva zjavným: odpovedá, že je konkrétnym nástrojom Otcovho milosrdenstva, ktorý ide v ústrety všetkým a prináša útechu a spásu a takýmto spôsobom zjavuje Boží súd. Slepým, chromým, malomocným, hluchým sa prinavracia ich dôstojnosť a už viac nie sú vylúčení kvôli svojej chorobe, mŕtvi ožívajú, zatiaľ čo chudobným sa ohlasuje Radostná zvesť. A toto sa stáva syntézou Ježišovho konania, ktoré takýmto spôsobom zviditeľňuje a konkretizuje samotné Božie konanie.
Posolstvo, ktoré sa Cirkvi dostáva z tohto rozprávania o Kristovom živote, je veľmi jasné. Boh neposlal svojho Syna na svet, aby potrestal hriešnikov, ani preto, aby vyhubil zlých. Je im naopak určené pozvanie k obráteniu, aby pri pohľade na znamenia Božej dobroty mohli opäť nájsť cestu späť. Ako hovorí žalm: «Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí? Ale ty si milostivý a my ti chceme v bázni slúžiť» (Ž 130,3-4).
Spravodlivosť, ktorú Ján Krstiteľ kládol do centra svojho kázania, sa v Ježišovi zjavuje v prvom rade ako milosrdenstvo. A pochybnosti Predchodcu nie sú iné, ako predznamenanie zneistenia, aké Ježiš následne vyvolá svojimi činmi a svojimi slovami. A tak možno pochopiť, prečo Ježiš uzatvára svoju odpoveď takto: «A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší» (Mt 11,6). Pohoršenie znamená ,prekážku‘. Preto Ježiš vystríha pred osobitným nebezpečenstvom: ak sú prekážkou pre vieru predovšetkým jeho činy milosrdenstva, znamená to, že ide o falošný obraz Mesiáša. Blahoslavení sú naopak tí, ktorí zoči-voči Ježišovým skutkom a slovám vzdávajú slávu Otcovi, ktorý je na nebesiach.
Ježišova výstraha je stále aktuálna: aj dnes si človek o Bohu vytvára predstavy, ktoré mu bránia zažiť jeho skutočnú prítomnosť. Niektorí si upravia vieru na spôsob ,urob si sám‘, ktorá redukuje Boha na obmedzený priestor vlastných želaní a vlastných presvedčení. Ale táto viera nie je obrátením k Pánovi, ktorý sa zjavuje, ale naopak mu dokonca znemožňuje podnecovať náš život a naše svedomie. Iní redukujú Boha na falošný idol; používajú jeho sväté meno na ospravedlnenie vlastných záujmov či dokonca nenávisti a násilia. Pre iných je Boh len psychologickým útočiskom na získanie istoty v ťažkých okamihoch: ide o vieru uzavretú samu do seba, nepriepustnú voči sile Ježišovej milosrdnej lásky, ktorá nás ženie smerom k bratom. A ešte ďalší považujú Krista iba za dobrého učiteľa etickej náuky, jedného z mnohých v histórii. Napokon existujú takí, ktorí dusia vieru v čisto vnútornom vzťahu s Ježišom a rušia tak jeho misionársky zápal schopný premeniť svet a dejiny. My kresťania veríme v Boha Ježiša Krista a našou túžbou je rásť v živej skúsenosti jeho tajomstva lásky.
Snažme sa teda neklásť nijakú prekážku milosrdnému konaniu Otca, ale žiadajme o dar veľkej viery, aby sme sa aj my stali znakmi a nástrojmi milosrdenstva.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)