Žalm naliehavej prosby, dôvery a útechy

7.9.2011

 

„Drahí bratia a sestry,

oddnes pokračujeme v audienciách na Námestí svätého Petra a tiež v „škole modlitby“, ktorú zažívame spolu v týchto stredajších katechézach. Chcel by som začať uvažovať nad niektorými žalmami, ktoré – ako som už povedal v júni – tvoria „knihu modlitby“ par excellence. Prvý, pri ktorom by som sa chcel zastaviť, je žalm náreku a naliehavej prosby preniknutej hlbokou dôverou, v ktorej istota Božej prítomnosti je základom modlitby vychádzajúcej zo situácie krajnej ťažkosti, v ktorej sa nachádza modliaci sa človek. Je to Žalm 3, pripisovaný podľa židovskej tradície Dávidovi – vytvorený v čase – keď bol na úteku pred svojím synom Absolónom (porov. v. 1). Je to jedna z najdramatickejších a najbolestnejších epizód v živote kráľa, keď si jeho syn uzurpuje jeho kráľovský trón; je nútený opustiť Jeruzalem, aby si zachránil život (porov. 2 Sam 15). Situácia ohrozenia a úzkosti, ktorú Dávid zakúsil, tvorí pozadie tejto modlitby a pomáha ju pochopiť ukazujúc ju ako typickú situáciu, v ktorej tento žalm môže byť prednášaný. Pri volaní žalmistu môže každý spoznať pocity bolesti a horkosti spolu s dôverou v Boha, ktoré podľa biblického príbehu sprevádzali útek Dávida z jeho mesta.

Žalm začína volaním k Pánovi:

„Pane, jak mnoho je tých, čo ma sužujú!

Mnohí povstávajú proti mne.

Mnohí o mne hovoria:

„Boh mu nepomáha.“ (verše 2-3).

Opis toho, čo robí modliaci sa v jeho situácii, je teda poznačený veľmi dramatickými tónmi. Trikrát sa opakujú myšlienky množstva – „početní“, „mnohí“, „toľkí“ – výraz, ktorý má v pôvodnom texte rovnaký hebrejský koreň, aby sa tak ešte viac zdôraznilo nesmierne nebezpečenstvo opakujúcim sa spôsobom, takmer nepretržite. Tento dôraz na počet a veľkosť nepriateľa slúži na vyjadrenie vnímania žalmistu, zachytávajúceho nesmierny rozdiel medzi ním a jeho prenasledovateľmi - disproporcia, ktorá ospravedlňuje a vytvára naliehavosť jeho žiadosti o pomoc. Sužovateľov je veľa, majú prevahu, zatiaľ čo modliaci sa je sám a bezmocný, vydaný svojvôli svojich útočníkov. A i napriek tomu prvé slovo, ktoré žalmista vysloví, je slovo „Pane“, jeho výkrik začína volaním k Bohu. Množstvo hrozieb povstávajúcich proti nemu vyvoláva strach, ktorý zosilňuje hrozbu, javiacu sa ešte väčšou a desivejšou; ale modliaci sa nenechá zvíťaziť nad sebou túto víziu smrti, udržiava pevný vzťah s Bohom života a na neho, ako prvého, sa obráti pri hľadaní pomoci. Avšak jeho nepriatelia sa pokúšajú prerušiť toto puto s Bohom a podkopávajú dôveru svojich obetí. Naliehajú, že Pán nemôže zasiahnuť, hovoria, že ani Boh ho môže zachrániť. Agresia teda nie je len fyzická, ale dotýka sa i duchovnej dimenzie. „Pán ho nemôže zachrániť,“ hovoria; jadro duše žalmistu je napadnuté. Je to veľké pokušenie, v ktorom je veriaci podrobený skúške, je pokúšaný vzdať sa viery a dôvery v blízkosť Boha. Spravodlivý prekonáva poslednú skúšku, zostáva pevný vo viere a v istote pravdy, plnej dôvery v Boha, a práve tak nachádza Život a Pravdu. Zdá sa mi, že na tomto mieste sa nás žalm dotýka veľmi osobne v mnohých problémoch. Sme pokúšaní myslieť si, že ani Boh mi nepomôže, nepozná ma a možno ani nemá takúto možnosť. Pokušenie proti viere je posledným prejavom agresivity nepriateľa a toto musíme prekonať. Tak nájdeme Boha a nájdeme Život.

Človek, ktorý sa modlí náš žalm, je vyzvaný odpovedať s vierou na útoky: nepriatelia – ako som povedal – negujú, že Boh mu môže pomôcť, ale on sa ho dovoláva, volá ho menom „Pane“ a potom sa obráti na neho s dôrazným „ty“, čo vyjadruje pevný vzťah a obsahuje v sebe istotu Božej odpovede:

„Ale ty, Pane, si môj ochranca,

moja sláva, čo mi hlavu vztyčuje.

Hlasne som volal k Pánovi

a on mi odpovedal zo svojho svätého vrchu“ (verše 4-5).

Vízia nepriateľov teraz zmizne, nevyhrali, pretože kto verí v Boha, si je istý, že Boh je jeho priateľ. Zostane len Božie „ty“ oproti „mnohým“, avšak oveľa väčšie a silnejšie ako odporcovia. Pán je pomoc, ochrana, záchrana; je ako ochranný štít pre tých, ktorí sa spoliehajú na neho, a dvíha ich hlavu vo víťaznom a triumfálnom geste. Človek nie je viac sám, nepriatelia nie sú tak neporaziteľní ako sa zdalo, pretože Pán počuje krik utláčaného a odpovie z miesta jeho prítomnosti, zo svojho svätého vrchu. Človek kričí v úzkostiach, v nebezpečenstve, v bolestiach, človek prosí o pomoc a Boh odpovedá. Toto prelínanie ľudského volania a Božej odpovede je dialektikou modlitby a kľúčom k celým dejinám spásy.

Výkrik vyjadruje potrebu pomoci a apeluje na vernosť druhého; volať znamená prejaviť gesto viery v blízkosť a ochotu Boha, ktorý načúva. Modlitba vyjadruje istotu Božej prítomnosti, osvedčenej a overenej, že v spásonosnej odpovedi Boha za zjavuje plnosť. Toto je dôležité, aby v našej modlitbe bola istota Božej prítomnosti. Tak žalmista, ktorý sa cíti v
obkľúčení smrti, vyznáva svoju vieru v Boha života ako štít s nedotknuteľnou ochranou, ktorým sa opáše; kto si myslel, že je už stratený, môže teraz zdvihnúť hlavu, pretože Pán ho zachraňuje. Modliaci sa človek, ktorý bol v ohrození a ktorému sa posmievali, je v sláve, pretože Boh je jeho sláva.

Božia odpoveď, ktorá prijíma modlitbu, daruje žalmistovi úplnú celkovú istotu, zmizne i strach a krik utíchne v mieri, v hlbokom vnútornom pokoji:

„A ja som sa uložil na odpočinok a usnul som.

Prebudil som sa, lebo Pán ma udržuje.

Nebudem sa báť tisícov ľudí, čo ma obkľučujú” (vv. 6-7).

Modliaci sa, aj uprostred nebezpečenstva a bojov, môže zaspať pokojne, v postoji dôvernej odovzdanosti. Okolo neho sa nepriatelia utáborujú, obliehajú ho, je ich mnoho, stavajú sa proti nemu, smejú sa z neho a snažia sa ho zvrhnúť, ale on si ľahne a ticho a pokojne spí, istý si Božou prítomnosťou. A po prebudení nájde Boha stále vedľa seba ako strážcu, ktorý nespí (porov. Ž 121, 3-4), ktorý ho podporuje, drží ho za ruku, nikdy ho opustí. Strach zo smrti je prekonaný prítomnosťou toho, ktorý nikdy neumiera. A noc oplývajúca atavistickým strachom, noc bolesti a samoty, ustráchaného čakania sa teraz mení: čo evokuje prítomnosť smrti, sa stáva prítomnosťou nekonečna.

Viditeľný útok nepriateľa, masívneho, impozantného, kontrastuje s neviditeľnou prítomnosťou Boha, so všetkou jeho neporaziteľnou silou. A na neho sa žalmista po vyjadrení svojej dôvery opäť obráti s modlitbou: „Povstaň, Pane; zachráň ma, Bože môj“ (v. 8a). Útočníci „povstávajú“ (pozri verš 2) proti svojej obeti, avšak ten, kto „povstane“, je Pán a zrazí ich. Boh ho zachráni odpovedajúc na jeho volanie. Takže žalm končí víziou vyslobodenia z nebezpečenstva smrti a pokušenia, ktoré ho môžu zničiť. Po prosbe Pána o záchranu žalmista opisuje Božie víťazstvo: nepriatelia s ich nespravodlivým a krutým útlakom, ktorí sú symbolom všetkého, čo sa stavia proti Bohu a jeho plánu spásy, sú porazení. Zasiahnutí do úst už nebudú môcť viac navádzať na zlé, na pochybovanie o prítomnosti a pôsobení Boha: ich nezmyselné a rúhavé slová sú definitívne vyvrátené a odstránené tichým spásonosným zásahom Pána (porov. v. 8bc). Preto môže žalmista uzavrieť svoju modlitbu vetou s konotáciou liturgického slávenia vo vďačnosti a chvále Boha života: „Pane, ty si naša spása. Na tvoj ľud nech zostúpi tvoje požehnanie“ (verš 9).

Drahí bratia a sestry,

Žalm 3 nám predkladá prosbu plnú dôvery a útechy. Modliac sa tento žalm si môžeme osvojiť pocity žalmistu, spravodlivej postavy, ktorá je prenasledovaná a nachádza v Ježišovi svoje naplnenie. V bolesti, v nebezpečenstve, v nedorozumení, v horkosti z nepochopiteľného útoku slová žalmu otvárajú naše srdce posilňujúcej istote viery. Boh je vždy nablízku – aj v ťažkosti, v problémoch, v tme života – počúva, odpovedá a zachraňuje svojím spôsobom. Ale musíme byť schopní rozpoznať jeho prítomnosť a prijať jeho cesty, rovnako ako Dávid vo svojom pokorujúcom úteku pred svojím synom Absolónom, rovnako ako spravodlivý, ktorý je prenasledovaný v Knihe múdrosti a nakoniec vrcholným spôsobom ako Pán Ježiš na Golgote. A keď sa v očiach bezbožných zdá, že Boh nezasahuje, Syn zomiera, práve vtedy sa zjavuje všetkým veriacim pravá sláva a definitívna realizácia spásy. Nech nám Pán dá vieru, príde na pomoc našej slabosti a urobí nás schopnými veriť a modliť sa v každej úzkosti, v bolestných nociach a počas dlhých dní utrpenia odovzdajúc sa s dôverou jemu, ktorý je naším „štítom“ a našou „slávou“. Ďakujem.“

 

Zdroj: www.radiovaticana.va

 
Súvisiace: 

Videá