5.4.2011

Drahí bratia a sestry,

obrátiť sa na Pána v modlitbe je vždy radikálnym skutkom dôvery, vo vedomí odovzdania sa Bohu, ktorý je dobrý, „milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný“ (Ex 34,6-7; Ž 86,15; porov. Joel 2,13; Gn 4,2; Ž 103,8; 145,8; Neh 9,17). Preto by som sa chcel dnes zamyslieť spolu s vami nad žalmom, ktorý je celý preniknutý dôverou. Žalmom, v ktorom Žalmista vyjadruje svoju pokojnú istotu, že je vedený a ochraňovaný pred každým nebezpečenstvom, pretože Pán je jeho pastier. Ide o Ž 23 (alebo Ž 22, podľa grécko-latinskej tradície) a je to text, ktorý je známy nám všetkým a tiež nami všetkými obľúbený.

„Pán je môj pastier, nič mi nechýba“, tak začína táto krásna modlitba, evokujúc pastierske kočovné prostredie a skúsenosť vzájomného poznania, ktoré sa utvára medzi pastierom a jeho ovečkami, ktoré tvoria jeho malé stádo. Obraz sa odvoláva na atmosféru dôvery, intímnosti a nehy: pastier pozná každú svoju ovečku, volá ich po mene a ony ho nasledujú, pretože ho poznajú a dôverujú mu (porov. Jn 10,2-4). On sa o ne stará; ochraňuje ich ako veľké bohatstvo; je pripravený brániť ich a zabezpečiť im blahobyt a pokojný život. Nič im nemôže chýbať, keď je s nimi ich pastier. Na túto skúsenosť sa odvoláva Žalmista, keď nazýva Boha svojim pastierom a necháva sa ním viesť na bezpečné pašienky:

„... pasie ma na zelených pašienkach.

Vodí ma k tichým vodám,

dušu mi osviežuje.

Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu“ (vv. 2-3).

Pred našimi očami sa otvára vízia zelených polí, prameňov priezračnej vody a oázy pokoja, ku ktorej pastier vedie stádo. Sú to symboly životných situácií, ku ktorým Pán vedie Žalmistu, ktorý sa cíti ako ovečky oddychujúce pri prameni vody. Je to situácia plná oddychu, nie napätia a nebezpečenstva, ale naopak plná dôvery a pokoja, pretože toto miesto je bezpečné, voda je čerstvá a pastier bdie nad nimi. Nezabudnime, že Žalmista evokuje tento obraz v krajine, ktorá bola z veľkej časti púšťou, spálenou nepríjemným slnkom. Bola miestom, kde pastier žil polokočovným spôsobom života vo vysušených stepiach okolo obývaných osád. Avšak pastier vie, kde možno nájsť trávu a čerstvú vodu, ktoré sú esenciálnymi pre život ovečiek. Vie ich priviesť do oázy, v ktorej sa „duša osviežuje“ a v ktorej možno opäť načerpať sily a novú energiu pred ďalšou cestou.

Ako hovorí Žalmista, Boh ho vedie k „zeleným pašienkam“ a „tichým vodám“, kde je všetkého dostatok a kde je všetko darované v hojnosti. Vtedy, keď je Pán pastier – hoci v púšti, mieste nedostatku a smrti – Žalmista nestráca istotu o radikálnej prítomnosti života, takže môže povedať: „nič mi nechýba“. Pastierovi totiž záleží na dobre stáda, prispôsobuje svoje vlastné požiadavky a svoj rytmus života požiadavkám jeho ovečiek. Putuje a žije s nimi, vedie ich „po správnych chodníkoch“, teda vhodných pre ne. Má na zreteli ich potreby, nie svoje vlastné. Bezpečnosť jeho stáda je úplnou prioritou a pri vedení svojho stáda sa práve ňou riadi.

Drahí bratia a sestry! Aj my, rovnako ako Žalmista, ak kráčame za „Dobrým pastierom“ – hoci po ťažkých, krivoľakých a dlhých chodníkoch našich životov, častokrát miestami duchovne vyprahnutých, bez vody a pod pálivým slnkom racionalizmu – pod vedením Dobrého pastiera, Krista, si môžeme byť istí, že ideme správnou cestou a že nás Pán vedie a je nám vždy blízko a nič nám nebude chýbať.

Preto môže Žalmista s pokojom a istotou bez akejkoľvek neistoty a strachu vyhlásiť:

“I keby som mal ísť tmavou dolinou,

nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.

Tvoj prút a tvoja palica,

tie sú mi útechou” (v. 4).

Ten, kto kráča s Pánom – aj temnými údoliami utrpenia, neistoty kvôli všetkým ľudským problémom – predsa len cíti sa v bezpečí. Ty si so mnou! Toto je naša istota, ktorá nás vedie.

Temnota noci naháňa strach, kvôli svojim meniacim sa tieňom, ťažkosti všimnúť si nebezpečenstvo a tichu naplnenému neznámymi zvukmi. Ak sa stádo pohybuje ešte aj po západe slnka, keď sa zníži viditeľnosť, je normálne, že sa ovce stanú nepokojnými. Narastá totiž nebezpečenstvo zakopnutia, alebo vzdialenia sa od stáda a následného stratenia sa. Narastá aj strach z možných útočníkov, ktorí sa schovávajú v temnote. Žalmista vtedy, keď hovorí o „tmavej doline“, používa hebrejský výraz, ktorý evokuje temnotu smrti. Takže táto „tmavá dolina“, ktorou kráčame, je miestom úzkosti, strašných hrozieb a nebezpečenstva smrti. A predsa, Žalmista napreduje bezpečne a bez strachu, pretože je Pán s ním. Zvolanie „Ty si so mnou!“ je prehlásením neotrasiteľnej dôvery a je zhrnutím radikálnej viery: Božia blízkosť mení realitu, temné údolie stráca všetko nebezpečenstvo, miznú všetky hrozby. Stádo môže teraz pokojne napredovať ďalej, sprevádzané známym zvukom palice, ktorá udiera do zeme a poukazuje na ubezpečujúcu prítomnosť pastiera.

Tento povzbudzujúci obraz uzatvára prvú časť žalmu a prenecháva priestor inej scéne. Ešte stále sme v púšti, kde pastier žije so svojím stádom, no teraz sme prenesení do jeho stanu, ktorý sa pred nami pohostinne otvára:

“Prestieraš mi stôl

pred očami mojich protivníkov.

Leješ mi olej na hlavu

a kalich mi napĺňaš až po okraj” (v. 5).

Pán je teraz prezentovaný ako Ten, ktorý prijíma modliaceho sa. A robí tak so znakmi, ktoré poukazujú na veľkodušnú pohostinnosť a úplnú pozornosť. Boží hostiteľ prestiera pokrm na „stole“. Použitý hebrejský termín – vo svojom prvotnom význame – poukazuje na kožu zvieraťa, ktorá bola roztiahnutá na zemi a na ktorú sa kládol spoločný pokrm. Je to gesto podelenia sa, nielen o pokrm, ale aj o život. Je to ponúknutie spoločenstva a priateľstva, ktoré vytvára silné vzťahy a vyjadruje solidaritu. Ďalej je spomínaný štedrý dar vonného oleja na hlavu, ktorý dáva úľavu od pálenia slnka na púšti, občerstvuje a uzdravuje pokožku a oblažuje ducha svojou príjemnou vôňou. A nakoniec naplnený kalich scéne dodáva oslavný charakter s dobrým vínom, ktoré štedro rozdeľujeme priateľom. Pokrm, olej, víno: sú to dary, ktoré dodávajú životu radosť, pretože presahujú veci, ktoré sú nevyhnutne potrebné a vyjadrujú nezištnosť a plnosť lásky. Žalm 104 oslavne hovorí o prozreteľnej dobrote Pána:

„Tráve dávaš rásť pre ťažný dobytok

a byli, aby slúžila človeku.

Zo zeme vyvádzaš chlieb

i víno, čo obveseľuje srdce človeka;

olejom rozjasňuješ jeho tvár

a chlieb dáva silu srdcu človeka“ (vv.14-15)

Žalmista prijíma túto veľkú pozornosť. Je pútnikom, ktorý nachádza útočisko v stane hostiteľa, zatiaľ čo sa jeho nepriatelia musia zastaviť a hľadieť na celú scénu bez možnosti zasiahnutia, pretože ten, ktorého považovali sa svoju korisť, sa dostal do bezpečia, stal sa posvätným a nedotknuteľným hosťom. Týmto Žalmistom sa stávame my vtedy, keď skutočne veríme v spoločenstvo s Kristom. Keď Boh otvára svoj stan a prijíma nás, nič nám nemôže ublížiť.
Keď potom náš pútnik opäť vyrazí na cestu, Božia ochrana ho sprevádza na jeho ceste:
“Dobrota a milosť budú ma sprevádzať

po všetky dni môjho života.

A budem bývať v dome Pánovom

mnoho a mnoho dní” (v. 6).

Dobrota a vernosť Boha sú sprievodom, doprevádzajúcim Žalmistu, ktorý vychádza zo stanu a vydáva sa na cestu. Avšak je to cesta, ktorá nadobúda nový význam, a stáva sa púťou do Domu Pánovho, posvätného miesta, v ktorom modliaci sa chce „bývať“ navždy, a do ktorého sa chce aj „vracať“. Židovský výraz, ktorý je tu použitý, má význam „vracať sa“, ale drobnou vokálnou modifikáciou môže byť vnímaný ako „bývať“, a takto je vyjadrovaný starobylými verziami a väčšinou súčasných prekladov. Oba významy môžu byť ponechané: vracať sa do domu a bývať v ňom je prianím každého Izraelitu, bývať blízko pri Bohu, v jeho blízkosti a dobrote. Je dychtivosťou a túžbou každého veriaceho môcť bývať skutočne tam, kde je Boh, blízko Boha. Nasledovanie Pastiera privádza do jeho domu, toto je cieľom každej cesty, vytúženou oázou v púšti, prístreškom pri úteku pred nepriateľmi, miestom pokoja, kde zakúšame dobrotu a vernú lásku Boha deň za dňom, v pokojnej radosti času bez konca.

Obrazy tohto žalmu svojím bohatstvom a hĺbkou sprevádzajú celé dejiny a náboženskú skúsenosť Izraelského ľudu a stále sprevádzajú kresťanov. Postava pastiera zvlášť evokuje čas Exodu, dlhú cestu púšťou, ako stádo pod vedením božského Pastiera (porov. Iz 63, 11-14; Ž 77, 20-21; 78, 52-54). V Zasľúbenej zemi to bol kráľ, ktorý mal úlohu pásť Pánovo stádo. Tak, ako Dávid, pastier vybraný Bohom a predobraz Mesiáša (porov. 2Sam 5, 1-2; 7, 8; Ž 78, 70-72). Neskôr, na konci babylonského zajatia, je Izrael – akoby v novom Exode (porov. Iz 40,3-5.9-11; 43,16-21) – privedený do vlasti ako stratená a znovu nájdená ovca, opätovne privedená Bohom na hojné pastviny a miesta oddychu (porov. Ez 34,11-16.23-31). Ale až v
Pánovi Ježišovi všetka evokatívna sila nášho žalmu dosahuje úplnosť, nachádza plnosť významu: Ježiš je „Dobrý Pastier“, ktorý sa vydáva hľadať stratenú ovcu, ktorý pozná svoje ovce a položí za ne život (porov. Mt 18,12-14; Lk 15,4-7; Jn 10,2-4.11-18), On je cesta, správna cesta, ktorá nás privádza k životu (porov. Jn 14,6); on je svetlo ktoré osvecuje tmavé údolie a víťazí nad každým naším strachom (porov. Jn 1,9; 8,12; 9,5; 12,46). On je štedrým hostiteľom, ktorý nás prijíma a chráni nás pred nepriateľmi, pripravujúc hostinu svojho Tela a svojej Krvi (porov. Mt 26,26-29; Mk 14,22-25; Lk 22,19-20), ako aj tú definitívnu hostinu v nebi (porov. Lk 14,15ss; Zjv 3,20; 19,9). On je kráľovským Pastierom, kráľom miernosti a odpustenia, vyvýšeným na oslávenom dreve kríža (porov. Jn 3,13-15; 12,32; 17,4-5).

Drahí bratia a sestry, Žalm 23 nás pozýva k obnove našej dôvery v Boha, zverujúc sa úplne do jeho rúk. Žiadajme teda s vierou, aby nám Pán umožnil, aj na ťažkých cestách našich čias, kráčať vždy po jeho chodníkoch ako učenlivé a poslušné stádo, aby nás prijal do svojho domu, k svojmu stolu, a priviedol nás k „pokojným vodám“, aby sme sa prijímajúc dar jeho Ducha mohli napiť z jeho prameňov živej vody, „prúdiacej do večného života“ (Jn 4,14, porov. 7, 37-39). Ďakujem.

Zdroj: www.radiovaticana.va