13. 9. 2011

Drahí bratia a sestry,

v dnešnej katechéze si priblížime žalm so silným kristologickým podtónom, ktorý neustále sprevádza popisy Ježišovho umučenia s jeho dvojitou dimenziou pokory a slávy, smrti a života. Je to žalm 22 (podľa hebrejskej tradície), alebo 21 (podľa grécko-latinskej tradície). Ide o skormútenú a dojemnú modlitbu plnú ľudskosti a zároveň teologického bohatstva, ktoré z neho robia jeden z najčastejšie modlených i študovaných žalmov celého žaltára. Ide o dlhú poetickú kompozíciu. My sa pozastavíme najmä pri jeho prvej časti založenej na náreku, aby sme tak prehĺbili niektoré dôležité dimenzie modlitby k Bohu.

Tento žalm nám predstavuje nevinného človeka, prenasledovaného a obkľúčeného svojimi protivníkmi, ktorí ho chcú usmrtiť. On sa utieka k Bohu najskôr bolestným nárekom, ktorý sa však – vďaka viere – mysteriózne nakoniec mení na vzdávanie chvály. Vo jeho modlitbe sa prelína tiesnivá skutočnosť prítomnosti a potešujúca spomienka na minulosť, v bolestivom uvedomení si svojej beznádejnej situácie. Nechce sa však zrieknuť nádeje. Jeho úvodné zvolanie je dovolávaním sa Boha, ktorý sa zdá vzdialený; ktorý neodpovedá a akoby ho opustil:

Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?

Slová môjho náreku sú ďaleko od toho,

kto by ma zachránil.

Bože môj, volám vo dne, a nečuješ;

volám v noci, a nenachádzam pokoja. (vv. 2-3)

Boh mlčí a toto ticho trýzni vnútro modliaceho sa, ktorý neustále volá, prosí, avšak bez nachádzania odpovede. Neustále sa striedajú dni a noci, pokračuje aj neúnavné hľadanie odpovede, ktorá však stále chýba. Modlitba je žiadosťou o vypočutie a o odpoveď; je snahou o nadviazanie kontaktu; je hľadaním vzťahu, ktorý by mohol darovať trochu útechy, či záchranu. No, ak Boh neodpovedá, prosba o pomoc sa stráca v prázdne a samota sa stáva neznesiteľnou. I napriek tomu prosiaci v našom žalme – v tomto úplnom odovzdaní sa – v úplnej dôvere a viere trikrát nazýva Pána „môj Boh“. Napriek tomu – ako sa zdá – že Pán úplne prerušil svoj vzťah, Žalmista tomu neverí. Prosí o zdôvodnenie tohto nepochopiteľného opustenia, no predsa tvrdí, že „jeho“ Boh ho nemôže opustiť.

Ako je známe, úvodné zvolanie žalmu – Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? – je prevzatý do evanjelií podľa Matúša a Marka ako výkrik Ježiša zomierajúceho na kríži (porov. Mt 27,46; Mk 15,34). Vyjadruje celé zúfalstvo Mesiáša, Božieho syna, ktorý čelí dráme smrti, čiže skutočnosti úplne protirečiacej Pánovi života. Opustený takmer všetkými svojimi priateľmi, zradený a zapretý učeníkmi, obkolesený ľuďmi, ktorí ho urážajú, sa Ježiš nachádza ubitý váhou poslania, ktoré musí splniť prostredníctvom pokorenia a sebazničenia. Preto volá k Otcovi a v tomto utrpení prijíma na seba bolestivé slová žalmu. Avšak jeho výkrik nie je beznádejný, takisto ako nebol taký ani výkrik žalmistu, ktorý vo svojej modlitbe prechádza strastiplnou cestou, ktorá však nakoniec vyústi do perspektívy vzdávania chvál a do dôvery v Božie víťazstvo. A keďže v hebrejskom spôsobe používania citovať začiatok žalmu znamená odvolávať sa na celú báseň, Ježišova mučivá modlitba – hoci si zachováva svoj charakter nevýslovného utrpenia – s istotou sa otvára pre oslávenie. „Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ (Lk 24,26). Svojím umučením v poslušnosti Otcovi, Pán Ježiš prechádza opustením a smrťou, aby dosiahol život a daroval ho všetkým veriacim.

Po tomto úvodnom prosebnom zvolaní v našom žalme 22 (21) nasleduje – vo veľmi

bolestnom kontraste – spomienka na minulosť:

V teba dúfali naši otcovia;

dúfali a vyslobodil si ich.

Ku tebe volali a boli spasení,

v teba dúfali a zahanbení neboli. (vv. 5-6)

Ten Boh, ktorý sa teraz javí Žalmistovi taký vzdialený, je však milosrdný Pán, s ktorým mal Izrael vo svojich dejinách neustále skúsenosti. Ľud, do ktorého patrí aj náš modliaci sa, bol objektom Božej lásky a môže dosvedčiť jeho vernosť. Počnúc praotcami, potom Egyptom a dlhým putovaním po púšti, usadením sa v Zasľúbenej zemi a kontaktom s agresívnymi a nepriateľskými národmi, až po temnotu exilu... celé biblické dejiny sú dejinami prosby o pomoc zo strany vyvoleného ľudu a spásonosných odpovedí zo strany Boha. Žalmista sa odvoláva na neotrasiteľnú vieru svojich predkov, ktorí „dúfali“ – trikrát je použité toto sloveso – a nikdy neboli zahanbení. Teraz sa však zdá, akoby táto reťaz dôverných prosieb a Božích odpovedí bola prerušená. Situácia Žalmistu však akoby odporovala celým dejinám spásy, urobiac tak jeho aktuálnu situáciu ešte viac bolestnou.

No Boh nemôže poprieť sám seba, a tak keď sa modlitba vráti k opisu ťažkej situácie modliaceho sa, privádza Pána k zmilovaniu sa a k zasiahnutiu, tak ako vždy urobil v minulosti. Žalmista sa definuje ako „no ja som červ, a nie človek, ľuďom som na posmech a davu na opovrhnutie“ (Ž 22,7), vysmievajú sa mu, uškŕňajú sa (porov. v. 8) a napádajú jeho vieru: „Úfal v Pána, nech ho vyslobodí, nech ho zachráni, ako ho má rád“ (v. 9). Pod týmito útokmi výsmechu, irónie a opovrhnutia akoby prenasledovaný človek strácal vlastnú ľudskosť, podobne ako Pánov služobník opísaný v Knihe proroka Izaiáša (porov. Iz 52,14; 53,2b-3). A ako prenasledovaný spravodlivý v Knihe múdrosti (porov. 2,12-20), ako Ježiš na Kalvárii (porov. Mt 27,39-43), žalmista vidí, že pochybujú o jeho vzťahu s jeho Pánom, v krutom a sarkastickom zdôrazňovaní, a to mu spôsobuje ešte väčšiu bolesť: Božie ticho, jeho zdanlivá neprítomnosť. Boh však bol prítomný v samotnej existencii modliaceho sa s nepochybnou blízkosťou a starostlivosťou. Žalmista to pripomína Pánovi: „Veď ty si ma vyviedol z lona a na prsiach matky si mi dal spočinúť. Od samého zrodu som odkázaný na teba“ (vv. 10-11a). Pán je Bohom života, vďaka ktorému sa rodí novorodenec, On ho prijíma a stará sa oň s otcovskou láskou. Tak ako najskôr pripomína Božiu vernosť v dejinách svojho ľudu, teraz modliaci sa pripomína svoje vlastné osobné dejiny vzťahu s Pánom, počnúc mimoriadne dôležitým okamihom začiatku života. Tak, napriek dezolátnej súčasnej situácii, žalmista vyznáva Božiu blízkosť a lásku, ktoré sú také mimoriadne, že môže zvolať vo vyznaní plnom viery a nádeje: „Ty si môj Boh, odkedy ma mať povila“ (v. 11b).

Nárek sa teraz stáva skormútenou prosbou: „Nevzďaľuj sa odo mňa, lebo sa blíži ku mne nešťastie a nieto, kto by mi pomohol” (v. 12). Jediná blízkosť, ktorú Žalmista vníma a ktorá ho desí, je blízkosť nepriateľov. Je teda potrebné, aby sa Boh stal blízkym a pomohol, pretože nepriatelia obkolesujú modliaceho sa, obkľučujú ho, a sú ako mohutní býci, ako levy, ktoré otvárajú papule, aby revali a plienili (porov. vv. 13-14). Úzkosť mení vnímanie nebezpečenstva, zväčšujúc ho. Protivníci sa zdajú neporaziteľnými, stali sa zúrivými a nebezpečnými zvieratami, kým Žalmista je ako malý červ, nemohúci, bez akejkoľvek ochrany. Ale tieto obrazy, použité v Žalme, slúžia i na vyjadrenie toho, že keď sa človek stáva násilníckym a napáda brata, prevládne v ňom niečo zverské, zdá sa, že stráca ľudskú podobu; násilie v sebe má vždy niečo beštiálne a iba spasiteľský zásah Boha môže navrátiť človeka k jeho ľudskosti. Teraz pre Žalmistu, objekt toľkej zúrivej agresie, zdanlivo nie je viac úniku, a smrť si ho začína privlastňovať: „Rozlievam sa sťa voda a uvoľňujú sa vo mne všetky kĺby [...] podnebie mi vysychá ako črepiny a jazyk sa mi lepí k hrtanu [...] delia si moje šaty a o môj odev hádžu lós” (vv. 15,16,19). Dramatickými obrazmi, ktoré nachádzame v rozprávaní o Kristovom umučení, sa opisuje rozpad tela odsúdeného a neznesiteľná vyprahnutosť, ktorá mučí umierajúceho a ktorá nachádza dozvuk v Ježišovej prosbe: „Žíznim” (Jn 19,28), aby sa dospelo k definitívnemu gestu katov, ktorí – ako vojaci pod krížom – si rozdelili šaty obete, pokladanej už za mŕtvu (porov. Mt 27,35); Mk 15,34; Lk 23,34; Jn 19, 23-24).

Hľa, opäť zaznieva žiadosť o bezodkladnú pomoc: „Ale ty, Pane, nevzďaľuj sa odo mňa, ty, moja sila, ponáhľaj sa mi na pomoc. (…) Vysloboď ma“ (vv. 20.22a). Toto je výkrik, ktorý otvára nebesia, pretože je vyjadrením viery, istoty nad všetky pochybnosti nad všetku temnotu a zúfalstvo. Nárek sa mení, necháva miesto vzdávaniu chvály v okamihu prijatia záchrany: „Ty si ma vyslyšal. Tvoje meno chcem zvestovať svojim bratom a uprostred zhromaždenia chcem ťa velebiť“ (vv. 22c-23). Tak sa žalm otvára vzdávaniu vďaky veľkému záverečnému hymnu, ktorý zahŕňa celý ľud veriacich v Pána, liturgické zhromaždenie i nasledujúce generácie (porov. vv. 24-32). Pán prišiel na pomoc, zachránil úbožiaka a ukázal mu svoju milosrdnú tvár. Smrť a život sa prelínajú v neoddeliteľnom mystériu. Život však triumfuje, Boh spásy sa ukázal ako nepopierateľný Pán, ktorého celá zem bude oslavovať a ktorému sa budú všetky rodiny národov klaňať. To je víťazstvo viery, ktoré môže premeniť smrť na dar života, priepasť bolesti na prameň nádeje.

Drahíbratia a sestry, tento žalm nás priviedol na Golgotu, k Ježišovmu krížu, aby sme opäť prežili jeho umučenie a zdieľali radosť z jeho vzkriesenia. Nechajme sa teda preniknúť svetlom veľkonočného mystéria aj vtedy, keď cítime zdanlivé opustenie nášho Pána, a ako emauzskí učeníci sa naučme rozlišovať skutočnosť od zdania, spoznajúc cestu vyvýšenia skrze pokorenie a plné zjavenie života skrze smrť na kríži. Tak, vkladajúc celú našu dôveru a našu nádej v Boha Otca, v každej úzkosti ho budeme môcť aj my s vierou prosiť a naše volanie o pomoc sa premení na chválospev.

Zdroj: www.radiovaticana.va