9. 11.2011

Drahí bratia a sestry,

v minulých katechézach sme meditovali nad niektorými žalmami, ktoré sú typickými druhmi modlitby: žiaľ, dôvera, chvála. V dnešnej katechéze sa chcem pozastaviť pri Žalme 119 podľa hebrejskej tradície, alebo 118 podľa grécko-latinskej. Ide o veľmi zvláštny žalm, jediný svojho druhu. Je takým najmä pre svoju dĺžku: je tvorený 176 veršami, rozdelenými do 22 strof, z ktorých každá má 8 veršov. Ďalšou zvláštnosťou je, že je to tzv. abecedný žalm, čiže je vytvorený podľa hebrejskej abecedy, ktorú tvorí 22 písmen. Každá strofa korešponduje s jedným písmenom abecedy a prvé slovo každého osemveršia začína týmto písmenom. Ide o veľmi originálnu a mimoriadne náročnú literárnu konštrukciu, pri tvorbe ktorej musel autor žalmu preukázať všetku svoju bravúrnosť.

No to, čo je pre nás dôležitejšie, je centrálna téma tohto žalmu: jedná sa o impozantný a slávnostný spev na Pánovu Tóru, čiže na jeho zákon, ktorý vo svojom širšom a úplnom rozmere nadobúda význam ako „učenie, poučenie, smernica pre život“. Tóra je zjavenie, je to Božie slovo, ktoré človeka stavia pred otázku a podnecuje ho k dôvernej odpovedi a veľkodušnej láske. Celý tento žalm je preniknutý práve láskou k Božiemu slovu. Žalm ospevuje krásu, spásonosnú moc a schopnosť tejto lásky darovať radosť a život. Boží zákon nie je ťažkým jarmom otroctva, ale darom milosti, ktorá oslobodzuje a prináša šťastie. „V tvojich ustanoveniach mám záľubu, na tvoje slová nechcem zabúdať“, tvrdí Žalmista (v. 16); a ďalej: „Priveď ma na chodník svojich príkazov, lebo som si ho obľúbil“ (v. 35); a na inom mieste: „Pane, tvoj zákon veľmi milujem, rozjímam o ňom celý deň“ (v. 97). Pánov zákon, jeho slovo, je centrom života modliaceho sa; v ňom on nachádza svoju útechu, o ňom medituje a uchováva si ho v srdci: „V srdci si uchovávam tvoje výroky, aby som proti tebe nezhrešil“ (v. 11), toto je tajomstvo šťastia podľa Žalmistu; a na inom mieste hovorí: „Pyšní vymýšľajú proti mne klamstvá, no ja z celého srdca zachovávam tvoje príkazy“ (v. 69). 

Žalmistova vernosť sa rodí z počúvania Slova, ktoré je potrebné uchovávať vo svojom vnútri, meditovať o ňom a milovať ho, tak ako Mária, ktorá „uchovávala vo svojom srdci a meditovala“ o slovách, ktorými sa na ňu obrátil Boh, a taktiež nad mimoriadnymi udalosťami, v ktorých sa Boh zjavoval, pýtajúc sa na jej súhlas viery (porov. Lk 2,19.54). A keď náš žalm začína v prvých veršoch vyhlásením za „blaženého“ toho, „čo kráča podľa zákona Pánovho” (v. 1b) a toho, „kto zachováva jeho príkazy“, je to v prvom rade Panna Mária, ktorá priviedla k naplneniu túto dokonalú postavu modliaceho sa, opísaného Žalmistom. Ona je skutočnou „blahoslavenou“; tak ju nazýva Alžbeta, pretože „uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1,45) a je to ona a jej viera, ktorú dosvedčil sám Ježiš, keď žene – ktorá kričala: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval“ – odpovedal: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“ (Lk 11, 27-28). Samozrejme, Mária je blahoslavená, pretože vo svojom lone nosila Spasiteľa, no oveľa viac je takou preto, že prijala Božie slovo a bola pozornou a milujúcou ochrankyňou jeho Slova.

Žalm 119 je teda celý pretkaný týmto slovom života a blaženosti. Keďže jeho centrálnou témou je Pánovo „Slovo“ a „Zákon“, okrem týchto termínov sa takmer vo všetkých veršoch nachádzajú ich synonymá, ako: predpisy, zákony, prikázania, poučenia, prísľuby, súdy; a potom je to aj množstvo slovies, ktoré sa tiež na ne vzťahujú: dodržiavať, ochraňovať, chápať, poznať, milovať, meditovať, či žiť. Celá abeceda sa teda postupne rozvíja v tomto žalme, a rovnako aj slovník opisujúci dôverný vzťah veriaceho s Bohom; nachádzame tu chválu, vzdávanie vďaky, dôveru, ale aj orodovanie a žiaľ, vždy však preniknuté istotou milosti Boha a moci jeho slova. Aj verše, ktoré sú najviac poznačené bolesťou a pocitom temnoty, zostávajú vždy otvorené voči nádeji a sú preniknuté vierou. „Uviazol som v prachu, oživ ma podľa svojho slova“ (v. 25), s dôverou sa modlí Žalmista; „Hoci som ako mech v dyme, predsa nezabúdam na tvoje ustanovenia“ (v. 83), taký je výkrik veriaceho. Jeho vernosť, hoci vystavená skúške, nachádza silu s Pánovom slove, keď s istotou tvrdí: „Odpoviem tým, čo ma potupujú, že dôverujem tvojim slovám“ (v. 42); a aj pred tiesnivou perspektívou smrti sú Pánove prikázania jeho vzťažným bodom a jeho nádejou k víťazstvu: „Bezmála ma zahubili na zemi; no ja som ani tak neopustil tvoje príkazy“ (v. 87).

Boží zákon – objekt mimoriadnej lásky Žalmistu i každého veriaceho – je prameňom života. Túžba pochopiť ho, dodržiavať ho a orientovať podľa neho svoju existenciu charakterizuje spravodlivého a Pánovi verného človeka, ktorý o tomto zákone „medituje dňom i nocou“, ako hovorí Žalm 1 (v. 2); Boží zákon je zákonom, na ktorý je potrebné neustále pamätať „v srdci“, ako hovorí veľmi známy text modlitby Shema v Knihe Deuteronómium:

„Počuj, Izrael ... tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov a sám uvažuj o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť“ (6, 4.6-7).

Boží zákon žiada dodržiavanie „v srdci“, v centre existencie; nie servilnú poslušnosť, ale naopak synovskú, dôvernú a vedomú. Počúvanie slova je zároveň osobným stretnutím s Pánom života; stretnutím, ktoré sa má premeniť na konkrétne životné rozhodnutia a stať sa cestou a nasledovaním. Keď sa Ježiša spýtali, čo treba robiť pre dosiahnutie večného života, Ježiš poukázal na cestu dodržiavania Zákona, zdôrazniac však jej zavŕšenie: „Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mk 10,21). Naplnením Zákona je teda nasledovanie Ježiša.

Žalm 119 nás teda privádza k stretnutiu s Pánom a smeruje nás k evanjeliu. Je v ňom verš, pri ktorom by som sa chcel teraz pozastaviť - verš 57: „Pane, ty si moje všetko; povedal som: Budem zachovávať tvoje slová.“ Aj v iných žalmoch modliaci sa tvrdí, že Pán je jeho “všetko”, jeho dedičstvo: „Ty, Pane, si môj podiel na dedičstve a na kalichu“, uvádza Žalm 16 (v. 5a), „Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý“, vyhlasuje veriaci v Žalme 73 (v. 26 b), a ďalej, v Žalme 142, Žalmista volá k Pánovi: „Ty si moje útočište, môj podiel v krajine žijúcich“ (v. 6b). Označenie “podiel” evokuje udalosť rozdelenia zasľúbenej zeme medzi kmeňmi Izraela, keď Levitom nie je určená žiadna časť územia, pretože ich “podielom” bol sám Pán. Dva texty Pentateuchu sú v tomto zmysle explicitné, používajúc predmetné označenie: „Pán hovoril Áronovi: Ty nebudeš mať v ich krajine nijaký dedičný majetok a nedostaneš nijaký podiel medzi nimi. Ja som tvoj podiel a tvoje dedičstvo medzi Izraelitmi“, uvádza Kniha Numeri (18,20), a Kniha Deuteronómium zdôrazňuje: „Preto Léviho kmeň nedostal nijaký podiel ani vlastníctvo so svojimi bratmi, lebo Pán je jeho dedičným podielom, ako mu prisľúbil Pán, tvoj Boh“ (Dt 10,9; porov. Dt 18,2; Joz 13,33; Ez 44,28).

Kňazi, patriaci ku kmeňu Léviho, nemôžu byť vlastníkmi zeme v krajine, ktorú Boh daroval ako dedičstvo svojmu ľudu, napĺňajúc prísľub daný Abrahámovi (porov. Gn 12,1-7). Vlastnenie zeme, základného prvku stability a možnosti prežiť, bolo znakom požehnania, pretože zahrnovalo možnosť postaviť dom, vychovať v ňom deti, obrábať polia a žiť z plodov, ktoré prináša pôda. No a Leviti, prostredníci posvätna a Božieho požehnania, nemôžu mať – ako ostatní Izraeliti – tento vonkajší znak požehnania a tento zdroj obživy. Úplne odovzdaní Pánovi musia žiť výlučne z Neho, zverení jeho prozreteľnej láske a štedrosti bratov, bez toho, aby mali dedičstvo, pretože Boh je ich podielom na dedičstve, Boh je ich zemou, ktorá im umožňuje žiť v plnosti.

A teraz, modliaci sa v Žalme 119 vzťahuje na seba túto skutočnosť: „Pán je mojím podielom“. Jeho láska k Bohu a k jeho Slovu ho privádza k radikálnej voľbe mať Pána ako jediné dobro a chrániť jeho slová ako vzácny dar, cennejší než akékoľvek dedičstvo, než akýkoľvek pozemský majetok. Náš verš má vskutku možnosť dvojakého prekladu a mohol by byť vyjadrený nasledovným spôsobom: „Mojím podielom, Pane, povedal som, je chrániť tvoje slová.“ Dva preklady si neprotirečia, dokonca sa vzájomne dopĺňajú: Žalmista tvrdí, že jeho podielom je Pán, ale aj ochrana Božích slov a jeho dedičstva, ako neskôr hovorí vo verši 111: „Tvoja náuka je mojím večným dedičstvom, lebo je slasťou môjmu srdcu.“ Toto je šťastie Žalmistu: jemu, tak ako Levitom, bolo dané – ako podiel na dedičstve – Božie Slovo.

Najdrahší bratia a sestry, tieto verše majú pre nás všetkých veľkú dôležitosť aj dnes. Predovšetkým pre kňazov, povolaných žiť iba z Pána a z jeho Slova, bez iných istôt, majúc Ho ako jediné dobro a jediný zdroj skutočného života. V tomto svetle sa chápe slobodná voľba celibátu pre objavenie nebeského Kráľovstva v jeho kráse a sile. Tieto verše sú dôležité aj pre všetkých veriacich, pre Boží ľud patriaci iba Jemu, “kráľovské kňazstvo” pre Pána (porov. 1Pt 2,9; Ap1,6; 5,10), povolané k radikálnosti evanjelia, pre svedkov života prineseného Kristom, novým a definitívnym “Najvyšším Veľkňazom”, ktorý priniesol sám seba ako obetu za spásu sveta (porov. Hebr 2,17; 4,14-16; 5,5-10; 9,11ss). Pán a jeho Slovo: to je naša “zem”, na ktorej máme žiť v jednote a v radosti.

Nechajme teda Pána, aby do nášho srdca vložil túto lásku k svojmu Slovu, a aby nám umožnil mať stále ako stredobod nášho bytia Jeho a jeho svätú vôľu. Prosme, aby naša modlitba a celý náš život boli ožiarené Božím Slovom, pochodňou pre naše kroky a svetlom pre našu cestu, ako hovorí Žalm 119 (porov. v. 105), tak, aby naše kráčanie po zemi ľudí bolo bezpečné. A Panna Mária, ktorá prijala Slovo a priviedla ho na svet, nech je nám sprievodcom a útechou, hviezda ranná, ktorá ukazuje cestu šťastia. Tak i my sa môžeme tešiť v našej modlitbe, ako modliaci sa zo Žalmu 16, z nečakaných darov Pána a z nezaslúženého dedičstva, ktoré nám osud pridelil:

„Ty, Pane, si môj podiel na dedičstve a na kalichu...

Pripadol mi diel v kraji prekrásnom:

a je to pre mňa znamenité dedičstvo“ (Ž 16,5.6).

V závere generálnej audiencie Svätý Otec povedal tento apel: „V tomto období boli viaceré časti sveta, počnúc Latinskou Amerikou – najmä centrálnou – až po juhovýchod Ázie, zasiahnuté povodňami, záplavami a následnými zosuvmi pôdy, pri ktorých množstvo ľudí prišlo o život, strechu nad hlavou, alebo sú ešte stále nezvestní. Opäť chcem zdôrazniť moju blízkosť všetkým tým, ktorí trpia kvôli týmto prírodným katastrofám a pozývam k modlitbám za obete a ich príbuzných, ako aj k solidarite, aby všetky inštitúcie a ľudia dobrej vôle veľkodušne spolupracovali pri pomoci toľkým ľuďom skúšaným týmito kalamitami.“

Zdroj: www.radiovaticana.va