20.6.2012

Drahí bratia a sestry,

naša modlitba je často prosbou o pomoc v našich potrebách, čo je človeku prirodzené, pretože pomoc potrebujeme, potrebujeme druhého človeka, potrebujeme Boha, a tak je nám vlastné žiadať ho o niečo, hľadať u neho pomoc. Je dobré uvedomiť si, že modlitba, ktorú nás naučil Pán, Otče náš, je modlitbou prosby a Pán nám prostredníctvom nej ukazuje priority našej modlitby. Čistí a ozdravuje naše túžby a tak očisťuje i naše srdcia. Hoci je bežné, že v modlitbe o niečo prosíme, nemá byť naša modlitba výhradne prosbou o pomoc, pretože máme i dosť dôvodov na to, aby sme ďakovali. Ak sme pozorní, vidíme, že od Boha dostávame veľa dobrých vecí. Je k nám taký dobrý, že nám ostáva iba ďakovať. Naša modlitba má byť i modlitbou chvály, pretože ak je naše srdce otvorené, vidíme i napriek všetkým problémom krásu jeho stvorenia a dobrotu, ktorá sa prostredníctvom tvorstva prejavuje. Teda, nemáme iba prosiť, ale i chváliť a ďakovať. Tak je naša modlitba úplná. Sv. Pavol vo svojich listoch o modlitbe nie iba hovorí, ale predkladá vzory modlitby, iste i prosebné, predovšetkým však modlitby chvály a dobrorečenia za to, čo Boh vykonal a neprestajne koná v dejinách ľudstva.

Dnes by som sa rád pozastavil pri prvej kapitole Listu Efezanom, ktorá sa začína práve modlitbou, konkrétne hymnom dobrorečenia, vyjadrujúcim vďaku a radosť. Sv. Pavol dobrorečí Bohu, Otcovi nášho Pána Ježiša Krista, pretože „v ňom nám dal poznať tajomstvo svojej vôle“ (Ef 1,9). «Mysterion», «mystérium»: je termínom, ktorý sa často opakuje vo Svätom písme a v liturgii. Nechcem teraz vstupovať do filozofie bežného jazyka, ktorý týmto termínom označuje skutočnosť, neobsiahnuteľnú našou vlastnou inteligenciou. Hymnus, ktorý otvára List Efezanom, nás postupne privádza k hlbšiemu významu tohto výrazu i ku skutočnosti, ktorú naznačuje. „Tajomstvo“ pre veriacich nie je niečím, čo nepoznajú, ale je ním predovšetkým milosrdná vôľa Boha, jeho plán lásky, ktorá sa v plnosti zjavila v Ježišovi Kristovi a dáva nám možnosť „so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka a poznať aj Kristovu lásku” (Ef 3,18-19). Nepoznané Božie tajomstvo je zjavené a spočíva v tom, že Boh nás miluje, miluje nás od začiatku, od večnosti.

Pozastavme sa na chvíľu pri tejto slávnostnej a hlbokej modlitbe. „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista“ (Ef 1,3). Sv. Pavol používa slovo „euloghein“, ktoré sa vo všeobecnosti prekladá hebrejským termínom „barak”: čo značí chváliť, oslavovať, ďakovať Bohu Otcovi ako pôvodcovi spásy, ako Tomu, ktorý „nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním”.

Apoštol ďakuje, chváli, ale i uvažuje nad dôvodmi, ktoré ho vedú k tejto chvále, k tejto vďake, predkladajúc základné prvky Božieho plánu a jeho etapy. Predovšetkým máme dobrorečiť Bohu Otcovi, pretože, i nás, tak ako sv. Pavla, si „ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske” (v.4). Robí nás svätými a nepoškvrnenými v láske. Boh nás povolal k bytiu, k svätosti a toto jeho rozhodnutie predchádza stvorenie sveta. Sme stále v Božom pláne, v jeho myšlienkach. Spolu s prorokom Jeremiášom môžeme tvrdiť, že ešte predtým, ako sme boli utvorení v živote matky, On nás už poznal a miloval (porov. Jer 1,5). Povolanie k svätosti, teda k spoločenstvu s Bohom je súčasťou tohto večného Božieho plánu, ktorý v sebe zahŕňa všetkých mužov a ženy sveta, pretože je univerzálnym povolaním. Boh nikoho nevylučuje, pretože jeho plán je iba láskou. Sv. Ján Zlatoústy potvrdzuje: „Boh sám nás urobil svätými a my samotní sme povolaní svätými zostať. Svätý je ten, kto žije vo viere“ (Homílie na List Efezanom, 1,1,4).

Sv. Pavol pokračuje: Boh nás predurčil, vyvolil si nás, aby sme boli „adoptívnymi synmi skrze Ježiša Krista“. Apoštol zdôrazňuje nezištnosť tohto nádherného Božieho plánu s ľudstvom. Boh si nás nevolí preto, že sme dobrí, ale preto, že dobrý je On.

V staroveku sa na označenie dobroty používal výraz bonum est diffusivum sui, dobro sa šíri samo. Boh je dobro, je komunikáciou dobra, chce sa zdieľať, tvorí, pretože túži komunikovať svoju dobrotu a učiniť nás dobrými a svätými.

V centre modlitby dobrorečenia, Apoštol naznačuje spôsob, akým sa uskutočňuje Otcov plán spásy v Kristovi, jeho milovanom Synovi. Píše: „V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov, podľa bohatstva jeho milosti” (Ef 1,7). Obeta Kristovho kríža je jedinečnou a neopakovateľnou udalosťou, v ktorej Otec žiarivým spôsobom prejavil svoju lásku k nám, nie iba slovami, ale konkrétnym spôsobom. Boh je taký konkrétny a jeho láska sa uskutočňuje tak, že vstupuje do dejín, dáva človeku vnímať, kým je, ukazuje mu, ako má žiť v tomto stvorenom svete. Boh prijíma cestu utrpenia a bolesti podstúpiac smrť. Taká konkrétna je Božia láska, ktorá sa podieľa na našom jestvovaní, a to nie iba na našom živote, ale i na utrpení a smrti. Obetou kríža sa stávame „Božím vlastníctvom“, pretože Kristova krv nás zbavuje vín, obmýva nás od zla, vytrháva nás z otroctva hriechu a smrti. Sv. Pavol nás pozýva, aby sme uvažovali nad hĺbkou Božej lásky, ktorá pretvára dejiny, ktorá pretvorila i jeho život a z prenasledovateľa kresťanov urobila neúnavného Apoštola evanjelia.

Opäť tu rezonujú uisťujúce slová z Listu Rimanom: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?... A som si istý, že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8,31-32.38-39). Boh sám je pre nás touto istotou a žiadne stvorenie nás nemôže oddialiť od jeho lásky, ktorá je silnejšia. Toto si máme vštepiť do našej existencie, do nášho kresťanského vedomia.
V závere sa Božie požehnanie završuje zmienkou Ducha Svätého, ktorý je prítomný v našich srdciach; Tešiteľa, ktorého sme dostali ako prisľúbenú pečať: „On“, hovorí Pavol, „je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal Boh, na chválu jeho slávy” (Ef 1,14). Vykúpenie ešte nie je dovŕšené, to vnímame, ale naplní sa, keď tí, ktorých si Boh získal, budú úplne spasení. Sme na ceste k vykúpeniu, ktorého podstatnou skutočnosťou je Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie. Sme sa ceste k definitívnemu vykúpeniu, k úplnému oslobodeniu Božích detí. Duch Svätý je istotou, že Boh privedie k naplneniu svoj plán spásy, keď „zjednotí v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi” (Ef 1,10). Sv. Ján Zlatoústy túto skutočnosť komentuje takto: „Boh si nás vyvolil pre vieru a vtlačil nám do sŕdc znamenie dedičstva budúcej slávy“ (Homílie na List Efezanom 2,11-14). Je dôležité prijať skutočnosť, že cesta vykúpenia je tiež našou cestou, pretože Boh chce slobodné stvorenia, ktoré slobodne povedia „áno“. Táto cesta bola predovšetkým jeho cestou. Sme v jeho rukách a naša sloboda je otvorenou cestou k nemu. Kráčajme po tejto ceste vykúpenia, a idúc spolu s Kristom budeme vnímať, ako sa vykúpenie realizuje.

Vízia, ktorú predstavuje sv. Pavol v tejto veľkolepej modlitbe, nás privádza ku kontemplácii troch osôb Najsvätejšej Trojice: Otca, ktorý si nás vyvolil ešte pred stvorením sveta, myslel na nás a stvoril nás; Syna, ktorý nás vykúpil svojou krvou a Ducha Svätého, závdavku nášho vykúpenia a budúcej slávy. V modlitbe sa otvárame nazeraniu na veľké tajomstvo, ktoré je Božím plánom lásky o dejinách každého človeka i nášho osobného príbehu. V pravidelnej modlitbe, v každodennom vzťahu s Bohom, sa i my naučíme, tak ako sv. Pavol, stále jasnejším spôsobom odhaliť znaky tohto plánu a činnosti: v nádhere Stvoriteľa, čo vychádza zo všetkých jeho stvorení (porov. Ef 3,9), ako spieva sv. František z Assisi: „Buď pochválený, môj Pane, so všetkým svojím tvorstvom“ (FF 263). Je dôležité, aby sme práve v tomto období prázdnin a dovoleniek, boli pozorní voči kráse stvorenia a vnímali v jase tejto nádhery Božiu tvár. Svätí vo svojom živote žiarivým spôsobom zjavujú, čo môže vykonať Božia moc v slabosti človeka a môže to učiniť i s nami. V celých dejinách spásy, v ktorých sa Boh priblížil k nám a s trpezlivosťou očakáva naše časy, má pochopenie pre naše nevernosti, povzbudzuje nás v našom úsilí a vedie nás.

V modlitbe sa učíme vidieť znaky tohto milosrdného plánu v putovaní Cirkvi. Tak rastieme v Božej láske, otvoriac dvere Najsvätejšej Trojici, aby v nás prebývala, osvecovala nás, rozohrievala a viedla našu existenciu. „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok”(Jn 14,23), hovorí Ježiš a prisľubuje učeníkom Ducha Svätého, ktorý ich všetko naučí. Sv. Irenej konštatuje, že Duch Svätý si vtelením zvykol prebývať v človeku. V modlitbe si my máme zvyknúť prebývať s Bohom. Je to veľmi dôležité práve preto, aby sme sa naučili byť s Bohom a tak videli nádheru života s Ním, čo je vlastne vykúpením.

Drahí priatelia, keď modlitba živí náš duchovný život, stávame sa schopnými uchovávať „tajomstvo viery“ ako ho nazýva sv. Pavol, v čistom svedomí (porov. 1 Tim 3,9). Modlitba ako spôsob navyknutia si prebývať spolu s Bohom, vytvára mužov a ženy, ktorí nie sú vedení sebectvom, žiadosťou vlastniť, smädom po moci, ale nezištnosťou, túžbou milovať, smädom po službe, oživovaní samotným Bohom. Iba takto môžeme priniesť svetlo do temnoty tohto sveta.
Rád by som ukončil túto katechézu epilógom z listu Rimanom. Tak ako sv. Pavol, i my oslavujeme Boha, pretože nám o sebe zvestoval všetko v Ježišovi Kristovi a daroval nám Tešiteľa, Ducha pravdy. Na záver Listu Rimanom sv. Pavol píše: „tomu, ktorý má moc utvrdiť vás podľa môjho evanjelia a hlásania Ježiša Krista na základe zjavenia tajomstva, ktoré bolo od večnosti skryté, ale teraz bolo zjavené a skrze Písma prorokov z príkazu večného Boha vyjavené všetkým národom, aby poslušne prijali vieru, jemu, jedinému múdremu Bohu sláva skrze Ježiša Krista naveky“ (16, 25-27). Amen.

Zdroj: www.radiovaticana.va