Pozorné, otvorené srdce je viac ako mnohé slová

7.3.2012

 

Drahí bratia a sestry,

v sérii predchádzajúcich katechéz som hovoril o Ježišovej modlitbe a nechcel by som uzavrieť tieto zamyslenia bez toho, aby som sa nakrátko zastavil pri téme Ježišovho ticha.

V posynodálnej apoštolskej exhortácii Verbum Domini som sa zmienil o úlohe, ktorú ticho zohráva v Ježišovom živote, predovšetkým na Golgote: «Sme tu konfrontovaní so „Slovom Kríža“ (1 Kor 1, 18). Slovo onemie, stáva sa mŕtvolným tichom, pretože sa „vyslovilo“ priam do mĺkva, neostalo nič, čo by ešte bolo treba povedať» (č. 12). V tomto tichu Kríža svätý Maxim Vyznavač vkladá Božej Matke na pery nasledujúce slová: „Slovo Otca, ktoré stvorilo každého, čo dokáže rozprávať, je bez slova; sú bez života a zavreté oči toho, na ktorého slovo a pokyn sa hýbe všetko, čo žije“ (La vita di Maria, č. 89: Testi mariani del primo millennio, 2, Roma 1989, str. 253).

Kristov kríž neukazuje len Ježišovo ticho ako posledné slovo Otca, ale odhaľuje aj to, že Boh hovorí skrze ticho: «Ticho Boha, skúsenosť toho, že Všemohúci Otec je ďaleko, je rozhodujúcou etapou v pozemskom putovaní Božieho Syna, Vteleného Slova. Zavesený na drevo kríža, vzdychá nad bolesťou, ktorú mu spôsobilo toto ticho: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil“ (Mk 15, 34; Mt 27, 46). Poslušný až do posledného dychu, aj v temnote smrti, Ježiš sa obracia na Otca. Jemu sa zveril v momente, keď cez smrť prechádzal do života večného: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46)» (Ap. exhort. Verbum Domini, 21). Ježišova skúsenosť na kríži do hĺbky ukazuje tak situáciu človeka, ktorý sa modlí, ako aj vyvrcholenie samotnej modlitby: potom, čo sme si vypočuli a prijali Božie Slovo, treba sa nám zblížiť aj s Božím tichom, ktoré je dôležitým aspektom Božieho Slova.

Dynamika slova a ticha, ktorá je vlastná Ježišovej modlitbe počas celého jeho pozemského života, sa týka aj nášho života modlitby – a to v dvoch smeroch.

Na prvom mieste sa týka prijatia Božieho Slova. Je dôležité vedieť zachovať vnútorné a vonkajšie ticho, aby sme toto Slovo mohli počuť. A to je v dnešnej dobe mimoriadne ťažké. Naše časy nie sú naklonené uzobraniu sa a tichu; práve naopak, neraz sa zdá, akoby ľudia mali priam strach odpojiť sa, čo len na chvíľku, od prúdu slov a obrazov, ktoré vypĺňajú naše dni. Práve preto som v Apoštolskej Exhortácii Verbum Domini pripomenul potrebu naučiť sa vážiť si hodnotu ticha: «Znovu objaviť dôležitosť Božieho Slova v živote Cirkvi znamená tiež objaviť zmysel uzobrania sa a vnútorného ticha. Patristická tradícia nás učí, že Kristove tajomstvá sa viažu na ticho a len skrze ticho môže Slovo nájsť v nás svoj príbytok - tak, ako sa to stalo Márii, ktorá je zároveň ženou Slova i ženou ticha» (č. 21). Tento princíp, že bez ticha nemožno počúvať, nemožno prijať slovo, platí najmä pre osobnú modlitbu, ale aj pre naše bohoslužby: aby sme mohli skutočne počúvať, je treba, aby v nich bolo dosť priestoru aj pre ticho a neverbálne prijatie Slova. Stále platí poznámka svätého Augustína: „Verbo crescente, verba deficiunt“ – „Keď Božie Slovo rastie, ľudských slov ubúda“ (porov. Sermo 288,5: PL 38,1307; Sermo 120,2: PL 38,677). Evanjeliá nám často, najmä pri závažných rozhodnutiach, predstavujú Ježiša, ktorý sa ide utiahnuť na pusté miesto vzdialené od zástupu, ba aj od samotných apoštolov – aby sa v tichu pomodlil, aby vytvoril vnútorný priestor, v ktorom môže prebývať Boh, aby v nás potom zostalo jeho Slovo, aby sa nám láska k nemu zakorenila v našej mysli a v našom srdci, aby tak posilnila celý náš život. Teda prvotný význam je naučiť sa znovu tichu otvorenému pre počúvanie, ktoré nás potom otvára pre druhých, pre Božie Slovo.
Je tu však aj druhý, veľmi dôležitý aspekt vzťahu medzi tichom a modlitbou. Nielen naše ticho nás disponuje na počúvanie Božieho Slova; častokrát sa v modlitbe stretávame s Božím tichom, takmer máme dojem, že sme opustení, zdá sa nám, že nás Boh nepočúva a že nám neodpovedá. Avšak toto ticho, tak ako tomu bolo v Ježišovom prípade, neznamená Božiu neprítomnosť. Kresťan dobre vie, že Pán je prítomný a že počúva – aj v tme bolesti, aj v odmietnutí a v samote. Ježiš uisťuje učeníkov a spolu s nimi každého z nás, že Boh dobre pozná naše potreby v ktoromkoľvek okamihu nášho života. Učeníkom vraví: „Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete prv, ako by ste ho prosili“ (Mt 6,7-8). Pozorné, tiché, otvorené srdce je dôležitejšie než mnohé slová. Boh nás pozná do hĺbky, lepšie než my sami seba – a miluje nás: vedomie toho nám musí stačiť. V Biblii je v danom kontexte veľmi príznačná skúsenosť Jóba. Tento muž zakrátko príde o všetko: stratí príbuzných, majetok, priateľov, zdravie; zdá sa, že Boh ho opustil, že zamĺkol. A predsa Jób vo svojej modlitbe, vo svojom vzťahu k Bohu, hovorí s Bohom, volá k Bohu a napriek všetkému zachováva neporušenú vieru a nakoniec objavuje hodnotu vlastnej skúsenosti a Božieho ticha. Napokon, obrátiac sa na Stvoriteľa, vraví: „Len z počutia som teba dosiaľ poznával, lež moje oko teraz ťa už uzrelo“ (Job 42,5). Takmer všetci poznáme Boha len z počutia – avšak čím viac sa otvoríme pre jeho ticho v našom tichu, tým viac ho skutočne, reálne spoznáme. Táto bezhraničná dôvera, ktorou sa otvára pre hlboké stretnutie s Bohom, dozrela v tichu. Aj svätý František Xaverský sa modlieval k Pánovi hovoriac: „Ja ťa milujem nie preto, že mi môžeš dať raj alebo ma odsúdiť do pekla, ale preto, že si môj Boh. Milujem ťa preto, že si to Ty.“

Blížiac sa k záveru našich úvah o Ježišovej modlitbe, pripomeňme si učenie Katechizmu Katolíckej Cirkvi: „Dráma modlitby je nám naplno zjavená v Slove, ktoré sa stalo telom a prebýva medzi nami. Snažiť sa pochopiť jeho modlitbu prostredníctvom toho, čo nám o nej hovoria v evanjeliu jeho svedkovia, znamená priblížiť sa k Svätému, Pánovi Ježišovi, ako k horiacemu kríku: najprv ho pozorovať, ako sa modlí, potom počúvať, ako nás učí modliť sa, aby sme napokon poznali, ako vypočuje našu modlitbu“ (č. 2598). A ako nás Ježiš učí modliť sa? V Kompendiu Katechizmu Katolíckej Cirkvi nachádzame jasnú odpoveď: „Ježiš nás učí modliť sa nielen modlitbou Otče náš, ale aj keď sa on sám modlí. Takto nám okrem obsahu ukazuje, aké dispozície sa vyžadujú na pravú modlitbu: čistota srdca, ktoré hľadá Božie kráľovstvo a odpúšťa nepriateľom; odvážna a synovská dôvera, ktorá prevyšuje to, čo cítime a chápeme; bedlivosť, ktorá chráni učeníka pred pokušením“ (č. 544).

Čítajúc evanjeliá, videli sme, ako je nám Pán vďaka modlitbe tým, ktorý sa za nás prihovára, priateľom, svedkom a učiteľom. V Ježišovi sa ukazuje novosť nášho dialógu s Bohom: Otec očakáva od svojich detí synovskú modlitbu. A od Ježiša sa učíme, ako nám neprestajná modlitba pomáha pochopiť vlastný život, robiť správne rozhodnutia, rozpoznať a prijať naše povolanie, objaviť talenty, ktoré nám Boh dal a denne plniť jeho vôľu, ktorá je jedinou správnou cestou pre náš život.

Nám všetkým, ktorí sa často zaoberáme svojou efektivitou a konkrétnymi výsledkami, Ježišova modlitba ukazuje, že je potrebné sa aj zastaviť, prežiť si momenty intímneho stretnutia s Bohom, „odopnúť sa“ od hluku všedných dní, aby sme mohli načúvať, aby sme šli „ku koreňom“, ktoré dávajú stabilitu a život. Jeden z najkrajších momentov Ježišovej modlitby je okamih, keď sa Ježiš, tvárou v tvár chorobám, ťažkostiam a nedokonalostiam tých, čo sa na neho obracajú, prihovára svojmu Otcovi v modlitbe, a tak všetkým naokolo ukazuje, kde hľadať zdroj nádeje a spásy. Ako dojemný príklad som už pripomenul Ježišovu modlitbu pri Lazárovom hrobe. Evanjelista Ján hovorí: „Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal. ’Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.‛ Keď to povedal. zvolal veľkým hlasom: ’Lazár, poď von!‛“ (Jn 11, 41-43). Avšak vrcholným okamihom Ježišovej modlitby je jeho utrpenie a smrť, v ktorom vyslovuje bezpodmienečné „áno“ Božiemu plánu a ukazuje ako ľudská vôľa dokáže nájsť svoje naplnenie v plnom priľnutí k vôli Božej, nie v tom, že jej bude odporovať. V Ježišovej modlitbe, v jeho výkriku k Otcovi na kríži, sú zhrnuté „všetky úzkosti ľudstva všetkých čias, podrobeného hriechu a smrti, všetky prosby a orodovania dejín spásy... A hľa, Otec ich prijíma a nad všetky očakávania ich vypočuje tým, že vzkriesi svojho Syna. Tak sa napĺňa a završuje dráma modlitby v Ekonómii stvorenia a spásy“ (Katechizmus Katolíckej Cirkvi, 2606).

Drahí bratia a sestry, s dôverou prosme Pána, aby sme dokázali žiť v duchu synovskej modlitby, aby sme sa denne učili od Jednorodeného Syna, ktorý sa pre nás stal človekom, ako sa máme obracať k Bohu. Slová svätého Pavla, ktoré hovorí všeobecne o kresťanskom živote, platia aj pre našu modlitbu: „A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8,38–39).

Zdroj: www.radiovaticana.va

 
Súvisiace: 

Videá