27.2. 2012

Drahí bratia a sestry,

naša modlitba sa prejavuje, ako sme mohli vidieť počas uplynulých katechéz, mlčaním a slovom, spevom a gestami, ktoré zahŕňajú celú osobnosť človeka: z pier vstupuje do duše a vychádzajúc zo srdca preniká i celé telo. Túto charakteristiku nachádzame v židovskej modlitbe, osobitne v Žalmoch. Dnes by som chcel hovoriť o jednom z najstarších hymnov kresťanskej tradície, ktorý nám predkladá sv. Pavol v Liste Filipanom, ktorý je v istom zmysle jeho duchovným testamentom. Je to List, ktorý apoštol diktuje počas pobytu vo väzení, pravdepodobne v Ríme. Tuší blížiacu sa smrť, pretože spomína, že má svoju krv vyliať na obetu (porov. Flp 2,17).

Napriek situácii veľkého nebezpečenstva, ohrozujúceho jeho fyzickú bezpečnosť, sv. Pavol v celom liste vyjadruje radosť z toho, že je Kristovým učeníkom; že mu môže ísť v ústrety, až do tej miery, že smrť považuje nie za stratu, ale za zisk. V záverečnej kapitole Listu silno zaznieva pozvanie k radosti, ktorá je základnou charakteristikou našej kresťanskej existencie a našej modlitby. Sv. Pavol píše: „Neustále sa radujte v Pánovi, hovorím, radujte sa“ (Flp 4,4). Ale ako je možné radovať sa zoči-voči odsúdeniu na neodvratnú smrť? Odkiaľ, či lepšie povedané, od koho, čerpá sv. Pavol ten pokoj, silu, odvahu ísť v ústrety mučeníctvu a preliatiu krvi?

Odpoveď nachádzame v centre Listu Filipanom, v časti, ktorú kresťanská tradícia nazýva carmen Christo, pieseň pre Krista, či rozšírenejším názvom „kristologickým hymnom“, piesňou, v ktorej sa celá pozornosť zameriava na Kristove „pocity“, teda na jeho spôsob myslenia a jeho konkrétne a žité postoje. Uvedená modlitba začína povzbudením: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš” (Flp 2,5). Toto zmýšľanie a tieto pocity sú predstavené v nasledujúcich veršoch: láska, veľkodušnosť, pokora, poslušnosť voči Bohu, sebadarovanie. Nejde iba o jednoduché nasledovanie príkladu Krista, v morálnom zmysle, ale zahŕňa celý jeho spôsob myslenia a konania. Modlitba má viesť človeka k stále hlbšiemu poznaniu a láske voči Pánovi, aby mohol myslieť, konať a milovať ako On, v Ňom a pre Neho. Učiť sa týmto Kristovým pocitom je cestou kresťanského života.

Teraz by som sa rád pristavil pri niektorých prvkoch tohto duchovne bohatého hymnu, ktorý opisuje celú božskú i ľudskú púť Božieho Syna, zahrňujúc celé ľudské dejiny: od zrieknutia sa rovnosti s Bohom, cez vtelenie, smrť na kríži a vyzdvihnutie do Otcovej slávy, a sčasti i postoj Adama, človeka od počiatku. Tento hymnus na Krista vychádza zo zrieknutia sa rovnosti s Bohom „en morphe tou Theou”, ako hovorí grécky text. To znamená, že Ježiš je pravý Boh a pravý človek a svoju „rovnosť s Bohom” neprežíva spôsobom, ktorým by triumfoval alebo dokazoval svoju nadradenosť, nepovažuje ju za vlastníctvo, privilégium, žiarlivo strážený poklad. Dokonca „zriekol sa“, vyzliekol sa zo seba, prijmúc, ako hovorí grécky text „morphe doulos”, „prirodzenosť sluhu“, teda stav človeka, poznačený utrpením, chudobou, smrťou. Celkom sa priblížil ľuďom, vo všetkom okrem hriechu, tak, že sa správal ako služobník úplne oddaný službe iným. Euzébius Cézarejský vo štvrtom storočí v tejto súvislosti potvrdzuje: „Vzal na seba námahy údov, ktoré trpia. Vzal za svoje všetky naše neduhy. Trpel a trápil sa kvôli nám: a to všetko z veľkej lásky voči ľudstvu“ (La dimostrazione evangelica, 10, 1, 22). Sv. Pavol pokračuje naznačujúc „historický” kontext, v ktorom sa toto Ježišovo uponíženie odohralo: „Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť” (Flp 2,8). Boží Syn sa skutočne stal človekom a svoju cestu dovŕšil v úplnej poslušnosti a vernosti voči Otcovej vôli, až do celkového obetovania vlastného života. Apoštol upresňuje: „až na smrť na kríži“. Na kríži Ježiš dosiahol maximálny stupeň uponíženia, pretože ukrižovanie bolo trestom vyhradeným otrokom a ľuďom bez občianskej slobody: „mors turpissima crucis”, píše Cicero (por. In Verrem, V, 64, 165).

Na Kristovom kríži sa uskutočňuje spása človeka a Adamova situácia sa mení: Adam, stvorený na obraz a podobu Boha, si nárokuje byť ako Boh a to vlastnými silami, a postaviť sa na Božie miesto. Tým stratil pôvodnú dôstojnosť, ktorá mu bola darovaná. Ježiš, naopak, hoci bol rovný Bohu, sa znížil, ponoril sa do ľudského rozpoloženia, v úplnej vernosti voči Otcovi, aby vykúpil Adama, ktorý žije v každom z nás a opäť daroval človeku stratenú dôstojnosť. Cirkevní otcovia zdôrazňujú, že On sa stal poslušným, keď prijal na seba ľudskú prirodzenosť, prostredníctvom svojej pokory a podriadenosti, ktoré Adam stratil pre svoju neposlušnosť.

V modlitbe a vo vzťahu k Bohu otvárame svoju myseľ, srdce a vôľu činnosti Ducha Svätého, aby sme vstúpili do tej istej dynamiky života, ako potvrdzuje i sv. Cyril Alexandrijský, ktorého spomienku dnes slávime: „Činnosť Ducha Svätého sa nás snaží pretvoriť prostredníctvom milosti na dokonalý obraz jeho uponíženia“ (Lettera Festale 10, 4). Ľudská logika sa namiesto toho usiluje o sebarealizáciu prostredníctvom moci a vládnutia. Človek neprestajne pokračuje v stavaní Babylonskej veže vlastnými silami, aby si zabezpečil úroveň Boha, aby bol ako Boh. Vtelenie a kríž nám pripomínajú, že plná realizácia spočíva v zosúladení vlastnej vôle s vôľou Otca, v zrieknutí sa seba, vlastného sebectva, aby sme sa naplnili láskou voči Bohu a tak sa stali naozaj schopnými milovať druhých. Človek nenájde seba samého, ak ostane uzavretý v sebe, vo vlastnom sebapotvrdzovaní. Nájde sa, iba ak vyjde zo seba. Iba ak zanecháme seba, skutočne sa nájdeme. I Adam chcel napodobňovať Boha, čo iste nebolo zlé, jeho idea o Bohu však bola nesprávna. Boh nie je iba veľký, Boh je láska, ktorá sa dáva, už teraz v Trojici, ako i v stvorení. Napodobňovať Boha znamená vyjsť zo seba a darovať sa v láske.
V druhej časti tohto kristologického hymnu v Liste Filipanom sa mení subjekt: už ním nie je Kristus, ale Boh Otec. Sv. Pavol zdôrazňuje, že práve kvôli poslušnosti voči Otcovej vôli, Boh Krista „nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno” (Flp 2,9). Ten, čo sa najhlbšie ponížil a vzal na seba podobu sluhu, bol vyzdvihnutý, povýšený nad všetko, a dostal od Otca meno „Kyrios“, „Pán“, teda najvyššiu dôstojnosť a vládu. Pred týmto novým menom, ktoré je v skutočnosti menom Boha v Starom zákone, nech sa zohne každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a nech každý jazyk vyznáva: "Ježiš Kristus je Pán!" na slávu Boha Otca (porov. vv. 10-11). Ježiš, ktorý je vyvýšený, je ten istý, ktorý počas Poslednej večere odkladá svoje šaty, opáše sa zásterou, skláňa sa k nohám apoštolov, aby ich umyl a pýta sa ich: „Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: "Učiteľ" a: "Pane" a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať” (Jn 13,12-14). Je dôležité, aby sme na túto skutočnosť pamätali v našej modlitbe i v živote: „výstup k Bohu sa uskutočňuje prostredníctvom zníženia sa k pokornej službe, sklonením sa k láske, ktorá je Božou podstatou a naozajstnou silou, ktorá očisťuje a uschopňuje človeka vnímať a vidieť Boha“ (por. Ježiš z Nazareta, Milano 2007, p. 120).

Hymnus Listu Filipanom nám ponúka dva dôležité návrhy pre našu modlitbu. Prvým je zvolanie „Pane“, adresované Ježišovi Kristovi, ktorý sedí po pravici Otca: on je jediným Pánom nášho života uprostred mnohých, čo nám chcú vládnuť. Je preto dôležité, aby sme mali rebríček hodnôt, v ktorom prvé miesto bude patriť Bohu, a mohli sme tvrdiť so sv. Pavlom: „všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána” (Flp 3,8). Po stretnutí so Zmŕtvychvstalým pochopil, že On je jediným pokladom, pre ktorého sa oplatí stratiť i vlastný život.

Druhým návrhom je prostrácia, „pokľaknutie každého kolena“, na zemi i na nebi, ako hovorí sv. Pavol, keď sa odvoláva na výrok proroka Izaiáša naznačujúci poklonu, ktorú sú všetky stvorenia povinné vzdávať Bohu (porov. Iz 45,23). Pokľaknutím pred Najsvätejšou Sviatosťou či kľačaním počas modlitby i telom vyjadrujeme postoj adorácie pred Bohom. Odtiaľ vychádza dôležitosť konať toto gesto nie zvykovo a náhlivo, ale s hlbokým pochopením. Pokľaknutím pre Pánom vyznávame našu vieru v neho, uznávame, že je jediným Pánom nášho života.

Drahí bratia a sestry, v našej modlitbe zameriavajme pohľad na Ukrižovaného, častejšie zotrvávajme v adorácii pred Eucharistiou, aby sme vstúpili do lásky Boha, ktorý sa s pokorou znížil, aby nás pozdvihol k sebe. V úvode tejto katechézy sme sa pýtali, ako sa mohol sv. Pavol radovať v bezprostrednej blízkosti mučeníctva a vyliatia krvi. Je to možné, pretože Apoštol nikdy neodvrátil svoj pohľad od Krista, až kým sa mu nepripodobnil v smrti, „aby tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych (Flp 3,11). Ako sv. František pred krížom, zvolajme i my: Najvyšší, slávny Bože, osvieť temnoty môjho srdca. Daj mi pravú vieru, pevnú nádej a dokonalú lásku, múdrosť a poznanie, aby som plnil tvoju pravú a svätú vôľu. Amen (porov. Modlitba pred Ukrižovaným: FF [276]).

Zdroj: www.radiovaticana.va