25.5.2011

Drahí bratia a sestry,

chcel by som sa dnes s vami zamyslieť nad textom z Knihy Genezis, ktorý  hovorí o veľmi zvláštnej udalosti v živote patriarchu Jakuba. Je to úryvok, ktorý sa nie ľahko interpretuje, je však veľmi dôležitý pre náš život viery a modlitby. Ide o príbeh zápasu s Bohom pri brode Jabok.

Ako si spomínate, Jakub ukradol svojmu dvojčaťu Ezauovi prvorodenstvo výmenou za misu šošovice a rovnako klamom získal aj požehnanie svojho otca Izáka už vo vysokej starobe, využijúc jeho slepotu. Utekajúc pred Ezauovým hnevom, utiahol sa k svojmu príbuznému Lábanovi; oženil sa, stal sa
bohatým a vracal sa späť do svojej rodnej krajiny pripravený čeliť bratovi potom, ako pripravil isté obozretné opatrenia. No keď bolo všetko pripravené na stretnutie a potom, ako nechal prejsť cez brod rieky – ohraničujúcej Ezauovo územie – všetkých tých, čo boli s nimi, Jakub zostal sám a bol znenazdania napadnutý niekým neznámym, s ktorým zápasil celú noc. Práve tento zápas – ktorý nachádzame v 32. kapitole Knihy Genezis – sa pre neho stane mimoriadnou skúsenosťou s Bohom.

Noc je vhodným časom k tomu, aby sa čokoľvek konalo v skrytosti, a teda najlepší okamih k tomu, aby Jakub vstúpil do bratovho územia bez toho, aby ho niekto videl, snáď so zámerom prekvapiť Ezaua. Je to však naopak on, ktorý je prekvapený z nečakaného útoku, na ktorý nebol pripravený. Využil svoju ľstivosť, aby sa vyhol nebezpečnej situácii, mysliac si, že má všetko pod kontrolou, a naopak - zrazu on musí čeliť záhadnému zápasu, ktorý ho prekvapí osamoteného a bez možnosti zorganizovať vhodnú obranu. V noci a bezbranný patriarcha Jakub s niekým zápasí. Text nešpecifikuje
identitu útočníka. Používa hebrejský termín k označeniu „človek“, avšak veľmi všeobecným spôsobom ako „niekto, ktosi“; ide o veľmi vágne, neurčité označenie, ktoré úmyselne necháva útočníka zahaleného mystériom. Je tma, Jakub nedokáže ani len dobre vidieť svojho súpera a tento aj pre čitateľa zostáva neznámy. Niekto bojuje s patriarchom, toto je jediný istý fakt, ponúknutý rozprávačom. Iba nakoniec, keď už zápas skončil a ten „ktosi“ zmizol, ho Jakub pomenuje a hovorí, že zápasil s Bohom.

Táto udalosť sa teda udeje v tme a je ťažké zistiť nielen identitu Jakubovho útočníka, ale aj priebeh celého zápasu. Čítajúc úryvok možno ťažko určiť, ktorý z dvoch zápasníkov víťazí. Použité slovesá sú častokrát bez výslovného subjektu a jednotlivé akcie sa dejú navonok protirečiacim spôsobom, takže keď sa zdá, že jeden z nich už víťazí, tak nasledujúca akcia to hneď vyvráti a predstavuje druhého ako víťaza. Na začiatku skutku Jakub sa javí ako silnejší, a protivník – hovorí text – „nedokázal ho premôcť“ (v.26). Dotkol sa teda jeho bedrového kĺbu tak, že sa mu vykĺboval. Tak by sa zdalo, že Jakub prehrá, ale naopak ho jeho protivník prosí, aby ho nechal ísť. Patriarcha odmieta a kladie si podmienku: „Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš“ (v.27). Ten, ktorý lžou ukradol bratovi požehnanie prvorodeného, teraz ho žiada od tohto neznámeho protivníka, keďže si snáď začal uvedomovať jeho božské prvky, avšak bez možnosti plne ho spoznať.

Jeho protivník, ktorý nemôže odísť a je teda Jakubom porazený, sa však neskláňa pred patriarchovou žiadosťou, ale sa ho pýta na meno: „Ako sa voláš?“, on mu odpovie: „Jakub“ (v.28). Tu sa udeje dôležitý zvrat v celom zápase. Poznať niekoho meno znamená istú moc nad osobou, pretože meno – v biblickej mentalite – zahŕňa najhlbšiu skutočnosť jednotlivca, jeho tajomstvá a osud. Poznať meno teda znamená vedieť pravdu o ňom a toto umožňuje dominovať nad ním. Keď teda na žiadosť neznámeho Jakub prezradí svoje meno, vkladá sa do rúk svojho protivníka. Je to istá forma porážky,
úplného odovzdania sa druhému.

Ale z tohto gesta „vzdania sa“ naopak Jakub paradoxne vychádza ako víťaz, pretože prijíma nové meno spolu s uznaním porážky zo strany protivníka, ktorý hovorí: „Nebudeš sa už volať Jakub, ale Izrael, lebo si zápasil s Bohom a s mužmi a zvíťazil si“ (v.29). „Jakub“ bolo meno spojené s problematickým pôvodom patriarchu. V hebrejčine tento termín znamená „päta“ a pripomína čitateľovi okamih Jakubovho narodenia – keď vychádzajúc z matkinho lona držal rukou pätu svojho dvojčaťa (porov. Gn 25,26), tým akoby predpovedal prevrátenie postavenia na úkor svojho brata, ktoré sa malo udiať v dospelosti; ale meno Jakub sa podobá aj na slovesá „klamať, pošliapať“. Teraz teda v zápase patriarcha zjavuje svojmu protivníkovi v tomto geste porážky realitu seba ako klamára a toho, ktorý pošliapal druhého, avšak ten neznámy – ktorým je Boh – pretvorí túto negatívnu skutočnosť na pozitívnu: klamár Jakub sa stáva Izraelom, je mu dané nové meno, ktoré označuje aj novú identitu. Aj tu rozprávanie si zachováva svoju dvojznačnosť, pretože najpravdepodobnejší výklad mena Izrael je „Boh je silný, Boh víťazí“.

Teda Jakub zvíťazil – sám protivník to priznáva – ale jeho nová identita, prijatá od tohto protivníka, tvrdí a dosvedčuje Božie víťazstvo. Keď sa Jakub bude pýtať na meno svojho protivníka, tento mu ho odmietne prezradiť, avšak sa zjaví v jednoznačnom geste udelenia požehnania. To požehnanie, ktoré patriarcha žiadal na začiatku zápasu, mu teraz bude udelené. No nie je to požehnanie získané klamstvom, ale bezplatne darované Bohom, a ktoré Jakub môže prijať, pretože je opustený bez ochrany, bez klamstiev a podvodov a bezbranný sa celý odovzdáva, prijíma porážku a vyznáva pravdu o sebe samom. Tak v závere zápasu po tom, ako prijme požehnanie, patriarcha môže konečne v tom druhom spoznať Boha požehnania: „videl som Boha z tváre do tváre a pritom som ostal nažive!“ (v.31). A teraz on – nositeľ nového mena, „porazený“ Bohom – môže prejsť cez brod, navždy poznačený Bohom a krívajúci pre prijatú ranu.

Vysvetlenia, ktoré biblická exegéza môže dať tomuto úryvku, sú mnohé, predovšetkým vedci v ňom uznávajú zámery a literárne prvky rôznych druhov ako aj odvolania sa na ľudové povesti. Avšak keď tieto elementy sú prijaté samotnými posvätnými autormi a zahrnuté do biblického príbehu, tieto menia svoj význam a text sa otvára do oveľa širších dimenzií.

Táto epizóda zápasu pri Jaboku sa ponúka veriacemu ako paradigmatický text, v ktorom izraelský národ hovorí o svojich vlastných koreňoch a vykresľuje mimoriadny vzťah medzi Bohom a človekom, preto ako tvrdí aj Katechizmus Katolíckej cirkvi, „duchovná tradícia Cirkvi videla v tomto rozprávaní symbol modlitby ako zápasu viery a víťazstva vytrvalosti“ (č. 2573). Biblický text nám hovorí o dlhej noci hľadania Boha, o zápase pre spoznanie jeho mena a uzretie jeho tváre; je to noc modlitby, ktorá s tvrdošijnosťou a vytrvalosťou žiada Boha o požehnanie a o nové meno. Novú skutočnosť – ovocie obrátenia a odpustenia.

Jakubova noc pri brode Jabok sa tak stáva referenčným bodom pre pochopenie vzťahu s Bohom, ktorý v modlitbe nachádza svoje maximálne vyjadrenie. Modlitba vyžaduje dôveru, blízkosť, akoby symbolický vzťah „tela na telo“ nie s Bohom – protivníkom a nepriateľom, ale so žehnajúcim Pánom, ktorý vždy zostáva mysterióznym a javí sa nedosiahnuteľným. Preto posvätný autor používa symbol zápasu, ktorým poukazuje na úsilie duše, vytrvalosť a neúnavnosť pre dosiahnutie toho, čo žiada. A ak objekt túžby je vzťah s Bohom, jeho požehnanie a jeho láska, vtedy tento zápas nemôže vyvrcholiť
inak, než v darovaní sa Bohu, v uznaní vlastnej slabosti, ktorá víťazí práve vtedy, keď sa odovzdáme do milosrdných rúk Boha.

Drahí bratia sestry, celý náš život je akoby takouto dlhou nocou zápasu a modlitieb, ktorý strávime v túžbe a v modlitbách za Božie požehnanie, ktoré nemôže byť získané a nadobudnuté našimi silami, ale musí byť s pokorou prijaté od Neho, ako bezplatný dar, ktorý nám nakoniec dovoľuje spoznať Pánovu tvár. Keď sa toto udeje, celá naša realita sa mení, prijímame nové meno a Božie požehnanie, ba čo viac: Jakub, ktorý prijíma nové meno a stáva sa Izraelom, dáva nové meno aj miestu, na ktorom zápasil s Bohom, a na ktorom ho prosil. Nazýva ho Fanuel, čo znamená „Božia tvár“. Týmto menom priznáva tomu miestu plnosť Pánovej prítomnosti, robí toto územie posvätným, vtláčajúc mu pripomienku na mysteriózne stretnutie s Bohom. Ten, ktorý sa necháva požehnať Bohom, odovzdáva sa mu, necháva sa ním pretvoriť, požehnáva svet. Kiež nám Pán pomáha bojovať dobrý boj viery (porov. 1 Tim 6,12; 2 Tim 4,7) a prosiť v našich modlitbách o jeho požehnanie, aby nás obnovoval v tomto očakávaní na uzretie jeho tváre.

Zdroj: www.radiovaticana.va