1. 6. 2011

Drahí bratia a sestry,

pri čítaní Starého zákona jedna postava vyniká spomedzi ostatných: Mojžiš – práve ako muž modlitby. Mojžiš, veľký prorok a vodca z čias Exodu, plnil svoju úlohu prostredníka medzi Bohom a Izraelom tým, že priniesol svojmu ľudu Božie slová a jeho prikázania, a priviedol ho k slobode v zasľúbenej zemi, učiac Izraelitov žiť v poslušnosti a dôvere voči Bohu počas dlhého pobytu na púšti, ale aj – a povedal by som, že predovšetkým – tým, že sa modlil. Modlil sa za faraóna vtedy, keď sa Boh snažil ranami obrátiť srdce Egypťanov (porov. Ex 8-10); prosí Pána o uzdravenie svojej sestry Márie postihnutej malomocenstvom (porov. Nm 12, 9-13); oroduje za ľud, ktorý sa vzbúril, pretože sa prestrašil výmyslami vyzvedačov (porov. Nm 14, 1-19); modlil sa vtedy, keď vyšľahol Pánov oheň a strávil okraj tábora (porov. Nm 11, 1-2) a keď ich napadli jedovaté hady (porov. Nm 21, 4-9); obracia sa k Pánovi a protestuje, keď sa ťarcha jeho poslania stala príliš veľkou (porov. Nm 11, 10-15); vidí Boha a rozpráva sa s ním „z tváre do tváre“, ako človek hovorí so svojím priateľom (porov. Ex 24,9-17; 33,7-23; 34,1-10.28-35).

Aj vtedy, keď ľud na Sinaji žiada Árona, aby im urobil zlaté teľa, Mojžiš sa modlí, akoby emblematickým spôsobom potvrdzoval svoju vlastnú úlohu orodovníka. Epizóda je opísaná v 32. kapitole Knihy Exodus a má svoju paralelu v Knihe Deuteronomium, v 9. kapitole. Nad touto udalosťou by som sa chcel pozastaviť v dnešnej katechéze a obzvlášť pri Mojžišovej modlitbe, ktorú nachádzame v rozprávaní o Exode. Izraelský ľud sa nachádzal pri úpätí hory Sinaj, zatiaľ čo Mojžiš na jeho vrchole očakával dar tabúľ Zákona, 40 dní a 40 nocí sa postiac (porov. Ex 24,18; Dt 9,9). Číslo 40 má symbolickú hodnotu a označuje plnosť niečoho, zatiaľ čo pôst ukazuje, že život pochádza od Boha, je to On, ktorý ho udržuje. Prijímanie potravy znamená prijatie obživy pre naše posilnenie; preto postiť sa, teda zrieknuť sa potravy, naberá v tomto prípade náboženský význam: je to spôsob k ukázaniu toho, že nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Pánových úst (porov. Dt 8,3). Pôstom Mojžiš ukazuje, že očakáva prijatie Božieho zákona ako zdroj života: on zjavuje Božiu vôľu a živí srdce človeka a tým mu umožňuje vstúpiť do zmluvy s Najvyšším.

Zatiaľ, čo Pán na vrchu dáva Mojžišovi zákon, na úpätí vrchu ho ľud zrádza. Neschopný vydržať očakávanie a absenciu prostredníka, Izraeliti žiadajú Árona: „Urob nám boha, ktorý pôjde pred nami. Veď nevieme, čo je s tým mužom, Mojžišom, čo nás vyviedol z egyptskej krajiny“ (Ex 32, 1). Ľud – unavený z cesty s neviditeľným Bohom a teraz, keď sa aj Mojžiš, prostredník, stratil – žiada nejakú fyzickú prítomnosť Pána. Prítomnosť, ktorej sa možno dotknúť a nachádza práve v teľati urobenom Áronom z roztaveného kovu, prístupného Boha, ovládateľného a dostupného človeku. Toto je neustále pokušenie na ceste viery: obísť Božie mystérium a vytvoriť si Boha, ktorý je pochopiteľný, korešpondujúci s našimi myšlienkami a plánmi. To, čo sa udialo na Sinaji, ukazuje celú hlúposť a iluzórnu márnosť takéhoto snaženia, pretože – ako ironicky tvrdí žalm 106: „i zamenili svoju slávu za podobu býka, ktorý trávu požiera“ (Ž 106,20). Preto Pán reaguje a káže Mojžišovi zostúpiť z vrchu, ukážuc mu to, čo ľud vykonal, zakončiac týmito slovami: „Teraz ma nechaj, nech zahorí môj hnev proti nim a vyhubím ich! Teba však urobím veľkým národom“ (Ex 32,10). Tak ako urobil Abrahámovi v prípade Sodomy a Gomory, aj teraz Boh zjavuje Mojžišovi, čo plánuje vykonať, ako keby nechcel konať bez jeho súhlasu (porov. Am 3,7). Vskutku slová „nech zahorí môj hnev“ sú vyslovené práve preto, aby Mojžiš zasiahol a prosil ho, aby to neurobil, zjaviac tak Božiu túžbu, ktorou je vždy spása. Tak ako pre tie dve mestá v časoch Abraháma, trest a zničenie, ktorými je vyjadrený Boží hnev ako odmietnutie zla a ukazujúcimi závažnosť spáchaného hriechu; zároveň žiadosť orodovníka akoby zjavovala Pánovu vôľu odpustiť ho. Taká je Božia spása, ktorá zahŕňa milosrdenstvo, ale tiež zavrhuje hriech, aby tak hriešnik – po uznaní a odmietnutí vlastného zla – mohol si nechať Bohom odpustiť. Modlitba teda istým spôsobom umožňuje – uprostred porušenej reality hriešneho človeka – Božiemu milosrdenstvu konať. Ona sa – skrze hlas modliaceho – stáva prítomnou tam, kde je potreba spásy.

Mojžišova modlitba je celá sústredená na Pánovu vernosť a jeho milosť. Odvoláva sa najskôr na dejiny spásy, ktoré Boh začal východom Izraelitov z Egypta, potom pripomína staré prisľúbenia dané praotcom. Pán vykonal spásu svojho ľudu tým, že ho vyslobodil z egyptského otroctva; prečo teda – pýta sa Mojžiš – „by mali Egypťania vravieť: "V zlovôli ich vyviedol, aby ich zmárnil na horách a vyničil ich zo zemského povrchu?!" Odlož svoj prudký hnev a maj zľutovanie nad nešťastím svojho ľudu!“ (Ex 32, 12). Začaté dielo musí byť dokončené; ak Boh zničí svoj ľud, mohlo by to byť interpretované ako znak Božej neschopnosti priviesť k zavŕšeniu svoj plán spásy. Boh toto nesmie dovoliť. On je dobrý Pán, ktorý zachraňuje, On dáva život, je Bohom milosrdenstva a odpustenia, oslobodenia od hriechu, ktorý zabíja. Ak teda – argumentuje Mojžiš s Pánom – jeho vyvolení budú zničení – aj napriek tomu, že sú vinní – On by sa mohol javiť ako neschopný poraziť hriech a stať sa silnejším od zla. Toto nemožno pripustiť. Mojžiš zažil konkrétnu skúsenosť s Bohom spásy, bol poslaný ako prostredník Božieho oslobodenia, a teraz – svojou modlitbou – sa stáva interpretom dvojitej žiadosti: je znepokojený pre osud svojho ľudu, ale zároveň aj pre česť, ktorú je potrebné vzdávať Pánovi pre pravdu jeho mena. Mojžiš chce, aby izraelský národ bol zachránený, pretože mu bol zverený, ale aj preto že v takej záchrane by sa zjavila skutočná Božia podstata. Láska k bratom a láska k Bohu sa neoddeliteľne prepletajú v tejto prosbe. Orodovník Mojžiš je človekom týchto dvoch lások, ktoré sa v modlitbe stávajú jedinou spoločnou túžbou po dobre.

Mojžiš sa ďalej odvoláva na Božiu vernosť. Pripomenúc mu jeho prisľúbenia: „Spomeň si na svojich služobníkov Abraháma, Izáka a Izraela, ktorým si na seba samého prisahal a prisľúbil: "Rozmnožím vaše potomstvo ako hviezdy na nebi a celú túto zem, o ktorej som hovoril, dám vášmu potomstvu, aby ju vlastnilo na večné veky!" (Ex 32,13). Mojžiš pripomína celé dejiny, počnúc praotcami ľudu, jeho vyvolením, ktoré bolo čisto Božou iniciatívou. Nebolo zásluhou Izraelitov, že prijali prisľúbenia, ale slobodným Božím rozhodnutím a jeho láskou (porov. Dt 10,15). Mojžiš teraz žiada Pána, aby verne pokračoval v dejinách vyvolenia a spásy a odpustil svojmu ľudu. Orodovník Mojžiš nehľadá výhovorky pre hriech svojho ľudu, nevypočítava zásluhy ani svojho ľudu, ani svoje, ale sa odvoláva na Božiu milosť: na Boha slobodného, plného lásky, ktorý neprestáva hľadať toho, kto sa od neho vzdialil, Boha, ktorý zostáva vždy verný sebe samému a ponúka hriešnikovi možnosť vrátiť sa ku nemu a vďaka jeho odpusteniu sa stať spravodlivým a schopným vernosti. Mojžiš žiada od Boha, aby sa ukázal silnejším od hriechu a smrti a svojou modlitbou podnieti Boha k tomuto Božiemu zjaveniu. Prostredník života je solidárny so svojím ľudom; túži iba po spáse, po ktorej túži aj samotný Boh, dokonca odmieta perspektívu stať sa novým ľudom, ktorý by sa Bohu páčil. Veta, ktorou sa Boh ku nemu obrátil „z teba urobím veľký národ“ nie je ani len vzatá do úvahy týmto Božím „priateľom“, ktorý je naopak pripravený vziať na seba vinu svojho ľudu so všetkými jej dôsledkami. Keď sa po zničení zlatého teľaťa vráti na vrch, aby opäť prosil o spásu pre Izrael, povie Pánovi: „A teraz alebo im odpusť ich previnenie, alebo ak nie, vytri ma zo svojej knihy, ktorú si napísal!“ (Ex 32,32). Modlitbou, túžiac po tom, po čom túži Boh, modliaci vstupuje stále hlbšie do poznania Pána a jeho milosrdenstva a stáva sa schopným takej lásky, ktorá vrcholí až v úplnom darovaní samého seba.

V postave Mojžiša – ktorý stojí na vrchole hory tvárou v tvár Bohu, oroduje za svoj ľud a ponúka seba samého za obetu slovami „vymaž ma zo svojej knihy“ – cirkevní otcovia videli predobraz Krista, ktorí na vrchole kríža skutočne stojí pred Bohom, nielen ako priateľ ale ako Syn. A nielen sa ponúka za obetu, ale svojím prebodnutým srdcom túto obetu vykonal, necháva sa „vymazať“. Stáva sa – ako hovorí sv. Pavol – hriechom, berie na seba naše hriechy, aby nás zachránil; jeho orodovanie nebolo iba solidaritou, ale identifikovaním sa s nami: nesie nás všetkých vo svojom tele. Tak celá jeho existencia človeka a Boha – Syna je výkrikom k Božiemu srdcu. Je odpustením, ale odpustením, ktoré pretvára a obnovuje.

Myslím, že by sme sa mali zamyslieť nad touto skutočnosťou. Kristus stojí pred Božou tvárou a modlí sa za mňa. Jeho modlitba na kríži je pre všetkých ľudí, je pre mňa: modlí sa za mňa, trpel a trpí za mňa, identifikuje sa so mnou, berie si naše telo a ľudskú dušu. Pozýva nás, aby sme vstúpili do tejto jeho identity, stali sa jedným telom a jedným duchom s Ním, pretože z tej výšky kríža priniesol nie nové zákony napísané na kamenných tabuliach, ale seba samého, jeho telo a jeho krv ako novú zmluvu. Tak nás identifikuje s Ním, prijímame jeho krv a jeho telo. Pozýva nás vstúpiť do tejto identifikácie, zjednotiť sa s Ním v našej túžbe stať sa jedným telom a duchom s Ním. Modlime sa k Pánovi, aby nás táto identifikácia s Ním pretvorila, obnovila, pretože odpustenie je obnova, je premena.

Chcem teda zakončiť túto katechézu slovami apoštola Pavla kresťanom v Ríme: „Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac - ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha prihovára sa za nás? Kto nás odlúči od Kristovej lásky? … ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá … ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8,33-35.38.39).

Zdroj: www.radiovaticana.va