5.9.2012

"Drahí bratia a sestry,

dnes, po skončení prázdnin, pokračujeme v audienciách tu vo Vatikáne a rád by som nadviazal na „školu modlitby“, ktorej sa spoločne venujeme počas týchto stredajších katechéz. Dnes by som rád hovoril o modlitbe v knihe Zjavenia svätého apoštola Jána, ktorá – ako viete – je poslednou z kníh Nového Zákona. Je to náročná kniha, ktorá však obsahuje veľké bohatstvo. Sprostredkuje nám kontakt so živou a vrúcnou modlitbou kresťanského spoločenstva, ktoré je zhromaždené „v deň Pánov“ (Zjv 1, 10): toto je ústredná myšlienka, okolo ktorej sa rozvíja celý text.

Čítajúci odovzdáva zhromaždeniu odkaz, ktorý Pán zveril evanjelistovi svätému Jánovi. Čítajúci a zhromaždenie sú takpovediac dvomi hlavnými protagonistami celej knihy; im je od samého začiatku adresované radostné posolstvo: „Blahoslavený, kto číta, aj tí, čo počúvajú slová proroctva“ (1,3). Z dialógu medzi nimi sa rodí symfónia modlitby, ktorá sa vo veľkej rozličnosti foriem vyvíja až k samotnému záveru. Počúvajúc čítajúceho, ktorý prezentuje posolstvo a počúvajúc a pozorujúc zhromaždenie, ktoré na posolstvo reaguje, ako poslucháči prijímame za svoju ich spoločnú modlitbu.

Prvá časť knihy Zjavenia svätého apoštola Jána (1,4 – 3,22) prostredníctvom opisu spoločenstva, ktoré sa modlí, prezentuje tri po sebe nasledujúce etapy. Prvá z nich (1,4-8) sa skladá z dialógu, ktorý – na jedinom mieste v Novom zákone – sa odvíja medzi práve zhromaždeným spoločenstvom a čítajúcim, ktorý sa naň obracia so žehnajúcim prianím: „Milosť vám a pokoj“ (1,4). Čítajúci potom pokračuje zdôrazňujúc odkiaľ pochádza toto prianie: prichádza od Najsvätejšej Trojice: od Otca, od Svätého Ducha a od Ježiša Krista, ktorí spoločne uskutočňujú projekt stvorenia a spásy celého ľudstva. Zhromaždenie počúva, a keď zaznie meno Ježiša Krista, zachveje sa radosťou. Odpovedá naň s entuziazmom, prednášajúc nasledujúcu modlitbu chvál: „Jemu, ktorý nás miluje a svojou krvou nás oslobodil od hriechov a urobil nás kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi, jemu sláva a vláda na veky vekov. Amen.“ (1,5b-6).

Zhromaždenie preniknuté Ježišovou láskou sa cíti oslobodené od jarma hriechu a nazýva samo seba „kráľovstvom“ Ježiša Krista, kráľovstvom, ktoré Ježišovi celkom patrí. Spoznáva veľkosť poslania, ktoré mu bolo zverené v krste – aby tomuto svetu sprostredkovalo Božiu prítomnosť. Túto svoju modlitbu chvál zakončuje s pohľadom upretým na Ježiša; s rastúcim entuziazmom rozpoznáva jeho „slávu a vládu“, ktoré sú na spásu celého ľudstva. Záverečné „amen“ ukončuje hymnus chvál Kristovi. Už tieto prvé štyri verše obsahujú ohromné bohatstvo, veľa nám toho naznačujú; hovoria nám, že naša modlitba musí byť predovšetkým počúvaním Boha, ktorý k nám hovorí. Stále ponorení do záplavy slov, nie sme naučení počúvať, nie sme naučení dávať sa navonok aj vnútorne k dispozícii tichu, aby sme boli pozorní na to, čo nám Boh chce povedať. Tieto riadky nás okrem toho učia, že naša modlitba, často zameraná len na pýtanie si toho, čo potrebujeme, by mala byť predovšetkým modlitbou chvál, vzdávaním vďaky Bohu za jeho lásku, za dar Ježiša, ktorý nám priniesol silu, nádej a spásu.

Ďalšie čítanie lektora pripomína zhromaždeniu, ktoré je posilňované Kristovou láskou, jeho úlohu vnímať Kristovu prítomnosť vo svojom živote. Hovorí takto: „Hľa, prichádza s oblakmi a uvidí ho každé oko, aj tí, čo ho prebodli, a budú nad ním nariekať všetky kmene zeme“ (1,7a). Potom, čo vystúpil do neba v „oblaku“, ktorý symbolizuje nadprirodzenosť (porov. Sk 1,9), Ježiš Kristus sa vráti tak, ako odišiel (porov. Sk 1, 11b). Všetky národy ho teda spoznajú a ako učí svätý Ján Apoštol vo štvrtom Evanjeliu „uvidia, koho prebodli“ (19, 37). Uvedomia si svoje hriechy, ktoré zapríčinili jeho ukrižovanie, a tak ako tí, ktorí boli pri ukrižovaní prítomní, všetci budú nad ním nariekať (porov. Lk 23, 48), prosiac ho o odpustenie – aby ho mohli nasledovať do života a pripraviť sa na plnosť spoločenstva s ním po jeho konečnom druhom príchode. Zhromaždenie sa zamýšľa nad týmto odkazom a hovorí „Áno. Amen!“ (Zjv 1, 7b).

Vo svojom „áno“ vyjadruje plné prijatie toho, čo mu bolo ohlásené a žiada, aby sa to naozaj uskutočnilo. Je to modlitba zhromaždenia uvažujúceho nad Božou láskou, ktorá sa najvyšším spôsobom ukázala na kríži – zhromaždenia, ktoré chce žiť vo vzájomnom súlade ako Kristovi učeníci. A tu prichádza Božia odpoveď: „Ja som Alfa a Omega, hovorí Pán Boh, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, Všemohúci!“ (1,8). Boh sa ukazuje ako začiatok a koniec celých dejín, prijíma a berie si k srdcu žiadosť zhromaždenia. Bol, je a bude prítomný a činný vo svojej láske, prístupný voči ľudským potrebám, v súčasnosti i v budúcnosti - tak ako bol aj v minulosti - až po dosiahnutie konečného cieľa. Toto je Boží prísľub. A tu zároveň nachádzame ďalší dôležitý prvok: neustála modlitba v nás prebúdza zmysel pre Božiu prítomnosť v našich životoch a v dejinách. Jeho prítomnosť je prítomnosťou, ktorá nás udržiava, riadi a dáva nám veľkú nádej aj uprostred temnoty ľudských udalostí; okrem toho, každá jedna modlitba, aj tá, ktorá je vyslovená v úplnej samote, nie je nikdy izolovaním sa, ani uzatváraním sa do seba: je za každých okolností životodarnou miazgou, ktorá v nás udržiava horlivú, ochotnú kresťanskú vieru.
Druhá etapa modlitby zhromaždenia (1,9 – 22) ešte viac prehlbuje vzťah s Ježišom Kristom: Pán sa zjavuje, rozpráva, koná a zhromaždenie, ktoré je mu stále bližšie, ho počúva, reaguje a prijíma. V posolstve, ktoré prezentuje čítajúci, svätý Ján rozpráva svoju osobnú skúsenosť stretnutia s Kristom: nachádza sa na ostrove Patmos, pre „Božie Slovo a Ježišovo svedectvo“ (1,9); je to „Pánov deň“ (1,10a), nedeľa, počas ktorej sa slávi Vzkriesenie. Ján je „vo vytržení“ (1,10a). Svätý Duch ho preniká a obnovuje, prehlbujúc jeho schopnosť prijímať Ježiša, ktorý ho povolá k tomu, aby písal. Modlitba spoločenstva, ktoré počúva, postupne naberá kontemplatívny charakter, formovaný slovami „vidieť“, „pozerať“: spoločenstvo kontempluje to, čo mu čítajúci predkladá, zároveň to zvnútorňuje a prijíma za svoje.

Ján počuje „hlas mohutný ako zvuk poľnice“ (1,10b): tento hlas mu káže poslať odkaz „siedmim Cirkvám“ (1,11), ktoré sa nachádzajú v Malej Ázii a prostredníctvom nich všetkým Cirkvám všetkých čias – spolu s ich pastiermi. Výraz „hlas... poľnice“, prevzatý z knihy Exodus (por. 20,18), pripomína Božie Zjavenie Mojžišovi na vrchu Sinaj a naznačuje hlas Boží, ktorý hovorí z neba, z nadprirodzeného sveta. Tu je privlastnený Vzkriesenému Kristovi, ktorý v sláve Otca hovorí Božím hlasom zhromaždeniu zjednotenému v modlitbe. Ján sa obracia „aby pozoroval hlas“ (1,12), a zbadá „sedem zlatých svietnikov a uprostred svietnikov kohosi ako Syna človeka“ (1,12-13) – čo je výraz veľmi typický pre Jána, a znamená samotného Krista. Zlaté svietniky s ich zažatými sviecami znamenajú Cirkev všetkých čias zhromaždenú na liturgiu v modlitbovom očakávaní: Vzkriesený Ježiš, „Syn človeka“, je uprostred nej: oblečený do šiat veľkňaza Starého Zákona vykonáva svoju kňazskú funkciu príhovorcu u Otca.
V Jánovom symbolickom posolstve potom nasleduje žiarivé predstavenie Vzkrieseného Krista, ktorý má Božie vlastnosti v duchu Starého Zákona. Hovorí o vlasoch, čo boli „biele ako biela vlna, ako sneh“ (1,14), to je symbol Božej večnosti (por. Dt 7,9) a Vzkriesenia. Druhý symbol je symbol ohňa, ktorý v Starom zákone často predstavuje Boha, aby naznačil dve z jeho vlastností: prvou z nich je žiarlivá intenzita jeho lásky, ktorá živí jeho zmluvu s človekom (porov. Dt 4,24). Túto istú horiacu intenzitu lásky čítame v zraku Vzkrieseného Krista: „jeho oči boli ako plameň ohňa“ (Zjv 1,14a).

Druhou vlastnosťou je jeho neprestajná schopnosť víťaziť nad zlom ako „spaľujúci oheň“ (Dt 9,3). Tak aj Ježišove „nohy“ - kráčajúce, aby čelili zlu a zničili ho - sú podobné „kovu rozžeravenému v peci“ (Zjv 1,15). Hlas Ježiša Krista je potom „ako hukot veľkých vôd“ (1,15c), má ohromujúci zvuk „slávy Boha Izraela“, ktorý kráča k Jeruzalemu – ako o tom hovorí prorok Ezechiel (por. 43,2). Nasledujú ešte tri symbolické prvky, ktoré ukazujú čo všetko Vzkriesený Kristus robí pre svoju Cirkev: drží ju pevne vo svojej pravici – a to je dôležitý obraz – Ježiš drží Cirkev vo svojej ruke – prihovára sa jej tak prenikavo ako nabrúsený meč a ukazuje jej jas svojho Božstva: „jeho tvár bola sťa slnko, keď svieti v plnej sile“ (Zjv 1,16). Ján je tak ohromený touto úžasnou skúsenosťou so Vzkrieseným, že to nevydrží a padá na zem ako mŕtvy.

Po tejto skúsenosti zjavenia Apoštol stojí pred Pánom Ježišom a hovorí s ním: ten ho povzbudzuje, vkladá mu ruku na hlavu, zjavuje mu svoju identitu Vzkrieseného Ukrižovaného a zveruje mu úlohu odovzdať odkaz Cirkvám (por. Zjv 1,17 – 18). Je to veľmi pekný obraz – tento veľký Boh, pred ktorým človek padá ako mŕtvy – on je však priateľom života a kladie na človeka svoju ruku – a tak to bude aj s nami. Sme Ježišovými priateľmi – a teda ani zjavenie vzkrieseného Boha, vzkrieseného Krista, pre nás nebude nič hrozné: bude to stretnutie s priateľom. Aj zhromaždenie spolu s Jánom prežíva zvláštny okamih svetla pred Pánom, nadväzujúci na každodennú skúsenosť stretnutia sa s Ježišom, ukazujúci bohatstvo vzťahu s Pánom, ktorý vypĺňa každý priestor našej existencie.

V tretej a poslednej etape prvej časti Zjavenia svätého Apoštola Jána (Zjv 2-3) čítajúci predkladá zhromaždeniu sedmoré posolstvo, v ktorom Ježiš hovorí v prvej osobe. Ježišova reč adresovaná siedmim Cirkvám nachádzajúcim sa v Malej Ázii v okolí Efezu sa začína opisom konkrétnej situácie každej z týchto Cirkví a potom sa rozširuje na Cirkvi všetkých čias. Ježiš hneď vchádza do ohniska situácie každej z Cirkví, zdôrazňuje ich svetlé aj tienisté stránky a ponúka im naliehavé pozvanie: „Rob pokánie“ (2,5.16; 3,19c); „Drž sa toho, čo máš“ (3,11); „konaj ako prv“ (2,5); „buď teda horlivý a rob pokánie“ (3,19b)... Tieto Ježišove slová, ak ich počúvame s vierou, začnú hneď účinkovať: Cirkev v modlitbe, prijímajúc Pánovo slovo, sa premieňa. Všetky Cirkvi sa musia venovať pozornému počúvaniu Pána, otvoriť sa pre Ducha – tak, ako to Ježiš znovu a znovu naliehavo žiada, opakujúc príkaz sedem krát: „Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí Cirkvám“ (2,7.11.17.29; 3,6.13.22). Zhromaždenie počúva posolstvo a dostáva impulz na pokánie, na obrátenie, na vytrvalosť, rast v láske – teda dostáva celkovú orientáciu pre svoje putovanie.

Drahí priatelia, Zjavenie svätého apoštola Jána nám ukazuje spoločenstvo zjednotené v modlitbe, pretože práve v modlitbe môžeme stále intenzívnejším spôsobom spoznať prítomnosť Ježiša medzi nami. Čím viac a čím lepšie sa modlíme s vytrvalosťou, intenzívne, tým viac sa pripodobňujeme jemu a on skutočne vstupuje do nášho života, aby ho riadil – darujúc nám radosť a pokoj. A o čo viac poznáme, milujeme a nasledujeme Ježiša, o to viac cítime potrebu zastaviť sa na modlitbu, aby sme od neho dostali dar pokoja, nádeje a silu pre náš život."

Zdroj: www.radiovaticana.va