Mária nás učí, že modlitbu potrebujeme vždy

14. 3.2012

 

Drahí bratia a sestry,

dnešnou katechézou chcem zahájiť rozprávania o modlitbe v Skutkoch apoštolov a v Listoch sv. Pavla. Sv. Lukáš nám odovzdal jedno zo štyroch evanjelií, venované, ako vieme, Ježišovmu pozemskému životu, ale zanechal nám i spis, ktorý je definovaný ako prvá kniha o dejinách Cirkvi, teda Skutky apoštolov. V oboch uvedených spisoch je jedným z opakujúcich sa prvkov práve modlitba, Ježišova, Máriina, učeníkov, žien a kresťanskej komunity. Počiatky Cirkvi sú sprevádzané predovšetkým pôsobením Ducha Svätého, ktorý pretvára apoštolov na svedkov Vzkrieseného až po vyliatie krvi, ako aj šírením sa Božieho slova od východu na západ. Ešte predtým nám však Lukáš predkladá príbeh o Nanebovstúpení Zmŕtvychvstalého (por. 1,6-9). Pán odovzdáva svojim učeníkom program ich existencie zasvätenej evanjelizácii a hovorí im: „Keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme“ (Sk 1,8). Apoštoli sa v Jeruzaleme, keď ostali jedenásti kvôli zrade Judáša Iškariotského, zišli na modlitbe, a práve modlitba je prostriedkom, ktorým očakávajú prisľúbený dar vzkrieseného Krista, ktorým je Duch Svätý.

V tomto kontexte očakávania medzi Nanebovstúpením a Turícami, sv. Lukáš naposledy spomína Máriu, Ježišovu Matku a jeho príbuzných (v. 14). Jej venoval úvod svojho Evanjelia od anjelovho zvestovania až po narodenie a detstvo Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. Máriou začína Ježišov pozemský život a spolu s ňou začínajú i prvé kroky Cirkvi; oba momenty sa odohrávajú v atmosfére počúvania Božieho slova a stíšenia. Dnes by som sa chcel zastaviť pri spomenutej modliacej sa prítomnosti Panny v skupine učeníkov, ktorí tvoria rodiacu sa Cirkev. Mária s diskrétnosťou sprevádzala cestu svojho Syna, počas jeho verejného účinkovania až pod kríž, a teraz pokračuje, aby tichou modlitbou sprevádzala púť Cirkvi. Počas Zvestovania v Nazaretskom dome prijíma Božieho Anjela, je pozorná voči jeho slovám, prijíma ich a odpovedá na Boží plán, prejavujúc tak svoju úplnú pripravenosť a ochotu: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38). Mária sa, práve vo vnútornom postoji počúvania, stáva schopnou čítať vlastné dejiny a s pokorou uznáva, že ten, kto bude konať, je Pán. Počas návštevy príbuznej Alžbety v nej vytryskne modlitba chvály, radosti a oslavy Božej milosti, ktorá naplnila jej srdce a jej život a učinila ju Matkou Pána (por. Lk 1,46-55). Chvála, ďakovanie, radosť: v chválospeve Magnifikat Mária neospevuje iba to, čo Boh urobil v nej, ale i to, čo vykonal a neprestajne koná v dejinách. Sv. Ambróz, v jednom zo slávnych komentárov na Magnifikat, nás pozýva mať toho istého ducha modlitby, keď píše: „Nech je v každom duša Márie, aby velebil Pána; nech je v každom duch Márie, aby jasal v Bohu“ (Expositio Evangelii secundum Lucam 2, 26: PL 15, 1561).

Takisto vo Večeradle, v Jeruzaleme, „v hornej sieni, kde sa zdržiavali“ Ježišovi učeníci (porov. Sk 1,13), v atmosfére počúvania a modlitby, je ona prítomná, predtým, ako sa otvoria dvere a oni začnú ohlasovať Krista, Pána, všetkým národom, učiac ich zachovávať všetko, čo im prikázal (porov. Mt 28,19-20). Kroky Máriinej púte, z Nazaretského domu do Jeruzalemského, cez kríž, kde jej Syn zveruje apoštola Jána, sprevádza jej schopnosť neprestajne udržiavať v sebe atmosféru uzobrania, rozjímať vo svojom srdci pred Bohom o každej udalosti a v meditácii pred Bohom zároveň pochopiť Božiu vôľu a stať sa disponovanou vnútorne ju prijať (porov. Lk 2,19-51). Prítomnosť Božej Matky uprostred Jedenástich po Nanebovstúpení nie je iba nejakou historickou spomienkou, udalosťou, ktorá sa stala, ale nesie v sebe význam veľkej hodnoty, pretože Mária s nimi v modlitbe zdieľa to, čo im je najvzácnejšie: živú spomienku na Ježiša a jeho poslanie, a tak zachováva jeho prítomnosť.

Posledná zmienka o Márii v oboch Lukášových spisoch je vložená do soboty: do dňa Božieho oddychu po diele Stvorenia, do dňa ticha po Ježišovej smrti a očakávania jeho zmŕtvychvstania. V tomto spise má korene i tradícia spomienky Panny Márie v sobotu. Medzi Nanebovstúpením a prvými kresťanskými Turícami sa apoštoli a Cirkev zhromažďujú spolu s Máriou, aby vedno očakávali dar Ducha Svätého, bez ktorého sa nemôžu stať svedkami. Ona, ktorá ho už prijala, predtým ako priniesla na svet Vtelené Slovo, zdieľa s celou Cirkvou očakávanie toho istého daru, aby bol v srdci každého veriaceho „stvárnený Kristus“ (por. Gal 4,19). Ako Cirkev nemôže byť bez Turíc, tak ani Turíce nemôžu byť bez Ježišovej Matky, pretože ona jedinečným spôsobom prežívala to, čo Cirkev zažíva denno-denne pôsobením Ducha svätého. Sv. Chromácius z Akviley komentuje túto zmienku zo Skutkov apoštolov takto: „Cirkev sa teda zhromaždila v hornej sieni spolu s Máriou, Ježišovou Matkou a s jeho bratmi. Nedá sa hovoriť o Cirkvi, ak nie je prítomná Mária, Pánova Matka... Kristova Cirkev je tam, kde sa ohlasuje Vtelenie Krista z Panny, a kde apoštoli hlásajú, že sú Pánovými bratmi, tam, kde sa počúva Evanjelium“ (Sermo 30,1: SC 164, 135).
Druhý vatikánsky koncil chcel osobitným spôsobom zdôrazniť toto puto, ktoré sa viditeľne prejavuje v spoločnej modlitbe Márie a apoštolov na tom istom mieste, v očakávaní Ducha Svätého. Dogmatická konštitúcia Lumen Gentium o Cirkvi potvrdzuje: „Keďže sa Bohu zapáčilo slávnostným spôsobom zjaviť tajomstvo ľudskej spásy až po zoslaní Ducha Svätého, ktorého prisľúbil Kristus, vidíme apoštolov pred Turícami jednomyseľne zotrvávať „na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“ (Sk 1, 14). Teda aj Mária vyprosovala dar Ducha, ktorý ju zatienil už pri zvestovaní” (č. 59). Privilegovaným miestom Márie je Cirkev a v nej sa aj „uctieva ako jej najvynikajúcejší a celkom jedinečný úd… ako predobraz a najosvedčenejší vzor vo viere a v láske” (tamtiež, č. 53).

Uctievať Ježišovu Matku v Cirkvi znamená učiť sa od nej, ako sa stať spoločenstvom, ktoré sa modlí: toto je jednou zo základných myšlienok prvého opisu kresťanskej komunity charakterizovanej v Skutkoch apoštolov (porov. 2,42). Naša modlitba je často podmienená ťažkými situáciami, osobnými problémami, ktoré nás vedú k tomu, aby sme sa obrátili k Pánovi a dostali od neho svetlo, potechu a pomoc. Mária nás pozýva, aby sme rozšírili dimenzie modlitby a obracali sa k Bohu nie iba v prípade potreby a nie iba kvôli nám samým, ale spoločne, vytrvalo, verne, s „jedným srdcom a jednou dušou“ (porov. Sk 4,32).

Drahí priatelia, život človeka prechádza rôznymi etapami, často ťažkými a náročnými, ktoré si vyžadujú nevyhnutné rozhodnutia, odriekania a obety. Pán postavil Ježišovu Matku do rozhodujúcich chvíľ ľudských dejín a ona vždy odpovedala s plnou pripravenosťou, ktorá je ovocím hlbokého vzťahu s Bohom čo dozrieva vo vytrvalej a intenzívnej modlitbe. Medzi Veľkým piatkom a Veľkonočnou nedeľou jej bol zverený milovaný učeník a s ním celé spoločenstvo učeníkov (porov. Jn 19,26). Medzi Nanebovstúpením a Turícami je ona spolu s Cirkvou a v Cirkvi na modlitbách (porov. Sk 1,14). Matka Božia a Matka Cirkvi uplatňuje toto svoje materstvo až do konca dejín. Jej zverme každú etapu a každý krok našej osobnej i cirkevnej existencie, ako i chvíľu nášho posledného prechodu. Mária nás učí nevyhnutnosti modlitby a ukazuje, že iba prostredníctvom stáleho, intímneho a milujúceho vzťahu s jej Synom, môžeme vyjsť z „nášho domu“, z nás samých, s odvahou, aby sme išli až do končín zeme a všade ohlasovali Pána Ježiša, Spasiteľa sveta

 

Zdroj: www.radiovaticana.va

 
Súvisiace: 

Videá