26. 9.2012

"Drahí bratia a sestry,

počas týchto mesiacov sme zavŕšili putovanie vo svetle Božieho slova, aby sme sa naučili modliť vždy viac pravdivejšie. Hľadeli sme na niektoré veľké postavy Starého zákona, na žalmy, venovali sme sa listom sv. Pavla a Zjaveniu sv. apoštola Jána, predovšetkým však, dívali sme sa na jedinečnú a základnú prax Ježišovej modlitby v jeho vzťahu k nebeskému Otcovi. Naozaj, iba v Kristovi je človek schopný zjednotiť sa s Bohom hlboko a dôverne, ako syn s otcom, ktorý ho miluje. Iba v Ňom sa môžeme obrátiť na Boha v celej pravde a vrúcne k nemu volať „Abba! Otče! I my, tak ako apoštoli, sme Ježišovi počas týchto týždňov opakovali a opakujeme i dnes: „Pane, nauč nás modliť sa“ (Lk 11,1).

Aby sme mohli prehĺbiť a prežívať ešte intenzívnejšie náš osobný vzťah s Bohom, učili sme sa vzývať Ducha Svätého, prvý dar Vzkrieseného veriacim, pretože on „prichádza na pomoc našej slabosti: lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba“, ako to zdôrazňuje sv. Pavol a vieme, že má pravdu (Rim 8,26).

Tu sa však – po dlhej sérii katechéz o modlitbe vo Svätom písme – môžeme opýtať: ako sa môžem nechať formovať Duchom Svätým a tak sa stať schopným vstúpiť do Božej atmosféry, do rozhovoru s Bohom? Aká je to škola, v ktorej ma učí modliť sa a prichádza na pomoc mojej námahe, aby som sa obrátil na Boha správnym spôsobom? Prvotnou školou modlitby, ktorou sme prešli v týchto týždňoch, je Božie slovo, Sväté písmo, neustály dialóg Boha a človeka, dialóg napredujúci, v ktorom sa Boh ukazuje stále bližším. Vždy viac a lepšie môžeme spoznávať jeho tvár, jeho hlas, jeho bytie a človek sa ho zároveň učí prijímať a poznávať, hovoriť s ním. Počas uplynulých týždňov sme sa, čítajúc Sväté písmo, z tohto neustáleho dialógu pokúšali porozumieť, ako môžeme vstúpiť do kontaktu s Bohom.
Je tu však i iné vzácne „miesto“, ďalší cenný „prameň“ nášho rastu v modlitbe, zdroj živej vody, ktorý je vo veľmi úzkom vzťahu s predošlým spôsobom. Hovorím o liturgii, ktorá je privilegovaným prostredím, v ktorom sa Boh prihovára každému z nás, tu a teraz, a očakáva našu odpoveď.

Čo je liturgia? Ak otvoríme Katechizmus Katolíckej Cirkvi, ktorý je, povedal by som, vzácnou a neodmysliteľnou podporou, čítame, že slovo „liturgia“ pôvodne označuje „službu v mene ľudu alebo v prospech ľudu“ (č. 1069). Keď kresťanská teológia prevzala tento výraz z gréckej terminológie, myslela predovšetkým na nový Boží ľud zrodený z Krista, ktorý rozpäl svoje ramená na kríži, aby zjednotil ľudí v pokoji jediného Boha. „Služba v prospech ľudu“, ľudu, ktorý nevznikol sám od seba, ale je sformovaný vďaka Veľkonočnému tajomstvu Ježiša Krista. Boží ľud v skutočnosti nejestvuje kvôli pokrvným, miestnym či národnostným putám, ale neprestajne sa rodí z diela Božieho Syna a zo zjednotenia s Bohom, ktoré nám on sprostredkoval.

Katechizmus ďalej naznačuje, že slovo liturgia „v kresťanskej tradícií znamená, že Boží ľud sa zúčastňuje na „Božom diele“. Boží ľud ako taký jestvuje iba vďaka Božiemu dielu. Toto nám pripomína počiatky priebehu Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý začal pred päťdesiatimi rokmi diskusiou o štruktúre posvätnej liturgie, neskôr slávnostne schválenou 4. decembra 1963. Bol to prvý dokument, ktorý koncil odsúhlasil. Skutočnosť, že dokument o liturgii bol prvým dielom koncilového zhromaždenia, sa mohla mnohým zdať náhodná. Text o posvätnej liturgii sa medzi ostatnými návrhmi javil najmenej kontroverzný a práve preto mohol byť použitý ako určitý pokus pri hľadaní metodológie koncilovej práce. To však, čo sa na prvý pohľad mohlo zdať náhodným, sa ukázalo ako vynikajúca voľba, vychádzajúc zároveň z hierarchie najdôležitejších tém a úloh Cirkvi. Tým, že koncil začal témou „liturgie“, postavil sa do veľmi jasného svetla Božieho primátu, jeho absolútneho prvenstva. Boh predovšetkým: práve o tomto svedčí výber témy liturgie, ktorou koncil začal. Tam, kde pohľad na Boha nie je prvoradý, všetko ostatné stráca svoju orientáciu. Základným kritériom liturgie je jej nasmerovanie k Bohu, aby tak mohla byť súčasťou jeho diela.

Môžeme sa však opýtať: aké je toto Božie dielo, na ktorom sme pozvaní zúčastňovať sa? Uvedená koncilová Konštitúcia o posvätnej liturgii nám ponúka odpoveď, ktorá je evidentne dvojznačná. V piatom bode nám pripomína, že Božím dielom sú jeho skutky v dejinách, ktoré prinášajú spásu a vrcholia v smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista; a v siedmom bode definuje samotné slávenie liturgie ako „dielo Krista“. Tieto dva významy sú v skutočnosti neoddeliteľne spojené. Ak sa pýtame, kto zachraňuje svet a človeka, jedinou odpoveďou je: Ježiš z Nazareta, Pán a Kristus, ukrižovaný a vzkriesený. A kde sa stáva pre nás, pre mňa aktuálnym tajomstvo Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, ktoré prináša spásu? Odpoveď znie: v Kristovej činnosti prostredníctvom Cirkvi, v liturgii, osobitne vo sviatosti Eucharistie, sprítomňujúcej obetu Božieho Syna, ktorý nás vykúpil; vo sviatosti zmierenia, v ktorej sa prechádza zo smrti hriechu do nového života; a v ďalších sviatostiach, ktoré nás posväcujú (porov. Presbyterorum ordinis, 5). Tajomstvo Kristovej smrti a zmŕtvychvstania je centrom liturgickej teológie koncilu.

Postúpme o krok ďalej a opýtajme sa: akým spôsobom je možné sprítomnenie Kristovho veľkonočného tajomstva? Blahoslavený pápež Ján Pavol II. pri príležitosti 25. výročia Konštitúcie Sacrosanctum Concilum napísal: „Kvôli sprítomňovaniu Veľkonočného tajomstva je Kristus neustále prítomný vo svojej Cirkvi, predovšetkým v liturgických úkonoch. Liturgia je v tejto súvislosti privilegovaným miestom stretnutia kresťanov s Bohom a s tým, ktorého On poslal, Ježišom Kristom (porov. Jn 17,3)“ (Vicesimus quintus annus, n. 7). V tom istom svetle čítame v Katechizme Katolíckej Cirkvi toto: „Sviatostné slávenie je stretnutím Božích detí s ich Otcom v Kristovi a v Duchu Svätom. Toto stretnutie sa prejavuje ako dialóg prostredníctvom úkonov a slov” (č. 1153). Z tohto dôvodu je prvou požiadavkou dobrého liturgického slávenia modlitba a rozhovor s Bohom, ako i počúvanie a odpoveď. Sv. Benedikt vo svojej „Regule“, hovoriac o modlitbe žalmov, pripomína mníchom mens concordet voci, teda, „aby myseľ bola v súlade s hlasom“. Učí taktiež, že pri modlitbe žalmov majú slová predchádzať myseľ. Spravidla to tak nebýva, pretože najprv musíme rozmýšľať a až potom naše myšlienky sformulujeme do slov. V liturgii naopak slovo predchádza; slovo , ktoré nám dal Boh. I posvätná liturgia nám ponúka slová. Našou úlohou je vstúpiť do ich vnútorného významu, prijať ich, zosúladiť sa s nimi. Tak sa staneme Božími deťmi, podobnými Bohu. Sancrosanctum Concilium za účelom zaistenia plnej účinnosti liturgického slávenia pripomína, že je potrebné, aby „veriaci pristupovali k posvätnej liturgii so správne disponovaným duchom, zosúladili svoju myseľ s tým, čo hovoria, a spolupracovali s Božou milosťou, aby ju neprijímali nadarmo“ (č. 11). Základnou prvoradou časťou dialógu s Bohom v liturgii je súlad medzi tým, čo vyslovujeme ústami a tým, čo nosíme v srdci. Tým, že vstupujeme do veľkolepých dejín modlitby, sme posilňovaní duchom týchto slov a stávame sa schopnými rozprávať sa s Bohom.

Pokračujúc v tejto línii chcel by som len naznačiť jeden z momentov, ktorý nás počas liturgie pozýva a zároveň nám pomáha nájsť spomínaný súlad, harmóniu s tým, čo počúvame, hovoríme a konáme v liturgickom slávení. Pozvaním, ktoré vyslovuje celebrant pred Eucharistickou modlitbou: „Sursum corda“ dvíhame naše srdcia nad spleť našich starostí, túžob, úzkostí a roztržitosti. Naše srdce, naše vnútro, sa má v tichosti otvoriť Božiemu slovu a uzobrať sa v modlitbe Cirkvi, aby tak prijalo správne zameranie voči Bohu v slovách, ktoré počúva i hovorí. Pohľad srdca má byť nasmerovaný na Pána, ktorý stojí uprostred nás: toto je základnou dispozíciou.

Ak liturgiu prežívame s týmto základným predpokladom, naše srdce je akoby odolné voči gravitačnej sile, ktorá ťahá nadol, a vnútorne sa dvíha hore, v ústrety pravde a láske, k Bohu. I Katechizmus Katolíckej Cirkvi pripomína: „Poslanie Krista a Ducha Svätého, ktorý vo sviatostnej liturgii Cirkvi ohlasuje, sprítomňuje a sprostredkuje tajomstvo spásy, pokračuje v srdci, ktoré sa modlí. Otcovia duchovného života niekedy prirovnávajú srdce k oltáru“ (č. 2655). Toľko Katechizmus: altare Dei est cor nostrum.

Drahí priatelia, liturgiu slávime a dobre prežívame iba vtedy, keď zostávame v postoji modlitby; ak nechceme iba niečo robiť, ukázať sa, ale zameriavame naše srdcia k Bohu, zjednocujúc sa s Kristovým tajomstvom a jeho rozhovorom ako Syna s Otcom. Boh sám nás učí modliť sa, hovorí sv. Pavol (porov. Rim 8,26). Boh sám nám dal vhodné slová, aby nás nasmeroval k sebe. Nájdeme ich v Žaltári, vo veľkých liturgických modlitbách a v samotnom Eucharistickom slávení. Prosme Pána, aby sme si deň čo deň vždy viac uvedomovali skutočnosť, že liturgia je činom Boha a človeka; modlitbou, ktorá vychádza z Ducha Svätého i od nás, vnútorne zameraná k Otcovi, v jednote s jeho Synom, ktorý sa stal človekom (porov. Katechizmus Katolíckej Cirkvi č. 2564)."

Medzi skupinami nechýbali ani Slováci, ktorých pozdravil aj Svätý Otec. „Zo srdca vítam slovenských pútnikov, osobitne z Farností Raková, Čadca a Tesáre. Bratia a sestry, vaša púť ku hrobom svätých apoštolov a rímskych mučeníkov nech vás naplní novým zápalom na ceste evanjeliového svedectva. Ochotne žehnám vás i vaše rodiny. Pochválený buď Ježiš Kristus!," povedal Benedikt XVI.

Preložili: sr. Agnes Jenčíková CJ / sr. Jaroslava Kochjarová CJ

Zdroj: www.radiovaticana.va