Krista spoznávame ako živú Osobu práve v Cirkvi

3. 10. 2012

 

"Drahí bratia a sestry,

v minulej katechéze som začal hovoriť o jednom z najdôležitejších prameňov kresťanskej modlitby: je ním svätá liturgia, ktorá - ako hovorí Katechizmus Katolíckej Cirkvi - je „účasťou na Kristovej modlitbe, ktorou sa Kristus obracia na Otca v Duchu Svätom. Každá kresťanská modlitba nachádza v liturgii svoj prameň a svoj cieľ“ (č. 1073). Dnes by som chcel, aby sme sa spoločne spýtali: venujem dostatočný priestor modlitbe? A najmä: aké miesto má v mojom vzťahu s Bohom liturgická modlitba, predovšetkým svätá omša, ktorá je účasťou na spoločnej modlitbe Cirkvi, Kristovho tajomného Tela?

Pri hľadaní odpovede na túto otázku musíme pamätať predovšetkým na to, že modlitba je živým vzťahom Božích synov so svojím nekonečne dobrým Otcom, s jeho Synom Ježišom Kristom a s Duchom Svätým (por. ibid. 2565). Život modlitby teda spočíva v pravidelnom, vedomom zotrvávaní v Božej prítomnosti, vo vzťahu s Bohom prežívanom podobným spôsobom, akým žijeme naše každodenné vzťahy, teda vo vzťahoch s najdrahšími členmi rodiny a s dobrými priateľmi. Ba čo viac, vzťah s Pánom je práve ten vzťah, ktorý je svetlom pre všetky naše ostatné vzťahy. Toto spoločenstvo života s Trojjediným Bohom je možné vďaka krstu, ktorým sme boli začlenení do Krista: prostredníctvom neho sme sa s Kristom zrástli (por. Rim 6,5).

A naozaj: len v Kristovi môžeme hovoriť s Bohom ako jeho deti, inak by to nebolo možné - ale v spoločenstve so Synom môžeme povedať to isté, čo vyslovil on sám: „Abba – Otče“. V spoločenstve s Kristom poznávame Boha ako skutočného Otca (por. Mt 11, 27). Práve kvôli tomu je kresťanská modlitba neprestajným, stále novým pohľadom na Krista – „prvorodeného zo všetkého stvorenia“ - v ktorom spočívajú všetky veci (por. Kol 1,15n). Keď sa s ním identifikujem, keď sa s ním zjednocujem, znovu objavujem svoju osobnú identitu - identitu opravdivého syna, ktorý sa pozerá na Boha ako na Otca plného lásky.

Nezabudnime však: Krista objavujeme a spoznávame ako živú Osobu práve v Cirkvi. Ona je „jeho telom“. Túto telesnosť možno pochopiť z biblického rozprávania o mužovi a žene: a stanú sa jedným telom - hovorí Sväté písmo (por. Gn 2, 24; Ef 5, 30n; 1 Kor 6, 16n). Nerozlučný zväzok medzi Kristom a Cirkvou - existujúci vďaka zjednocujúcej sile lásky - neruší „ty“ ani „ja“ vo vzájomnom vzťahu - ale práve naopak - dvíha ich k ešte hlbšej jednote. Nájsť vlastnú identitu v Kristovi znamená vstúpiť s ním do spoločenstva, ktoré ma neumenšuje, ale dvíha k vyššej dôstojnosti, k dôstojnosti Božieho Syna v Kristovi: „Dejiny lásky medzi Bohom a človekom sú založené práve na skutočnosti, že spoločenstvo vôle rastie do spoločenstva myšlienok a citov, a tak naše chcenie a Božie chcenie čoraz viac do seba zapadajú“ (Encyklika Deus Caritas est, 17). Modliť sa znamená dvíhať sa do Božej výšky prostredníctvom postupnej premeny nášho bytia.

Takto, zúčastňujúc sa na liturgiu, prijímame za svoj jazyk matky Cirkvi, učíme hovoriť v ňom a prostredníctvom neho. Samozrejme, ako som už povedal, toto sa deje veľmi postupne, krok za krokom. Musíme sa postupne ponoriť do slov Cirkvi, svojou modlitbou, životom, utrpením, radosťou, myšlienkami. Je to putovanie, ktoré nás premieňa.

Nazdávam sa, že toto zamyslenie nám pomôže odpovedať na otázku, ktorú sme si položili na začiatku: ako sa mám naučiť modliť? Ako môžem rásť v mojej modlitbe? Hľadiac na vzor všetkých modlitieb, na modlitbu Otčenáš, ktorú nás naučil sám Ježiš, vidíme, že prvým slovom v nej je „Otec“ a druhým je slovo „náš“. Moja odpoveď je teda jasná: naučím sa modliť a budem svoju modlitbu živiť obracaním sa na Boha ako na môjho Otca - modliac sa spolu s ostatnými, modliac sa s Cirkvou, prijímajúc dar Božích slov, ktoré sa mi postupne budú stávať stále bližšími a zmysluplnejšími. Dialóg, ktorý Boh otvára s nami a my s ním v modlitbe vždy obsahuje toto „s“: nemožno sa modliť k Bohu individualistickým spôsobom. V liturgickej modlitbe, predovšetkým v Eucharistii - a formovaní liturgiou aj v každej inej modlitbe - nehovoríme viac len my sami ako jednotlivé osoby, ale vstupujeme do množného čísla - teda do Cirkvi, ktorá sa modlí. Musíme premeniť naše „ja“ na spoločné „my“.

Chcel by som upozorniť ešte na ďalšiu dôležitú vec. V Katechizme Katolíckej Cirkvi čítame: „V liturgii Novej zmluvy je každé liturgické slávenie, najmä slávenie Eucharistie a sviatostí, stretnutím medzi Kristom a Cirkvou“ (č. 1097). To znamená: celebruje „celý Kristus“, celé spoločenstvo, Kristovo telo zjednotené s jeho hlavou. Liturgia teda nie je akousi „seba-manifestáciou“ jedného spoločenstva, ale práve naopak - výjdením zo seba samých, z uzavretosti do seba - a vstupom na veľkú hostinu, vstupom do veľkého spoločenstva, v ktorom nás živí sám Boh. Liturgia naznačuje univerzalitu - a tento univerzálny charakter musí neustále vstupovať do povedomia všetkých ľudí. Kresťanská liturgia je kultom univerzálneho chrámu, ktorým je Vzkriesený Kristus: jeho ramená sú roztiahnuté na kríži, aby pritiahli všetkých do objatia večnej Božej lásky. Je to kult otvoreného neba. Nikdy to nie je len záležitosť jedného spoločenstva na konkrétnom mieste v priestore a v čase. Je dôležité, aby sa každý kresťan cítil naozaj zaradený do tohto univerzálneho „my“, ktoré poskytuje základ a útechu každému „ja“ v Kristovom Tele, ktorým je Cirkev.

Tu si musíme uvedomiť a prijať logiku Božieho Vtelenia: on sa stal blízkym pre nás všetkých. Prišiel medzi nás: vstúpil do ľudskej histórie a do ľudskej prirodzenosti a narodil sa ako jeden z nás. Jeho prítomnosť pokračuje v Cirkvi, v jeho tajomnom Tele. Liturgia teda nie je len spomienkou na minulé udalosti: je živou prítomnosťou Paschálneho Tajomstva Krista, ktorý prekračuje a zjednocuje všetky časy a všetky miesta. Ak by z nášho slávenia nebola zrejmá centralita Krista, nebolo by kresťanskej liturgie - lebo ona celkom závisí od Pána a existuje len vďaka jeho stvoriteľskej prítomnosti. Boh koná prostredníctvom Krista a my nemôžme konať inak, než práve prostredníctvom neho a v ňom. Každý deň v nás musí rásť presvedčenie, že liturgia nie je len naša, nie je to „moja vec“, ale je to Božia činnosť v nás a s nami.

Liturgiu teda neslávi jednotlivec - kňaz alebo veriaci - alebo jednotlivá skupina: liturgia je primárne činnosťou Boha prostredníctvom Cirkvi, ktorá má svoje dejiny, svoju bohatú tradíciu a svoju kreativitu. Táto univerzalita a podstatná otvorenosť vlastná celej liturgii je jedným z dôvodov, pre ktoré liturgia nemôže byť vytváraná alebo menená jedným spoločenstvom, či expertmi, ale musí byť verná formám univerzálnej Cirkvi.

Aj v liturgii toho najmenšieho spoločenstva je vždy prítomná celá Cirkev. Preto v liturgickom spoločenstve neexistujú „cudzinci“. Na každom liturgickom slávení sa zúčastňuje celá Cirkev, nebo i zem, Boh aj ľudia. Kresťanská liturgia, aj keď sa slávi na konkrétnom mieste, v konkrétnom čase a predstavuje „áno“ jedného konkrétneho spoločenstva, je vo svojej povahe katolícka - vychádza od všetkých a vedie ku všetkým - je slávená v jednote s pápežom, biskupmi a veriacimi všetkých miest a všetkých čias. O čo viac je naše slávenie oživované týmto vedomím, o to plodnejším spôsobom sa v ňom uskutočňuje opravdivý zmysel liturgie.

Drahí priatelia, Cirkev sa zviditeľňuje mnohými spôsobmi: v charitatívnej činnosti, v misijných projektoch, v osobnom apoštoláte, ktorý by mal uskutočňovať každý kresťan vo vlastnom prostredí. Avšak miestom, kde možno naozaj naplno zažiť skúsenosť Cirkvi, je práve liturgia. Je to činnosť, o ktorej veríme, že jej prostredníctvom vstupujeme do kontaktu s Bohom: On prichádza k nám a my sme ním osvietení. A práve preto - ak v našich zamysleniach nad liturgiou sústreďujeme svoju pozornosť len na to, ako ju urobiť príťažlivou, zaujímavou a bohatou, riskujeme, že zabudneme na to, čo je skutočne podstatné: liturgia sa slávi pre Boha a nie pre nás samých; ona je jeho dielom; on je jej subjektom - a my sa musíme otvoriť pre neho a nechať sa viesť ním samotným - a jeho Telom, ktorým je Cirkev.

Poprosme Pána, aby sme sa každý deň učili žiť svätú liturgiu, predovšetkým Eucharistické slávenie, modliac sa v „množnom čísle“ celej Cirkvi, ktorá svoj pohľad nezameriava na seba, ale na Boha - a aby sme sa vždy cítili súčasťou Cirkvi prítomnej na všetkých miestach a vo všetkých časoch. Ďakujem. "

Zdroj: www.radiovaticana.va

 
Súvisiace: 

Videá