25.1.2012

Drahí bratia a sestry,

v dnešnej katechéze zameriame našu pozornosť na modlitbu, ktorou sa Ježiš obracia na Otca v „Hodine“, v ktorej má byť vyzdvihnutý a oslávený (porov. Jn 17,1-26). Tak ako to potvrdzuje aj Katechizmus katolíckej Cirkvi: „Kresťanská tradícia ju právom nazýva Ježišovou ‛veľkňazskou modlitbou‛. Je to modlitba nášho Veľkňaza. Je neoddeliteľná od jeho obety, od jeho „prechodu“ (Paschy) k Otcovi, v ktorom je úplne ‛zasvätený‛ Otcovi“ (č. 2747). Toľko Katechizmus.

Nevyčerpateľné bohatstvo tejto Ježišovej modlitby pochopíme predovšetkým vtedy, keď sa na ňu pozrieme v súvislosti so židovským sviatkom zmierenia Yom kippùr. V ten deň najvyšší veľkňaz vykonáva obrad zmierenia najprv za seba, potom za kňazskú triedu a nakoniec za celé spoločenstvo ľudu. Cieľom toho všetkého je znovu obnoviť v Izraelskom národe vedomie - po priestupkoch, ktorých sa dopustil v uplynulom roku - že je zmierený s Bohom a je stále ľudom vyvoleným, „ľudom svätým“ uprostred ostatných národov. Ježišova modlitba predstavená v 17. kapitole Jánovho evanjelia má štruktúru spomenutého sviatku. Ježiš sa tej noci obracia na Otca vo chvíli, keď obetuje seba samého. On, kňaz i obeta, modlí sa za seba, za apoštolov a za všetkých, čo v neho uveria, za Cirkev všetkých čias (porov. Jn 17.20).
Ježišova modlitba za seba je prosbou o jeho oslávenie, o jeho „vyzdvihnutie“ v jeho „Hodine“. V skutočnosti je žiadosťou a deklaráciou úplnej pripravenosti vstúpiť, slobodne a veľkodušne, do plánu Boha Otca, ktorý sa naplní, keď Ježiš bude vydaný na smrť a vzkriesený. Táto „Hodina“ začína Judášovou zradou (porov. Jn 13,31) a vrcholí Ježišovým vystúpením k Otcovi (Jn 20,17). Ježiš sám komentuje Judášov odchod z večeradla slovami: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh“ (Jn 13,31). Nie náhodou začína svoju veľkňazskú modlitbu hovoriac: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba“ (Jn 17,1). Oslávenie, ktoré si Ježiš žiada pre seba ako pre Najvyššieho Veľkňaza, je vstup do stále plnšej poslušnosti voči Otcovi, do poslušnosti, ktorá ho vedie k stále plnšej synovskej oddanosti: „A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet“ (Jn 17,5). Táto pripravenosť a táto žiadosť sú prvým úkonom nového kňazstva, ktoré je úplným darovaním sa Ježiša na kríži, a práve na kríži je vrcholným činom lásky, ktorá je oslávená, pretože láska je pravou slávou, Božou slávou.
Druhým momentom tejto modlitby je Ježišov príhovor za učeníkov, ktorí boli s ním. Oni sú tí, o ktorých Ježiš môže povedať Otcovi: „Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo“ (Jn 17,6). „Zjaviť Božie meno ľuďom“ je realizáciou novej prítomnosti Otca uprostred ľudu, celého ľudstva; toto zjavenie nie je iba nejaké slovo, ale je ním Ježiš sám, Boh s nami, také je jeho meno; jeho prítomnosť medzi nami sa uskutočnila tak, že sa stal jedným z nás. Toto zjavenie mena sa realizuje vo vtelení Slova. V Ježišovi Boh vstupuje do ľudského tela, približuje sa jedinečným a novým spôsobom. Táto prítomnosť vrcholí v obete, ktorú Ježiš uskutočňuje vo svojej Pasche smrti a zmŕtvychvstania.
V centre tejto modlitby príhovoru a zmierenia v prospech apoštolov stojí prosba o posvätenie. Ježiš hovorí Otcovi: „Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde“ (Jn 17,16-19). Otázka: čo znamená „posvätiť” v tomto prípade? Predovšetkým treba zdôrazniť, že „Posvätený” alebo „Svätý” je jedine Boh. Posvätiť v tejto súvislosti znamená odovzdať nejakú skutočnosť – či už osobu alebo vec – do Božieho vlastníctva. Tento čin pozostáva z dvoch navzájom sa dopĺňajúcich prvkov: na jednej strane vyňať zo spoločných vecí, segregovať; oddeliť od bežného životného spôsobu človeka, aby bol celkom darovaný Bohu; na druhej strane toto oddelenie, tento presun do Božej sféry, nesie v sebe najhlbší význam poslania: človek, práve preto, že sa daroval Bohu, jestvuje „pre” druhých a venuje sa druhým. Je posvätený ten, kto ako Ježiš, je oddelený od sveta a patrí Bohu vzhľadom na úlohu, ktorú dostal a práve preto je naplno k dispozícii všetkým. Pre apoštolov to znamená pokračovať v Ježišovom poslaní. Darovať sa Bohu, aby tak mohli byť poslaní ku všetkým. Vo Veľkonočný večer – zjaviac sa svojim učeníkom - sa im vzkriesený Ježiš prihovorí takto: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20,21).
Tretia časť veľkňazskej modlitby upriamuje náš pohľad až ku koncu čias. Ježiš sa v nej obracia k Otcovi, aby sa prihováral za všetkých privedených k viere prostredníctvom poslania, ktoré začnú apoštoli a ktoré bude neprestajne pokračovať v dejinách: „No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa“ (Jn 17,20). Ježiš sa modlí za Cirkev všetkých čias, modlí sa i za nás. Katechizmus katolíckej cirkvi k tomu dodáva: „Ježiš zavŕšil celé Otcovo dielo a jeho modlitba, tak ako jeho obeta, siaha až do skončenia vekov. Modlitba Ježišovej hodiny napĺňa posledné časy a vedie ich k zavŕšeniu“ (č. 2749).

Ústrednou prosbou Ježišovej veľkňazskej modlitby venovanej jeho učeníkom všetkých čias je tá, ktorá sa dotýka jednoty tých, čo v neho uveria. Táto jednota nie je akýmsi všedným produktom. Vychádza predovšetkým z Božej jednoty a prichádza k nám od Otca prostredníctvom Syna v Duchu Svätom. Ježiš žiada dar, ktorý vychádza z neba a ktorý skutočne a silno účinkuje na zemi.

Modlí sa, „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17,21). Jednota kresťanov je na jednej strane tajomnou skutočnosťou, ktorá prebýva v srdciach veriacich, zároveň však má zažiariť v celom svojom jase v dejinách, má sa zjaviť, aby svet uveril svojmu veľmi praktickému a konkrétnemu cieľu, má sa zjaviť, aby všetci boli skutočne jedno. Jednota budúcich učeníkov, súc jednotou s Ježišom, ktorého Otec poslal na svet, je zároveň pôvodným zdrojom všetkej účinnosti kresťanskej misie vo svete.
Môžeme povedať, že v Ježišovej veľkňazskej modlitbe sa završuje ustanovenie Cirkvi... Práve tu, v priebehu poslednej večere, Ježiš tvorí Cirkev, pretože čo iné je Cirkev, ak nie spoločenstvo apoštolov, ktoré, prostredníctvom viery v Ježiša Krista ako poslaného od Otca, dostáva jednotu a má účasť na Ježišovom spasiteľskom poslaní pre svet, aby bol privedený k poznaniu Boha? Tu skutočne nachádzame pravú definíciu Cirkvi. Cirkev sa rodí z Ježišovej modlitby. Táto modlitba nie je iba nejakým slovom: je činom, v ktorom sa on sám „posväcuje“, teda „obetuje sa“ pre život sveta (Ježiš z Nazareta, II, 117n).

Ježiš sa modlí, aby jeho učeníci boli jedno. V sile tejto jednoty, prijatej a chránenej, môže Cirkev putovať „vo svete“, bez toho, aby bola „zo sveta“ (porov. Jn 17,16) a žiť zverené poslanie, aby svet uveril v Syna a v Otca, ktorý ho poslal. Cirkev sa tak stane miestom pokračovania Ježišovho poslania: vyviesť „svet“ z odcudzenia sa človeka Bohu a sebe samému, z hriechu, aby sa stal opäť svetom Božím.
Drahí bratia a sestry, dotkli sme sa niektorých prvkov veľkého bohatstva Ježišovej veľkňazskej modlitby, ktorú vás pozývam čítať a meditovať, aby nás viedla v dialógu s Pánom. Nech nás naučí modliť sa, aby sme sa aj my mohli modliť. Prosme i my Boha, aby nám pomohol naplno vstúpiť do plánu, ktorý má s každým z nás. Prosme ho, aby nás učinil „posvätenými“ pre neho, aby sme mu patrili stále viac, aby sme mohli milovať vždy viac iných, blízkych i vzdialených; prosme ho, aby sa naša modlitba otvorila svetovým rozmerom a nesústreďovala sa iba na prosbu o pomoc v našich problémoch, ale aby sme v nej pred Pánom pamätali na nášho blížneho, uvedomiac si tak nádheru príhovoru za iných. Prosme ho o dar viditeľnej jednoty všetkých v Krista veriacich – o ktorú sme naliehavo žiadali v tomto Týždni modlitieb za jednotu kresťanov – modlime sa, aby sme boli pripravení odpovedať každému, kto nás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je v nás (porov.1Pt 3,15). Ďakujem.

Zdroj: www.radiovaticana.va