10.5.2012

Drahí bratia a sestry,

dnes by som sa rád zastavil pri poslednej udalosti zo života svätého Petra opísanej v Skutkoch apoštolov: bolo to jeho uväznenie na príkaz Herodesa Agrippu a vyslobodenie na zásah Pánovho anjela – v predvečer jeho procesu v Jeruzaleme (porov. Sk 12,1–17).

Toto rozprávanie znova podáva zmienku o modlitbe Cirkvi. Svätý Lukáš píše: „Petra teda strážili vo väzení. Ale Cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho.“ (Sk 12,5). Potom, keď bol zázračne vyslobodený z väzenia, pri návšteve domu Márie, matky Jána, ktorý sa volá Marek, Písmo hovorí, že tam „boli mnohí zhromaždení a modlili sa“ (Sk 12, 12). Medzi týmito dvoma dôležitými poznámkami, ktoré nám približujú postoj kresťanskej komunity vystavenej nebezpečenstvu a prenasledovaniu, je vyrozprávané Petrovo uväznenie a vyslobodenie, ktoré sa odohralo tej noci. Sila neprestajnej modlitby Cirkvi vystúpila k Bohu a Pán ju vyslyšal: neslýchaným a neočakávaným spôsobom oslobodil Petra – tak, že mu poslal svojho anjela.
Rozprávanie pripomína významné udalosti oslobodenia Izraela z otroctva v Egypte, teda hebrejskú Paschu. Tak, ako tomu bolo pri tejto veľkej udalosti, aj v našom prípade najdôležitejší skutok vykonáva anjel Pána, ktorý Petra vyslobodzuje. Tiež samotná činnosť Petra, ktorý dostane príkaz rýchle vstať a opásať sa – pripomína to, čo sa stalo s vyvoleným národom počas noci Božieho vyslobodenia - keď mu bolo povedané, aby rýchlo zjedol baránka, s opásanými bokmi, sandálmi na nohách a palicou v ruke, pripravený na odchod z krajiny (porov. Ex 12, 11). Peter tak môže vykríknuť: „Teraz naozaj viem, že Pán poslal svojho anjela a vyslobodil ma z Herodesovej ruky“ (Sk 12, 11).

Tento anjel však pripomína nielen anjela, čo stál pri vyslobodení Izraela z Egypta, ale tiež toho, ktorý bol pri vzkriesení Krista. Skutky apoštolov hovoria: „Tu zastal pri ňom Pánov anjel a v miestnosti zažiarilo svetlo. Udrel Petra do boku a zobudil ho“ (Sk 12, 7). Svetlo, ktoré napĺňa väzenskú celu a aj zobudenie apoštola pripomínajú oslobodzujúce svetlo Pánovej Paschy, ktoré víťazí nad temnotami noci a zla. Napokon, výzva „prehoď si plášť a poď za mnou“ (Sk 12, 8) pozýva spomenúť si na slová prvého Ježišovho povolania (porov. Mk 1, 17), ktoré zopakoval aj po vzkriesení na Tiberianskom jazere, keď dvakrát povedal Petrovi: „Nasleduj ma!“ (Jn 21, 19.22). Je to naliehavé pozvanie k nasledovaniu: len keď vyjdeme sami zo seba a vykročíme na cestu s Pánom, aby sme konali jeho vôľu, budeme žiť v plnej slobode.
Rád by som zdôraznil ešte jeden aspekt Petrovho uväznenia: všimnime si, že kým sa kresťanské spoločenstvo modlilo, Peter „spal“ (Sk 12, 6) – tak to píše svätý Lukáš. V takejto kritickej situácii a uprostred vážneho nebezpečenstva je to postoj, ktorý sa nám môže zdať zvláštny, vyjadruje však pokoj a dôveru; Peter verí Bohu a vie, že ho sprevádzajú solidárnosť a modlitba spoločenstva, a tak sa úplne oddáva do Božích rúk. Takáto by mala byť aj naša modlitba: vytrvalá, solidárna s druhými, plná dôvery voči Bohu, ktorý nás pozná do hĺbky a stará sa o nás až do tej miery, že – ako hovorí Ježiš – máme „aj všetky vlasy na hlave spočítané.“ Nebojme sa teda… (Mt 10, 30-31). Peter celú noc vo väzení a aj svoje vyslobodenie vníma ako moment nasledovania Pána, ktorý víťazí nad temnotami noci a oslobodzuje z otroctva reťazí a od nebezpečenstva smrti. Jeho oslobodenie je prozreteľnostné, poznačené viacerými udalosťami, ktoré sú presne opísané: vedený anjelom, napriek dozoru strážcov, prechádza cez prvú i druhú hliadku až po železnú bránu, ktorá viedla do mesta: a táto brána sa pred ním sama otvorila (porov. Sk 12, 10). Peter a Pánov anjel idú spoločne až do okamihu, kým si apoštol uvedomí, že ho Pán naozaj vyslobodil. Potom, čo sa nad tým zamyslí, ide do domu Márie, Marekovej matky, kde sú mnohí učeníci zjednotení v modlitbe; znovu teda: odpoveďou spoločenstva na ťažkosti a na nebezpečenstvo je zveriť sa Bohu a posilniť svoj vzťah s ním.

Na tomto mieste sa mi zdá vhodné pripomenúť ešte ďalšiu neľahkú situáciu, ktorú prežilo prvé kresťanské spoločenstvo. Hovorí o nej svätý Jakub vo svojom liste. Spoločenstvo sa dostalo do krízy a do ťažkostí nie preto, že by bolo prenasledované, ale preto, že uprostred neho vypukli spory a závisť (porov. Jak 3, 14-16). Apoštol sa pýta, prečo vznikla táto situácia. A nachádza dve hlavné príčiny: prvou z nich je to, že ľudia sa nechali ovládnuť vášňami, diktatúrou vlastnej vôle a egoizmom (porov. Jak 4, 1-2a); druhou je nedostatok modlitby – „neprosíte“, hovorí (Jak 4, 2) – alebo modlitba, ktorá nemá dostatočné kvality – „prosíte, a nedostávate, pretože zle prosíte, chcete to využiť na svoje náruživosti“ (Jak 4,3). Táto situácia by sa podľa svätého Jakuba zmenila, keby celé spoločenstvo hovorilo k Bohu, keby sa skutočne modlilo, vytrvalým a jednotným spôsobom. Aj rozhovor o Bohu môže stratiť svoju vnútornú silu a svedectvo vyschne, ak nie je oživované, podporované a sprevádzané modlitbou, spoločenstvom živého dialógu s Pánom. Je to dôležitá poznámka aj pre nás, pre naše spoločenstvá – či už pre tie malé, akými je rodina, alebo aj pre väčšie, akými sú farnosť, diecéza a celá Cirkev. Myslím si teda, že v Jakubovej komunite sa modlili, ale modlili sa zle, len za svoje vlastné náruživosti… Musíme sa teda stále znovu učiť, ako sa modliť dobre, ako sa skutočne modliť, obracajúc sa smerom k Bohu, nielen smerom k vlastnému dobru.

Naopak, spoločenstvo, ktoré sprevádza modlitbou Petra vo väzení, je spoločenstvo, čo sa opravdivo a dobre modlí, celú noc, v jednote. Nezadržateľná radosť naplní srdcia všetkých, keď apoštol nečakane zabúcha na dvere. Je to radosť a úžas nad dielom Boha, ktorý počúva. Od Cirkvi teda vychádza modlitba za Petra a on sa do Cirkvi vracia, aby porozprával, „ako ho Pán vyviedol z väzenia“ (Sk 12, 17). V Cirkvi, v ktorej je postavený ako Skala (porov. Mt 16, 18), Peter rozpráva svoju „Paschu“ oslobodenia: zažíva, že v nasledovaní Ježiša je skutočná sloboda a že toto nasledovanie sprostredkuje žiarivé svetlo Vzkriesenia. Preto môže svedčiť až po mučenícku smrť, že Pán je Vzkriesený a „naozaj poslal svojho anjela a vyslobodil ho z Herodesovej ruky“ (Sk 12, 11). Mučenícka smrť, ktorú neskôr Peter podstúpi v Ríme, ho definitívne spojí s Kristom, ktorý mu povedal: keď budeš starý, iný ťa povedie, kam nechceš – aby naznačil, ako smrťou oslávi Boha (porov. Jn 21, 18-19).

Drahí bratia a sestry, udalosť Petrovho vyslobodenia opísaná svätým Lukášom nám hovorí, že Cirkev, teda každý z nás, musí prejsť nocou skúšky, máme však oporu vo vytrvalej, bdelej modlitbe. I ja, od prvého okamihu svojho zvolenia za nástupcu svätého Petra, som vždy cítil vašu podporu a modlitbu celej Cirkvi, a to predovšetkým v ťažkých okamihoch – za čo som zo srdca vďačný. Prostredníctvom vytrvalej modlitby plnej dôvery nás Pán oslobodzuje z reťazí, vedie nás cez akúkoľvek noc väzenia, ktorá môže zostúpiť na naše srdce, darúva nám silu a pokojnú myseľ, aby sme dokázali čeliť životným problémom, ale aj odmietnutiu, protivenstvám a prenasledovaniu. Zážitok svätého Petra nám ukazuje túto silu modlitby. Apoštol, aj keď v reťaziach, cíti pokoj, má istotu, že nikdy nie je sám: spoločenstvo sa za neho modlí a Pán je mu na blízku; vie, že Kristova „sila sa dokonale prejavuje v slabosti“(2 Kor 12, 9). Vytrvalá a jednotná modlitba je vzácnym nástrojom na prekonanie skúšok, ktoré môžu prísť na životnej ceste, pretože hlboká jednota s Bohom umožňuje aj opravdivé zjednotenie sa s ľuďmi. Ďakujem.

Zdroj: www.radiovaticana.va