5.12.2012

"Drahí bratia a sestry,

v úvode listu kresťanom do Efezu (porov. 1,3-4) apoštol Pavol prednáša modlitbu dobrorečenia Bohu, Otcovi nášho Pána Ježiša Krista, ktorá nás vovádza do adventného obdobia v kontexte Roku viery. Témou tohto hymnu chvály je Boží plán s človekom, definovaný výrazmi vyjadrujúcimi radosť, úžas a vďaku, ako jeho „dobrotivé rozhodnutie“ (v.9) plné milosrdenstva a lásky.

Z akého dôvodu prednáša apoštol z hĺbky svojho srdca toto dobrorečenie? Robí tak kvôli tomu, že hľadí na Božie pôsobenie v dejinách spásy, ktoré vyvrcholilo v Ježišovom vtelení, smrti a zmŕtvychvstaní, a zároveň kontempluje, ako si nás nebeský Otec vyvolil ešte pred stvorením sveta, aby sme boli jeho adoptovanými synmi, v jeho jednorodenom Synovi, Ježišovi Kristovi (porov. Rim 8,14; Gal 4,4n). Už od večnosti jestvujeme v Božej mysli, vo veľkom pláne, ktorý Otec uchovával a rozhodol uskutočniť a zjaviť „v plnosti času“ (porov. Ef 1,10). Sv. Pavol nás vedie k pochopeniu skutočnosti, že celé stvorenie a ešte oveľa viac, muž a žena nie sú ovocím náhody, ale zodpovedajú dobrotivému rozhodnutiu večnej mysle Boha, ktorý stvoriteľskou a vykupiteľskou mocou svojho Slova dal vznik vesmíru. Toto vyhlásenie nám pripomína, že naším povolaním nie je iba jednoducho existovať vo svete, byť súčasťou dejín alebo byť iba Božím stvorením. Je niečím väčším. Znamená, že sme vyvolení Bohom ešte pred stvorením sveta, v Synovi, Ježišovi Kristovi. V ňom jestvujeme, takpovediac, už od večnosti. Boh nás kontempluje v Kristovi, ako adoptované deti. „Dobrotivé rozhodnutie“ Boha, ktoré apoštol nazýva plánom lásky, je definované ako tajomstvo Božej vôle (v.9), skryté a zjavené v Kristovej osobe a jeho diele. Božia iniciatíva predchádza každú ľudskú odpoveď. Je slobodným darom jeho lásky, ktorá nás obklopuje a premieňa.
Čo je posledným cieľom tohto tajomného plánu? Čo je centrom Božej vôle? Je ním „zjednotiť v Kristovi, ako v hlave, všetko“ (v.10). V tomto vyjadrení nachádzame jednu z ústredných formulácií Nového zákona, ktoré nám umožňujú pochopiť Boží plán, jeho projekt lásky s celým stvorením. Toto je vyjadrenie, ktoré sv. Irenej z Lyonu vložil do centra svojej kristológie: „zjednotiť“ v Kristovi celú realitu. Snáď sa niekto z vás rozpamätá na výrok, ktorý použil pápež sv. Pius X. pri zasvätení sveta Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu: „Instaurare omnia in Christo“. Tento výrok, vychádzajúci z uvedeného Pavlovho výroku, bol zároveň i mottom tohto svätého pápeža. Apoštol však ešte viac upresňuje toto zjednotenie univerza v Kristovi, čo znamená, že vo veľkom pláne stvorenia a dejín, je Kristus centrom celého putovania sveta, nosným pilierom všetkého, ktorý k sebe priťahuje každú skutočnosť a prekonáva rozdelenie a obmedzenie, aby tak všetko priviedol k Bohom chcenej plnosti (porov. Ef 1,23).

Toto „dobrotivé rozhodnutie“ nezostalo, takpovediac, v Božom mlčaní, vo výšinách jeho neba. Naopak, dal ho poznať, vstúpiac do vzťahu s človekom, ktorému zjavil nie iba niečo, ale seba samého. Nekomunikoval iba akýsi súhrn právd, ale komunikoval nám seba samého, takým spôsobom, že sa stal jedným z nás, a vzal si telo. Druhý vatikánsky ekumenický koncil v dogmatickej konštitúcii Dei Verbum uvádza: „Bohu sa v jeho dobrote a múdrosti páčilo zjaviť samého seba, nie iba niečo zo seba, ale seba samého, a dať poznať tajomstvo svojej vôle (porov. Ef 1, 9), že ľudia majú skrze Krista, Slovo, ktoré sa stalo telom, v Duchu Svätom prístup k Otcovi a stávajú sa účastnými na Božej prirodzenosti” (por. č.2). Boh zjavuje svoj veľký plán lásky vstúpiac do vzťahu s človekom, tak, že sa mu priblížil až do tej miery, že sa sám stal človekom. „Neviditeľný Boh – pokračuje Dei Verbum – sa vo svojej nesmiernej láske prihovára ľuďom ako priateľom (porov. Ex 33, 11; Jn 15, 14 – 15) a stýka sa s nimi (porov. Bar 3, 38), aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou” (tamže). Človek, na základe iba svojej inteligencie a nadania, nie je schopný dospieť k tomuto žiarivému zjaveniu sa Božej lásky. Boh je ten, čo otvoril svoje nebo a znížil sa, aby človeka voviedol do hĺbky svojej lásky.
Sv. Pavol píše i kresťanom do Korintu: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny” (1Kor 2,9-10). A sv. Ján Chryzostom, v jednom zo svojich slávnych komentárov k úvodu do Listu Efezanom, pozýva vychutnávať celú nádheru tohto „dobrotivého rozhodnutia” a hovorí: „Čo ti chýba? Stal si sa nesmrteľným, stal si sa slobodným, stal si sa synom, stal si sa spravodlivým, stal si sa bratom, stal si sa spoludedičom, s Kristom kraľuješ, s Kristom si oslávený. Všetko sme dostali – a ako je napísané – „akože by nám s ním nedaroval všetko?“ (Rim 8,32). Tvojej prvotine (porov. 1 Kor 15,20.23) sa klaňajú anjeli (...): čo ti chýba?“ (PG 62,11).

Toto spoločenstvo s Kristom, prostredníctvom pôsobenia Ducha Svätého, ponúknuté všetkým ľuďom vo svetle Zjavenia, nie je niečím, čo prichádza, aby prekrylo naše človečenstvo, ale je naplnením našich najhlbších očakávaní, túžby po nekonečne a plnosti, ktorá prebýva vo vnútri človeka a otvára ho voči šťastiu, ktoré nie je chvíľkové a ohraničené, ale večné. Sv. Bonaventúra z Bagniregia, odvolávajúc sa skutočnosť, že Boh sa zjavuje a hovorí prostredníctvom Písma, aby nás priviedol k sebe, potvrdzuje: „Sväté písmo je kniha, v ktorej sú zapísané slová večného života. Preto nie iba veríme, ale i vlastníme večný život, v ktorom budeme vidieť, milovať a v ňom sa uskutočnia všetky naše túžby“ (Breviloquium, Prol.; Opera Omnia V, 201s.) I blahoslavený pápež Ján Pavol II. okrem iného pripomínal, že – citujem – „Zjavenie vnáša do dejín pevný bod, ktorý si človek nemôže odmyslieť, ak chce dospieť k pochopeniu tajomstva svojej existencie. Na druhej strane však toto poznanie stále poukazuje na tajomstvo Boha, ktoré rozum nemôže vyčerpať, ale len dostať a s vierou prijať” (Enc. Fides et ratio, 14).

V tejto perspektíve sa môžeme opýtať: čo je tým skutkom viery? Je ním odpoveď človeka na Zjavenie Boha, ktorý sa dáva poznať, ktorý zjavuje svoje dobrotivé rozhodnutie o ľudstve. Je ním zároveň – použijúc Augustínov výrok – nechať sa uchytiť Pravdou, ktorou je Boh, Pravdou, ktorou je Láska. Práve preto sv. Pavol zdôrazňuje, že voči Bohu, ktorý zjavil svoje tajomstvo, máme byť poslušní vo viere (porov. Rim 16,26; 1,5; 2Kor 10,5-6) v postoji, ktorým „sa človek slobodne celý oddáva Bohu, «podriadiac mu plne svoj rozum a vôľu» a dobrovoľne prijíma jeho zjavenie” (Dei Verbum 5). Táto skutočnosť ho privádza k základnej zmene spôsobu správania sa k celkovej realite. Všetko sa javí v novom svetle, ide o ozajstné „obrátenie“. Viera je „zmenou mentality“, pretože Boh, ktorý sa zjavil v Kristovi a oznámil svoj plán lásky, nás priťahuje k sebe, stáva sa zmyslom života, skalou, na ktorej je možné nájsť stabilitu. V Starom zákone sa nachádza výstižný výraz o viere, ktorý Boh zveruje prorokovi Izaiášovi, aby ho komunikoval kráľovi Judska, Achazovi. Boh hovorí: „Ak neuveríte – teda, ak neostanete verní Bohu – neobstojíte“ (Iz 7,9b). Medzi zostávaním a chápaním jestvuje isté spojivo, ktoré vyjadruje, že viera je spôsob prijatia pohľadu Boha na realitu, dovoliac, aby nás on viedol svojím slovom a sviatosťami, aby sme chápali čo máme robiť, akou cestou sa vydať, ako žiť. Zároveň je potrebné, aby sme tieto veci vnímali podľa Boha, videli ich jeho zachraňujúcim pohľadom, ktorý nám umožňuje stáť na nohách, nepadnúť.
Drahí priatelia, liturgické obdobie adventu, ktoré sme práve začali a ktoré nás pripravuje na Vianoce, nás stavia pred žiarivé tajomstvo príchodu Božieho Syna, pred veľkosť dobrotivého rozhodnutia, ktorým nás chce k sebe pritiahnuť a umožniť nám život v plnom spoločenstve s ním v radosti a pokoji. Advent nás zároveň pozýva, aby sme i uprostred ťažkostí obnovili svoju istotu, že Boh je prítomný. Vstúpil do sveta, stal sa jedným z nás, aby naplnil svoj plán lásky. Boh chce, aby sa každý z nás stal znamením jeho činnosti vo svete. Prostredníctvom našej viery, našej nádeje a našej lásky, chce vždy nanovo nechať zažiariť svojmu svetlu uprostred noci."

Zdroj: www.radiovaticana.va