30. 1.2013

"Drahí bratia a sestry,

minulú stredu sme sa v katechéze venovali prvým slovám Vyznania viery: „Verím v Boha.“ Avšak Krédo tieto slová ďalej upresňuje: Boh je všemohúci Otec, Stvoriteľ neba a zeme. Chcel by som sa s vami zamyslieť nad prvou, základnou definíciou Boha, ktorú nám Krédo sprostredkuje: Boh je Otec.

Nie je vždy ľahké hovoriť o otcovstve – a to najmä v našom západnom svete, plnom rozdelených rodín, čoraz náročnejších pracovných úloh, problémov a starostí spojených s rodinným rozpočtom, vo svete poznačenom inváziou masmédií do každodenného života – a toto sú iba niekoľké spomedzi faktorov ochromujúcich v spoločnosti pokojný vzťah rodičov a detí. Vzájomná komunikácia sa niekedy stáva zložitou, dôvera ochabuje a vzťah s postavou otca sa komplikuje. Problematickým sa potom stáva aj obraz Boha ako otca, pretože chýba vzor, podľa ktorého si človek dokáže Božie otcovstvo predstaviť. Kto mal príliš autoritatívneho a neústupného otca, alebo nedbalého, či málo citlivého alebo ak niekomu otec v rodine celkom chýbal, tomu je ťažko rozmýšľať o Bohu ako o Otcovi – a odovzdať sa mu s dôverou.

Biblické zjavenie nám pomáha prekonať tieto ťažkosti, keď nám rozpráva o Bohu, ktorý ukazuje, čo to naozaj znamená byť „otcom“. Evanjelium nám odhaľuje túto tvár Boha ako Otca, ktorý miluje až do tej miery, že darúva vlastného Syna za spásu ľudstva. Obraz postavy Otca nám teda pomáha lepšie pochopiť Božiu lásku, ktorá však zostáva neporovnateľne väčšou, vernejšou a dokonalejšou než láska ktoréhokoľvek človeka. „Je medzi vami človek,“ – hovorí Ježiš, aby priblížil učeníkom Božiu podobu – „je medzi vami človek, čo by podal synovi kameň, keď ho prosí o chlieb? Alebo keby pýtal rybu, čo by mu dal hada? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach, dobré veci tým, čo ho prosia?“ (Mt 7,9-11; porov. Lk 11,11-13). Boh je našim Otcom, pretože nás požehnal a vyvolil si nás ešte pred stvorením sveta (porov. Ef 1,3-6), prijal nás za svoje deti v Ježišovi (porov. Jn 3,1). Boh ako Otec sprevádza našu existenciu svojou láskou, darúva nám svoje Slovo a svoje učenie, a tiež svoju milosť a svojho Ducha.

On – ako nám to zjavuje Ježiš – je Otcom, ktorý živí nebeské vtáky bez toho, aby museli siať alebo žať – a lúčne kvetiny oblieka do najkrajších farieb, do šiat krajších, než aké nosil kráľ Šalamún (porov. Mt 6,26-32; Lk 12,24-28). Avšak my – dodáva Ježiš – sme omnoho cennejší ako všetky kvety a ako nebeské vtáky! Ak je teda taký dobrý, že „dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5,45), môžeme sa vždy, keď pochybíme, bez strachu a v úplnej dôvere spoľahnúť na jeho odpustenie. Boh je dobrý Otec, ktorý prijíma a objíma strateného syna konajúceho pokánie (porov. Lk 15,11 nn), obdarúva tých, ktorí ho prosia, (porov. Mt 18,19; Mk 11,24; Jn 16,23) a ponúka chlieb z neba a vodu života, ktorá umožňuje žiť večne (porov. Jn 6,32.51.58).

Autor Žalmu 27, obkľúčený nepriateľmi, napádaný zločincami a podvodníkmi, hľadá Božiu pomoc a vzývajúc Boha vydáva svedectvo svojej viery hovoriac: „Hoci by ma opustili otec aj mať, Pán sa ma predsa ujme“ (v. 10). Boh je Otec, ktorý nikdy neopúšťa svoje deti, je to milujúci Otec, ktorý pomáha, povzbudzuje, prijíma, odpúšťa, zachraňuje – a to všetko s vernosťou, ktorá nekonečne prekračuje vernosť ľudí – to všetko koná preto, aby sme sa my dokázali otvoriť pre dimenzie večnosti. „Lebo jeho milosrdenstvo je večné“ – odpovedá sa vo forme litánií na každý verš Žalmu 136, ktorý pripomína udalosti dejín spásy. Božia láska sa nikdy nepominie, nikdy neunaví. Je to láska, ktorá sa darúva až do krajnosti, až po obetu vlastného Syna. Viera nám daruje túto istotu, ktorá sa stáva pevnou skalou v stavbe nášho života: dokážeme čeliť všetkým nebezpečným a ťažkým situáciám, skúsenosti tmy a krízy, ako aj času bolesti – povzbudzovaní dôverou v to, že Boh nás nenechá samých, ale vždy nám bude nablízku, aby nás zachránil, aby nás priviedol do večného života.

V Pánovi Ježišovi Kristovi sa naplno ukazuje dobrotivá tvár Otca, ktorý je na nebesiach. Poznajúc jeho, môžme spoznať aj Otca (porov. Jn 8,19; 14,7) – a pozerajúc na neho, vidíme Otca, pretože on je v Otcovi a Otec je v ňom (porov. Jn 14,9.11). On je „obraz neviditeľného Boha“ – ako ho predstavuje hymnus v liste Kolosanom „prvorodený zo všetkého stvorenia… prvorodený z mŕtvych“, „v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov“ a zmierenie so všetkým stvorením, pretože pre jeho krv na kríži „priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi“ (porov. Kol 1,13-20).

Viera v Boha Otca si vyžaduje, aby sme uverili v Syna, pôsobením Ducha, aby sme spoznali v Kríži, ktorý prináša spásu, definitívne zjavenie Božej lásky. Boh je nám Otcom práve vtedy, keď za nás dáva svojho Syna. Boh je nám Otcom, keď nám odpúšťa naše hriechy a vedie nás k radosti z nového života. Boh je nám Otcom, keď nám darúva Ducha, ktorý nás robí jeho deťmi a umožňuje, aby sme ho v pravde volali „Abba, Otče“ (porov. Rim 8,15). Preto Ježiš, keď nás učí modliť sa, pozýva nás povedať „Otče náš“ (Mt 6,9-13; porov. Lk 11,2-4).

Božie otcovstvo je teda nekonečnou láskou a nežnosťou skláňajúcou sa nad nami, slabými synmi, ktorí potrebujú pomoc. Žalm 103, veľký oslavný spev Božieho milosrdenstva, hovorí: „Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja. Veď on dobre vie, z čoho sme stvorení; pamätá, že sme iba prach.“ (v. 13-14). A práve táto naša malosť, naša slabá ľudská prirodzenosť, naša krehkosť, sa stáva prosbou k Božiemu milosrdenstvu – aby Boh ukázal svoju veľkosť a otcovskú nežnosť – pomáhajúc, odpúšťajúc a zachraňujúc nás.

A Boh odpovedá na naše volanie – posiela nám svojho Syna, ktorý zomiera a vstáva zmŕtvych – pre nás. Vstupuje do našej krehkosti a koná to, čo by človek sám nikdy nedokázal: berie na seba hriech sveta, ako nevinný baránok, a znovu nám otvára cestu k spoločenstvu s Bohom, robí nás Božími deťmi. A práve tu, vo Veľkonočnom tajomstve, sa v plnom svetle odhaľuje Otcova tvár. Práve tu, na kríži, sa uskutočňuje plné zjavenie veľkosti Boha ako „Všemohúceho Otca“.

Mohli by sme sa však pýtať: ako je možné premýšľať o všemohúcom Bohu, keď sa pozeráme na Kristov kríž? Na túto moc zla, ktorá zašla tak ďaleko, že zabila Božieho Syna? Nám by sa skôr páčila Božia všemohúcnosť podľa našich mentálnych schém a túžob: „Všemohúci“ Boh, ktorý rieši naše problémy, ktorý zasahuje, aby nám pomohol prekonať všetky ťažkosti, ktorý víťazí nad nepriateľskými silami, mení beh udalostí a odstraňuje trápenie. Preto nám dnes niektorí teológovia hovoria, že Boh snáď ani nemôže byť Všemohúci, veď inak by nepripustil toľkú bolesť, toľkú zlobu vo svete. A naozaj, zoči-voči zlu a utrpeniu je nám zaťažko uveriť v Boha Otca, v jeho všemohúcnosť. Preto niektorí hľadajú útočisko v idoloch a podliehajú pokušeniu hľadať odpoveď v poverčivosti akejsi „magickej“ všemohúcnosti a v jej iluzórnych prísľuboch.
Ale viera vo všemohúceho Boha nás povzbudzuje, aby sme kráčali po iných cestách: aby sme spoznali, že Božie myšlienky sú odlišné od našich myšlienok a že Božie cesty nie sú našimi cestami – a aj jeho všemohúcnosť je odlišná: neprejavuje sa ako nejaká svojvoľná sila – ale je poznačená láskyplnou a otcovskou slobodou. Boh totiž dal svojim stvoreniam slobodu a práve v tom, že ich urobil slobodnými, zriekol sa časti svojej moci, odovzdal ju slobode ľudí. Preto Boh miluje a rešpektuje slobodnú odpoveď lásky človeka na jeho povolanie. Ako Otec, Boh túži, aby sme sa stali jeho deťmi, a to celým srdcom – aby sme sa naučili žiť v jeho Synovi, v spoločenstve s ním a v jeho plnom poznaní.

Jeho všemohúcnosť sa neprejavuje v násilí, v ničení nepriateľskej sily – tak, ako by sme si to azda predstavovali – ale v láske, v milosrdenstve, v odpustení, v prijatí našej slobody a v neúnavnom pozvaní k obráteniu srdca, teda v postoji, ktorý je len zdanlivo slabý: Boh sa zdá slabý, keď vidíme ako sa Ježiš modlí, ba dovolí, aby ho zabili, ale toto je postoj slabosti, ktorá je plná trpezlivosti, miernosti a lásky – postoj, ktorý nám ukazuje, že aj takto sa môže prejaviť moc a sila. Práve tu sa ukazuje Božia sila a on nad všetkým víťazí. Autor Knihy Múdrosti sa takto obracia na Boha: „Ty sa zmilúvaš nad všetkými, pretože si všemocný, zhovievavý bývaš s hriechmi ľudí, aby sa kajali. Lebo všetko, čo je, miluješ… ty šetríš všetko, lebo je to tvoje, Pane, priateľ života“ (11,23-24a.26).

Len ten, kto je naozaj mocný, môže vytrpieť zlo a prostredníctvom toho dokázať svoje milosrdenstvo. Len ten, kto je naozaj mocný, môže naplno využívať silu lásky. Boh, ktorému patria všetky veci, pretože všetko stvoril, odhaľuje svoju silu práve v tom, že všetko a všetkých miluje – v trpezlivom očakávaní obrátenia nás, ľudí, ktorých túži mať za svoje deti. Boh očakáva naše obrátenie. Všemohúca láska Boha nepozná limity, veď on „vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých“ (Rim 8,32). Všemohúcnosť lásky nie je všemohúcnosťou tohto sveta, ale úplným darovaním sa a Ježiš, Boží Syn, odhaľuje svetu pravú všemohúcnosť Otca práve v tom, že dáva život za nás, hriešnikov. Toto je skutočná, autentická a dokonalá Božia moc: odpovedať na zlo nie zlom, ale dobrom, na urážky odpustením, na vraždiacu nenávisť láskou, ktorá dáva život. Takto je zlo opravdivo porazené, pretože je zmyté Božou láskou. Smrť je teraz naozaj porazená, pretože sa mení na dar života. Boh Otec kriesi svojho Syna – smrť, veľká nepriateľka (porov. 1 Kor 15,26), je porazená, zbavená svojho ostňa (porov. 1 Kor 15,54-55) – a my, oslobodení od hriechu, môžeme naozaj vstúpiť do života Božích detí.

Keď teda hovoríme „Verím v Boha, Otca všemohúceho“, vyjadrujeme našu vieru v silu lásky Boha, ktorý vo svojom umučenom a vzkriesenom Synovi porazil nenávisť, zlo i hriech a otvoril nás pre večný život, život detí, ktoré chcú zostať navždy v „Dome Otca“. Povedať „Verím v Boha Otca všemohúceho“, v jeho silu, v jeho Otcovstvo, je vždy aktom viery a obrátenia, skutkom premeny nášho zmýšľania a celého nášho cítenia, premenou celého spôsobu nášho života.

Drahí bratia a sestry, prosme Pána, aby nás posilňoval vo viere, aby nám naozaj pomohol nájsť vieru, aby nám dal silu ohlasovať ukrižovaného a vzkrieseného Krista a svedčiť o ňom prostredníctvom lásky k Bohu a k blížnemu. Nech nám Boh pomôže prijať dar adoptívneho synovstva, aby sme dokázali naplno žiť obsah nášho Kréda – v dôveryplnom odovzdaní sa do Otcovej lásky a jeho milosrdnej všemohúcnosti, do skutočnej Všemohúcnosti, ktorá prináša spásu. Ďakujem.

Zdroj: www.radiovaticana.va