10.10.2012

Drahí bratia a sestry,

prežívame vigíliu osláv päťdesiateho výročia otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu a zahájenie Roka viery. Touto katechézou by som rád začal zamyslenia nad významnou udalosťou Cirkvi – koncilu, ktorého som bol priamym svedkom. Je takpovediac veľkým osviežením, zloženým z mnohých prvkov, pod vedením Ducha Svätého. Akoby sme stáli pred veľkým obrazom, z ktorého – ako z prameňa milosti – môžeme i my neprestajne prijímať výnimočné bohatstvo a zároveň objavovať jeho osobité postupy, fragmenty a vlákna.

Blahoslavený Ján Pavol II. na začiatku tretieho tisícročia napísal: „Cítim viac ako inokedy povinnosť poukázať na koncil ako na veľkú milosť, z ktorej mala Cirkev v 20. storočí veľký úžitok: ponúkol nám totiž bezpečný kompas, aby sme sa podľa neho orientovali v začínajúcom sa storočí“ (Ap. List Novo millennio ineunte, 57). Myslím si, že toto prirovnanie je výstižné. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, ku ktorým sa treba vrátiť a oslobodiť ich od množstva publikácií, ktoré ich častokrát namiesto sprístupnenia skôr zakryli, sú i pre naše časy kompasom, ktorý dovoľuje loďke Cirkvi napredovať na otvorenom mori uprostred búrok, či po pokojných vlnách, a bezpečne ju naviguje k cieľu.

Na ten čas si dobre pamätám: bol som mladým profesorom fundamentálnej teológie na Bonskej univerzite. Arcibiskup Kolína, kardinál Frings, ktorý bol pre mňa ľudským i kňazským vzorom, ma vzal do Ríma ako svojho teológa konzultanta. Neskôr som bol menovaný expertom na koncile. Bola to pre mňa jedinečná skúsenosť. Po intenzívnej a nadšenej príprave som mal možnosť vidieť živú Cirkev – takmer tritisíc koncilových otcov zo všetkých strán sveta, zhromaždených pod vedením Nástupcu apoštola Petra – ktorá vstupuje do školy Ducha Svätého, ozajstnej hnacej sily koncilu. Iba zriedkakedy v dejinách bolo možné, tak ako vtedy, takmer sa dotknúť univerzality Cirkvi vo veľkej chvíli uskutočňovania jej poslania niesť Evanjelium v každom čase až po končiny sveta. V týchto dňoch, keď uvidíte zábery otvorenia tohto veľkého zhromaždenia, prostredníctvom televízie a iných komunikačných prostriedkov, môžete i vy s nadšením vnímať radosť, nádej a povzbudenie, s ktorým sme sa mohli zúčastniť na tejto udalosti svetla, ktoré žiari až dodnes.

V dejinách Cirkvi, ako iste viete, ho predchádzalo mnoho koncilov. Tieto veľké cirkevné zhromaždenia boli zvyčajne zvolané preto, aby definovali základné prvky viery, zamerajúc sa predovšetkým na nápravu omylov, ktoré ju privádzali do nebezpečenstva.

Spomeňme Nicejský koncil v roku 325, zvolaný proti ariánskej heréze a kvôli prejednaniu otázky o božstve Ježiša, jednorodeného Syna Boha Otca, alebo Efezský v roku 431, ktorý definoval Máriu ako Božiu Matku, Kalcedonský z roku 451, ktorý potvrdil jedinú ososbu Krista v dvoch prirodzenostiach, božskej a ľudskej. Priblížiac sa viac k našim časom spomeňme Tridentský koncil v šestnástom storočí, ktorý vyjasnil esenciálne prvky katolíckeho učenia pred protestantskou reformáciou, alebo Prvý vatikánsky, ktorý sa začal zaoberať rôznymi témami, mal však možnosť publikovať iba dva dokumenty, jeden o poznaní Boha, zjavení, viere a vzťahoch s rozumom a druhý o pápežskom primáte a neomylnosti, nakoľko bol prerušený okupáciou Ríma v septembri 1870.

Keď sa zahľadíme na Druhý ekumenický vatikánsky koncil, vidíme, že v tom čase sa na ceste Cirkvi nevyskytovali žiadne partikulárne vieroučné omyly, ktoré by bolo potrebné opraviť alebo odsúdiť, ani špecifické otázky doktríny a disciplíny, ktoré by si vyžadovali vyjasnenie. V tejto súvislosti je pochopiteľné prekvapenie malej skupiny kardinálov, prítomných v kapitulnej sále benediktínskeho kláštora u Sv. Pavla za hradbami, vo chvíli, keď blahoslavený Ján XXIII. 25. januára 1959 ohlásil rímsku diecéznu synodu a koncil univerzálnej Cirkvi. Prvá otázka, ktorá vyvstala pri príprave tejto významnej udalosti, tkvela v tom, ako koncil začať a akú presnú úlohu mu stanoviť. Blahoslavený Ján XXIII. počas otváracieho príhovoru 11. októbra pred päťdesiatimi rokmi určil všeobecné zameranie: viera sa musí prihovárať obnoveným, prenikavejším spôsobom – pretože svet sa začal rýchlo meniť – uchovajúc si zároveň nedotknutý nemenný obsah svojho učenia, bez jeho umenšenia či kompromisov. Pápež si želal, aby Cirkev uvažovala nad svojou vierou, nad pravdami, ktoré ju vedú. V tejto serióznej a hlbokej reflexii o viere mal byť novým spôsobom zdôraznený vzťah medzi Cirkvou a modernou spoločnosťou, kresťanstvom a istými esenciálnymi prvkami modernej myšlienky, nie však pre stotožnenie sa s ňou, ale kvôli predstaveniu náročnosti Evanjelia v celej jeho veľkosti a čistote nášmu svetu, ktorý má tendenciu vzďaľovať sa od Boha (porov. Discorso alla Curia Romana per gli auguri natalizi, 22 dicembre 2005). Tento fakt veľmi výstižne vyjadril Boží služobník Pavol VI. v homílii na záver posledného zasadania koncilu, 7. decembra 1965, slovami zvlášť aktuálnymi, ktorými potvrdzuje, že ak chceme dobre zhodnotiť toto podujatie „musíme ho vidieť v čase, v ktorom sa uskutočnilo“. Skutočne, hovorí tento pápež, uskutočnilo sa v dobe, v ktorej, ako vieme, sa ľudia zameriavajú viac na pozemské kráľovstvo ako na nebeské - a dodajme - v ktorej sa zabúdanie na Boha stáva niečím normálnym a takmer usmerňujúcim vedecký pokrok. V týchto časoch sa ľudská osoba, vedomá si viac seba a svojej slobody, snaží o presadenie absolútnej nezávislosti, odsúvajúc sa od transcendentného zákona a „laicizmus“ sa stal legitímnym dôsledkom moderného myslenia a najvyššou normou časného usporiadania spoločnosti...

V takýchto časoch sa slávil náš koncil na Božiu chválu, mene Krista a inšpirátora Ducha Svätého. Pavol VI. zakončil tieto myšlienky, vložiac do otázky o Bohu centrálny bod koncilu, o Bohu, ktorý „skutočne jestvuje, žije, je osobou, je prozreteľný, nekonečne dobrý; a dobrý nie iba sám v sebe, ale nekonečne dobrý voči nám. Je naším Stvoriteľom, našou pravdou, šťastím, a to až do takej miery, že ak sa človek snaží o ukotvenie mysle a srdca v Bohu v kontemplácii, napĺňa najvyšší a najdokonalejší skutok svojej duše, skutok, ktorý má byť aj dnes vrcholom nespočetných oblastí ľudskej činnosti, ktoré od neho dostávajú svoju dôstojnosť (AAS 58 [1966], 52-53).

Vidíme, ako je doba, v ktorej žijeme, neprestajne poznačená zabúdaním a akousi hluchotou voči Bohu. Myslím si, že sa od koncilu máme naučiť najjednoduchšiu a najzákladnejšiu lekciu, ktorá spočíva v tom, že kresťanstvo vo svojej podstate vychádza z viery v Boha, ktorý je Trojičnou láskou, a z osobného i komunitného stretnutia s Kristom, ktorý orientuje a vedie náš život. Všetko ostatné z toho vyplýva. Dôležitou úlohou dneška – ako ju videli i konciloví otcovia – je opätovné, jasné ukázanie na Boha, že je prítomný, že sa o nás stará a odpovedá nám. Ak však chýba viera v Boha, stráca sa čo je podstatné, pretože človek prichádza o svoju hlbokú dôstojnosť a o to, čo ho robí veľkým. Koncil pripomína, že Cirkev má vo všetkých svojich komponentoch úlohu a poslanie sprostredkovať slovo o Božej zachraňujúcej láske takým spôsobom, aby bolo počuteľné a prijaté Božie volanie, zahŕňajúce v sebe naše večné šťastie.
Hľadiac v tomto svetle na bohatstvo obsiahnuté v dokumetoch Druhého vatikánskeho koncilu, chcel by som spomenúť štyri Konštitúcie, ktoré sú akoby štyrmi orientačnými bodmi kompasu, ktoré nás môžu usmerňovať. Konštitúcia Sacrosanctum Concilium nám hovorí, že prvým krokom v Cirkvi je adorácia, Boh a centralita tajomstva Kristovej prítomnosti. Základnou úlohou Cirkvi, Kristovho tela a ľudu putujúceho v čase, je oslavovať Boha, ako to vyjadruje dogmatická Konštitúcia Lumen Gentium. Tretím dokumentom, ktorý chcem spomenúť, je Konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum: živé Božie Slovo spája Cirkev a oživuje ju na ceste jej dejín. Spôsob, ako Cirkev vnáša do celého sveta svetlo, ktoré prijala od Boha, aby ho oslavovala, je základnou témou Pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes.
Druhý vatikánsky koncil je pre nás silným pozvaním každodenne odkrývať nádheru našej viery, poznávať ju hlbokým spôsobom, aby sme mohli žiť v stále viac intenzívnom vzťahu s Pánom a naplno prežívať naše kresťanské povolanie. Panna Mária, Matka Krista a celej Cirkvi, nech nám pomáha uskutočňovať to, čo konciloví otcovia, vedení Duchom Svätým, nosili v srdci: túžbu, aby všetci ľudia poznali Evanjelium a stretli Ježiša ako cestu, pravdu a život.

Zdroj: www.radiovaticana.va