Robotníci v žatve

Keď hovoríme o organizovaní Cirkvi Ježišom, najčastejšie máme na mysli dvanásť Apoštolov. V tejto malej skupine rozlišujeme privilegované miesto troch: Petra a dvoch bratov Zebedejových, Jakuba a Jána. Oni boli Majstrom uvedení do hĺbky zbožštenia na hore Tábor a do tajomstva zápasu so zlom v Getsemanskej záhrade. Všetkým Apoštolom predsedal Peter, ktorý z rúk zmŕtvychvstalého Ježiša dostal právo pastierskej zodpovednosti za celú Cirkev.

Sv. Lukáš jasne ukazuje ešte na druhý, širší kruh organizácie Cirkvi, formovanej samým Ježišom. Do tejto skupiny patrilo sedemdesiatdva učeníkov pripravených na misijnú prácu. Možno, že v týchto číslach možno vidieť istú podobnosť s organizáciou Izraela. Vyvolený národ sa skladal z dvanástich pokolení, a Mojžiš pre pružnejšiu správu ustanovil radu starších, ktorá mala po šesť členov z každého pokolenia, teda sedemdesiatdva.

Podľa Lukáša Ježiš zorganizoval veľkú skupinu učeníkov a pripravil ich na misijnú prácu. Spolu disponoval tridsiatimi šiestimi misijnými skupinami, v každej po dvoch misionároch. Oni predchádzali Majstra a pripravovali terén na stretnutie s Ním. Ježiš bol putujúcim misionárom. Zo stránok Evanjelií vyplýva, že táto Jeho misijná činnosť bola dobre zorganizovaná.

Mimoriadne zaujímavá je inštrukcia, akú týmto skupinám, tesne pred ich vyslaním s ťažkou misiou, podáva Kristus. Ona mnoho hovorí o koncepcii celého diela ohlasovania Evanjelia, a súčasne o základných predpokladoch dobre pôsobiacej organizácie. V tomto ohľade treba rozanalyzovať veľmi dôkladne dvanástu kapitolu Evanjelia sv. Lukáša. V našom uvažovaní je možné iba naznačiť pokyny Majstra z Nazaretu. Sú to tieto:

1. Učeníci si musia uvedomovať veľkosť diela, na ktorom majú účasť. Sú iba žencami na roli Pána. To si vyžaduje pracovitosť.

2. Ohlasovanie Evanjelia je nebezpečnou prácou. Je to ťažká misia ovce vyslanej medzi vlkov, čo si vyžaduje odvahu.

3. Ohlasovanie Evanjelia sa uskutočňuje bez finančného zázemia a bez rátania s akýmkoľvek ziskom. To si vyžaduje nezištnosť a absolútnu dôveru v Boha.

4. Učeníci Ježiša putujú bosí, bez sandálov, idú totiž s misiou pokoja. Bosý človek sa nepúšťa do boja. To si vyžaduje pokoru.

5. Počas vykonávania úlohy učeníci Ježiša nemôžu vybavovať žiadne osobné záležitosti, preto nemajú na ceste nikoho pozdravovať. To si vyžaduje ducha obety.

6. Učeníci Krista sa musia vyznať v ľuďoch, môžu totiž vstupovať do kontaktu iba s osobami hodnými pokoja. To si vyžaduje múdry kriticizmus.

7. Učeníci Ježiša nemôžu meniť miesto bývania, lebo namiesto pokoja by zanechali spory.

Je to inštrukcia cenná pre každého, kto sa chce zapojiť do diela organizovaného v duchu Evanjelia. Ježiš nerátal s improvizáciou. On veľmi presne organizoval život i prácu Cirkvi. Vedel, že od zručnosti organizácie závisia vo veľkej miere ďalšie osudy Jeho diela. Cirkev mala byť Jeho Telom. Aby toto Telo mohlo plniť svoju úlohu, Ježiš sa musel postarať o jeho zručnosť. Každý vie, že telo, ktoré nie je zručné, sťažuje činnosť ducha. Či si netreba aj dnes znovu, v duchu Evanjelia premyslieť a prediskutovať spôsob organizovania ohlasovania Evanjelia. Či táto zaujímavá inštrukcia adresovaná sedemdesiatim dvom učeníkom dnes už nie je aktuálna?

Pán si vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť.

A povedal im: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!

Choďte! Hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov. Nenoste mešec ani kapsu, ani obuv a cestou nikoho nepozdravujte!

Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: ‚Pokoj tomuto domu!‘ Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj na ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám. V tom dome potom ostaňte, jedzte a pite, čo majú, lebo robotník si zaslúži svoju mzdu. Neprechádzajte z domu do domu! A keď prídete do niektorého mesta a prijmú vás, jedzte, čo vám predložia, uzdravujte chorých, čo sú v ňom, a povedzte im: ‚Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo.‘

Keď prídete do niektorého mesta a neprijali by vás, vyjdite do jeho ulíc a povedzte: ‚Striasame na vás aj prach, čo sa nám vo vašom meste prilepil na nohy. Ale vedzte, že sa priblížilo Božie kráľovstvo!‘ Hovorím vám, že Sodomčanom bude v onen deň ľahšie ako takému mestu.“ Sedemdesiati dvaja sa vrátili natešení a hovorili: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“

On im povedal: „Videl som satana padať z neba ako blesk. Hľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič vám neuškodí. No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“

Dnešný evanjeliový úryvok hovorí o nárokoch, ktoré na nás kladie kresťanská misia. Ako môžeme my kresťania ohlasovať všetkým ľuďom radostnú zvesť, podľa ktorej sa k nám v Ježišovi Kristovi priblížilo Božie kráľovstvo?

V Lukášovom evanjeliu sa neopisuje len poslanie Dvanástich apoštolov k ľudu Izraela (porov. Lk 9,1-6), lebo počas svojej cesty do Jeruzalema, po tom čo Ježiš predložil požiadavky vyplývajúce z povolania dvom ľuďom, ktorí pred neho predstúpili s požiadavkou nasledovať ho, a aj tretiemu, ktorého sám povolal (porov. Lk 9,57-62), „vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto kam sa sám chystal ísť“ (Lk 10,1). Je to predobraz misie medzi národy, lepšie povedané k tým sedemdesiatim dvom národom zeme, ktoré poznala židovská tradícia (porov. Gn 10), teda tá misia, ktorá po Ježišovej smrti a jeho zmŕtvychvstaní príde až do končín zeme (porov. Lk 24,47).

„Žatva je veľká, ale robotníkov málo“ (Lk 10,2). Tých málo je Dvanásť apoštolov, sú to aj tí sedemdesiati dvaja; v rámci judaizmu a o to skôr v rámci celého sveta, silne menšinovej komunity. Toto je to „malé stádo“ (Lk 12,32), čo je výraz vytvorený samotným Ježišom ako označenie cirkvi jeho doby. Ale enormný nepomer medzi veľkosťou žatvy a malým počtom robotníkov môže byť vyrovnaný modlitbou o to, aby Pán poslal ďalších robotníkov na svoju žatvu. Vo chvíli vyslania učeníkov je prvým prikázaním modlitba. Žiadnej misii nesmie chýbať prosebná modlitba k Bohu. Niet evanjelizácie bez modlitby k Bohu o to, aby „Boh otvoril dvere nášmu slovu, aby sme mohli hlásať Kristovo tajomstvo“ (Kol 4,3). Napokon, nedal nám v tom sám Ježiš príklad, keď sa modlil predtým, ako si vyvolil Dvanástich apoštolov (porov. Lk 6,12-13)?

Teraz Ježiš posiela tých málo učeníkov nie po jednom, ale po dvoch, lebo už ich bratské spoločenstvo je zvesťou o Kráľovstve. O evanjeliu, jadrom ktorého je láska, svedčia osoby, ktoré sa navzájom napomínajú a podporujú. Sú poslaní ako ovce medzi vlkov, aby ohlasovali Božie kráľovstvo a s ním spojený pokoj. Oni sami veľa nezmôžu, ale Ježiš ich vystrojil schopnosťou obmedzovať satanovo pôsobenie a to prostredníctvom slov a skutkov, ktoré čerpajú svoju silu priamo z Pánovej moci (porov. Lk 9,1). Rovnako ako pri  prvom vyslaní, tak aj teraz Ježiš vykresľuje niektoré charakteristiky, ktorými sa misia vyznačuje. To všetko sa môže zhrnúť v radikálnom vydávaní svedectva evanjeliu. Výzor vyslaného musí byť znamením, že to, čo prináša druhým, aj on sám osobne prežíva. Zo všetkého musí byť zjavná chudoba a naliehavosť poslania, lebo spôsob života ohlasovateľa evanjelia je daný samotnou zvesťou. Chudoba a neistota určite nebránia účinnosti misie. Naopak, práve hlboké prežívanie tohto je podmienkou skutočnej misie. Nestačí mať málo prostriedkov, treba byť naozaj chudobný. Nestačí hlásať pokoj, treba aby jeho ohlasovatelia boli nositeľmi pokoja. Ak priniesol Kristus pokoj všetkým ľuďom (porov. Ef 2,17) a to aj tým čo ho neprijali, potom aj jeho učeníci musia robiť to isté a nemôžu zvolávať odplatu z neba na tých, ktorí ich neprijali (porov. Lk 9,54).

Práve týmto chudobným a pokojným poslom Ježiš adresuje nasledujúce slová: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda“ (Lk 10,16). To je naozaj veľká zodpovednosť nás kresťanov, lebo ako Ježiš ľuďom svojim životom svedčil o Otcovi (porov. Jn 1,18), je teraz na nás, aby sme rozprávali o Ježišovi a boli Jeho svedkami v tomto svete. (porov. Lk 24,48). Kresťanská misia naozaj nie je ničím iným ako prejavovaním nasledovania Ježiša Krista tým človekom, ktorý prijíma svoje povolanie a miluje Krista zo všetkých síl. Kto sa úplne zveruje do Jeho rúk, cíti Jeho ochranu a počúva Jeho hlas, ktorý hovorí: „nič vám neuškodí“ (Lk 10,19)... Aj tvárou tvár úspechu misie, keď sa konštatuje, že „aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene“ (Lk 10,17), kresťan uznáva, že to všetko predovšetkým vyplýva z Kristovho príhovoru: „Hľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile“ (Lk 10,19). A na tomto základe bude potom kresťan prežívať Majstrovo slovo: „No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi“ (Lk 10,20).

Áno, našou radosťou je ochrana zo strany nášho Pána, našou radosťou je skutočnosť, že on potom, čo nás povolal, nesklame naše očakávania a cez nás bude šíriť svoje evanjelium na zemi. Od nás sa chce len to, aby sme šli za ním všade tam, kam pôjde (porov. Zjv 14,4), s vedomím, že druhým ho môžeme zvestovať len vtedy, keď on bude žiť v nás.