11. nedeľa cez rok C 2016

 

Priniesť Bohu premárnený život. 

 

Ľahko sa ide k Bohu takému človeku, ktorému sa podarilo zachovať si čisté svedomie, nadobudnúť čnosti, zdokonaliť ducha, vykonať mnohé diela a s hrubou knihou dobrých skutkov sa postaviť pred Otca, ako dobré a milujúce dieťa, hrdé na Otca a hrdé na seba. Mnoho ľudí si myslí, že je to základná podmienka stretnutia s Otcom. Ak niekto nie je dobrým dieťaťom, tak sa nemá čo ukazovať na prahu otcovského domu. Keby to dokonca urobil, dvere nájde zatvorené, a ak zaklope, Otec mu odpovie: „Nepoznám ťa“.

Skutočnosť je však iná. Je možné ísť k Otcovi s nečistým svedomím, s bremenom chýb namiesto čností, so znetvorenou dušou, a nielen s prázdnymi rukami, ale s hrubou knihou zlých skutkov, z ktorých mnoho sa už nedá napraviť. Je možné ísť k Otcovi ako nedobré, nemilujúce dieťa, na ktoré Otec nemôže byť hrdý a ktoré sa hanbí samo za seba. Je možné ísť, a nielen možné, ale je to jediná múdra vec, ktorú takýto človek môže urobiť. Kamkoľvek totiž pôjde, u kohokoľvek zaklope, čaká ho odmietnutie a pohŕdanie. Jedine dvere Otcovho domu budú otvorené a náruč Otca ho príjme.

To je návrat veľmi ťažký. Hanba a falošná ambícia to považujú za kompromitáciu Boha i seba. Je to tisíckrát ťažší krok, ako krok milujúceho a zdvorilého dieťaťa, ktoré vždy spôsobovalo Otcovi radosť. A v námahe tohto kroku je obsiahnuté dielo života takéhoto nešťastného človeka.

Existujú dve podmienky, ktoré rozhodujú o vykonaní tohto kroku. Dokáže ho urobiť ten, kto verí, že Boh ho miluje, ako Otec svoje dieťa. So svojou úbohosťou, hlúposťou, porážkou – dokonca totálnou – možno ísť jedine k tomu, kto nás miluje. On totiž dokáže vidieť v nás nielen stupeň zničenia našej duše, ale i jej hodnotu. Sme dôležití a cenní iba pre tých, ktorí nás milujú. Boh nás vždy miluje a pre Neho sme vždy dôležití. Prežitie pravdy, že Boh nás miluje aj napriek nevydarenému životu, uľahčuje prístup k Nemu ako odpúšťajúcemu Otcovi.

Druhou podmienkou je, aby sme videli veľkosť svojej viny. Treba vziať zodpovednosť za svoje činy, za to, čo v je v hriechu naše. Vedomie premárnených rokov, ba dokonca života, vedie k ľútosti. Človek je vždy v stave zaplakať nad sebou. Tieto slzy bolesti sú jediným pokladom, ktorý človek nesie so sebou. Ruky sú špinavé, svedomie zničené, ale zranená duša plače. Otec, keď vidí tieto slzy v oku svojho dieťaťa, privinie ho a odpúšťa. Keby tieto slzy chýbali, to je znak, že dieťa neuznalo svoje omyly, že zotrváva vo svojej hlúposti, vtedy by Otec musel povedať: „Nepoznám ťa“. Slza ľútosti dieťaťa je znakom jeho múdrosti.

Pre nás hriešnikov evanjeliová scéna rozhovoru Ježiša s prostitútkou patrí k najradostnejším scénam vo Svätom písme. Je to živá ilustrácia podobenstva o márnotratnom synovi. Žena, ktorá zničila svoju dôstojnosť, uverila, že ju Ježiš má rád a On jediný je nevyužíva, ako to robilo mnoho iných mužov, a neodstrkuje ju ako mnoho iných mužov mesta, ale ju prijíma. Odhodlala sa pre gesto vyznania svojej viery v lásku Majstra z Nazaretu a nesklamala sa. Ježiš videl jej vieru a videl slzy ľútosti kvôli nenávratne strateným rokom – toho dlhu, ktorý sa nedá zaplatiť. Získala odpustenie hriechov a pochvalu: „Tvoja viera ťa zachránila“.

Málo nábožných ľudí chápe námahu obrátenia hriešnika. Boh však chápe, preto tak trpezlivo čaká a tak vysoko si cení tých, ktorí majú odvahu prísť k Nemu so svojimi hriechmi.

Ktorýsi farizej pozval Ježiša, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu.

V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom.

Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.“

Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“ On odvetil: „Povedz, Učiteľ!“

„Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?“

Šimon odpovedal: „Myslím, že ten, ktorému viac odpustil.“ On mu povedal: „Správne usudzuješ.“

Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať.

Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela.

Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“ A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“

Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“

On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“

V dnešnom evanjeliu počúvame úryvok z Lukášovho evanjelia v ktorom sa prejavuje Božie milosrdenstvo ako nám o ňom hovorí Ježiš Kristus. Prostredníctvom odpustenia hriechov Božia láska dobieha človeka aj v údolí smrti, v ktorom sa človek sám stráca. Stretnutie s odpustením potom pred takým človekom, ktorý bol bez nádeje, otvára novú budúcnosť.

Ježiš mal rád spoločenstvo pri stole a preto prijímal pozvania a nerobil pri tom rozdiely medzi tými, ktorí pozývali, lebo radostnú zvesť evanjelia chcel prinášať všetkým. Preto navštevoval domy hriešnikov (porov. Lk 5,29), prichádzal k farizejom, ktorí boli „zbožní muži“, hoci dobre vedel čo o ňom vraveli, že je „pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov“ (Lk 7,34).

Keď bol teda na obede v dome farizeja menom Šimon, jedna verejná hriešnica „priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom“ (Lk 7,37-38). Ježiš prijíma toto prostitútkino správanie, ktoré je síce „nevhodné“, ale zároveň ide o prejav lásky. Jej konanie robí Ježiša rituálne nečistým a tak sa Majster vystavuje výčitke svojho hostiteľa, ktorý si v duchu povedal:Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica“ (Lk 7,39).

Ježiš bol výborným pozorovateľom, preto si nemohol nevšimnúť Šimonovo znepokojenie a tak mu hovorí podobenstvo o veriteľovi, ktorý dvom dlžníkom odpustil dlh, jednému päťsto a druhému päťdesiat denárov. Potom sa Šimona spýtal: „Ktorý z nich ho bude mať radšej?“ (Lk 7,42). Šimon odpovedal: „Myslím, že ten, ktorému viac odpustil“ (Lk 7,43). V tej chvíli sa Ježiš obrátil k žene, čím jej vrátil ľudskú dôstojnosť a Šimonovi pripomenul to, čo táto žena pre Neho urobila z lásky. Potom to mimoriadne silnými slovami všetko komentuje: „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje“ (Lk 7,47). Hľa, čoho je schopný ten, kto  si dokáže priznať, že je hriešnik. Ale ten, komu sa málo odpúšťa, aj málo miluje.

Stojíme pred Ježišovým kľúčovým ponaučením, ktoré by malo úplne zmeniť náš pohľad na každodenné udalosti, pohľad, ktorý by mal mať pôvod v samotnom Bohu. V Ježišovom správaní sa stále prejavuje to, že Boh miluje hriešnikov, ale predovšetkým hriešnikov, o ktorých týmto spôsobom zmýšľajú iní. Čo je ale dôvodom toho, že Ježiš uprednostňuje spoločnosť verejných hriešnikov? – Ten kto hreší v skrytosti, sa nikdy nestretáva s ponukou obrátenia od niekoho iného, lebo je stále posudzovaný podľa vonkajšieho zdania. Ale ten, kto je vyhlásený za verejného hriešnika je neustále vystavený zlorečeniu a tak sa v ňom rodí túžba po zmene. Z ľútosti, ktorá sa rodí v „srdci skrúšenom a poníženom“ (Ž 51,19), môže vzísť citlivosť na Božiu prítomnosť, ktorá nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil (porov. Ez 18,23; 33,11). Práve preto Ježiš vyhlásil: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali“ (Lk 5,31-32). Na inom mieste zasa Majster hovorí: „Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva“ (Mt 31,21). Tak si berie na mušku tých, ktorí sa považujú za spravodlivých a necítia solidaritu s ostatnými ľuďmi, ba dokonca idú tak ďaleko, že sa vychvaľujú svojou oddelenosťou od ostatných. Podobne ako farizej vykreslený v inom podobenstve (porov. Lk 18,9-14) takí ľudia vzdávajú Bohu vďaku za to, že sú spravodliví, ale súčasne pohŕdajú tými ostatnými. To je ale len známka toho, že oni sami sa nechcú zaradiť medzi hriešnikov... A to isté robí aj farizej Šimon. Aj my sme vystavený pokušeniu správať sa podobne.

Nakoniec Ježiš hovorí tej žene: „Tvoje hriechy sú odpustené“ (Lk 7,48). Keď to počuli tí, čo spolu s Ježišom stolovali, pohoršovali sa: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ (Lk 7,49). Toto nie je nová reakcia zo strany farizejov a zákonníkov (porov. Lk 5,21). Je to správanie sa tých, ktorí odmietajú uznať Ježiša za Božieho vyslanca, ktorý je schopný svojím životom poprevracať ich schémy a ktorý úplne jedinečným spôsobom rozpráva ľuďom o Bohu. On však nedbá na tvrdosť ich srdca a otočený stále k žene končí svoje slová: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“ (Lk 7,50). Ježiš vie jasne rozoznať toho, kto sa k nemu približuje s úprimnou vierou, s vierou, ktorá je zároveň láskou a preto mu úplne slobodne ponúka svoje gesto spásy, ktoré prináša život v plnosti...

Izák Sýrsky povedal: „Ten kto uznáva svoj hriech je väčší ako ten, kto vstáva z mŕtvych.“ Skutočným zázrakom je to, keď človek uzná svoju hriešnosť. V takom okamihu poznávame, že skrývať svoj hriech pred druhými je úplne neužitočná námaha. Keď uznáme svoj hriech, malo by to stačiť na to, aby sme zistili, že sám Boh zahalí náš hriech svojim milosrdenstvom.

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)

Súvisiace: