10. nedeľa cez rok C 2016

 

Kriesiť mŕtvych?

 

Pohrebný sprievod sa v dnešnom evanjeliu stretol s okoloidúcim Ježišom. Odprevádzali do hrobu jediného syna vdovy. Bola to bolestná rozlúčka pre samotnú matku. Keďže Ježiš mal s ňou súcit, rozhodol sa, že jej osuší slzy. Majster z Nazareta porušil odveký zákon, podľa ktorého živí vstupujú do sveta zomrelých, pričom sa rozhodol odvolať zomrelého z krajiny smrti a navrátil mu život.

Bol to slávny zázrak Ježiša. Prechod z bolesti smútku do radosti získania živého syna musel byť hlbokým zážitkom nielen pre matku. Pohreb, ktorý nebol dokončený, neprišiel k hrobu, bol prerušený v polovici obradu, nedokončený, urobil veľký dojem tak na účastníkov, ako aj na svedkov.

Ježišovi išlo o to, aby manifestoval svoju moc nad smrťou, moc nadväzovať putá lásky a priateľstva, ktoré ona pretrháva. Tú moc, ktorou nedisponuje nikto z ľudí, ktorá je mimo našich možností. Nožnice smrti strihajú neodvratným spôsobom. Nikto nemôže spojiť to, čo ony prestrihli. Ony tiež bolestne rania toho, kto odchádza, a ešte bolestnejšie tých, ktorí zostávajú.

V Evanjeliu sú predstavené tri zázraky Ježiša, ktoré ukazujú Jeho moc nad smrťou, moc spojiť zomrelého so živými, moc liečiť bolestné rany smútku, ktoré spôsobuje smrť. Vzkriesenie Jairovej dcéry nasledovalo hneď po jej smrti; vzkriesenie mládenca z Naimu – cestou na cintorín; vzkriesenie Lazára, keď už bol štyri dni v hrobe. Prvý z týchto zázrakov vykonal Ježiš kvôli trpiacemu otcovi, druhý kvôli plačúcej matke, tretí pre zotrenie sĺz Márii a Marte. Všetky tieto zázraky mali pripraviť Apoštolov na štvrtý zázrak – na víťazstvo Ježiša nad smrťou v deň Jeho zmŕtvychvstania. Vzkriesení sa vracali k živým. Zmŕtvychvstalý sa k nim už nevrátil, zjavil sa iba preto, aby uistil tých, ktorí v Neho veria, že ich môže previesť do sveta večného života.

Ježišovi šlo o to, aby presvedčil učeníkov, že spojenie zomrelých so živými, čiže vyvedenie ľudí z krajiny smrti a ich navrátenie k pozemskému životu, nie je žiadnym riešením. V tomto svete sa zákon smrti nedá odstrániť. Vzkriesení skôr či neskôr i tak musia zomrieť. Jairova dcéra, mládenec z Naimu, Lazár museli zomrieť druhý raz. A teda nemá zmysel vyvádzať zomrelých z krajiny smrti do sveta živých. Naproti tomu jestvuje zmysel spájať živých so zomrelými vo svete zmŕtvychvstalého Krista. A v tomto chce pomôcť Ježiš. On prišiel na zem, prešiel cez hrob a vstal z mŕtvych, aby nás presvedčil o zmysle tohto riešenia.

Kristus spôsobil, že smrť neničí putá lásky a priateľstva. Spojenie s tými, ktorých milujeme, je možné. Treba iba trochu čakať a pripraviť sa na prechod do sveta, v ktorom oni prebývajú. Kresťanská viera vyzýva k pestovaniu lásky a priateľstva s tými, ktorí prekročili prah smrti.

Svet robí všetko, aby človeka zadržal na zemi. Ježiš robí všetko, aby mu pomohol v pokoji, bez strachu, prejsť do nového, večného života. Zázrakmi vzkriesenia dokázal, že má moc navrátiť zomrelých ľuďom žijúcim na zemi, a nevyužíva ju, lebo to nie je správne riešenie. Skúsenosť to potvrdzuje v celom rozsahu. Stretnutie s ľuďmi, ktorí prekročili sto rokov života, dokazuje, že zadržanie človeka na zemi nie je žiadnym rozumným riešením. Treba pozerať do budúcnosti, ktorú nám ukazuje zmŕtvychvstalý a pripraviť sa na spojenie s tými, ktorí už odišli. Odvaha o takomto nasmerovaní života svojho i blízkych svedčí o múdrosti človeka a je znakom autenticky prežívanej viery v zmŕtvychvstalého Ježiša.

Ježiš išiel do mesta, ktoré sa volá Naim. Išli s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta.

Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“

Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke.

Tu sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: „Veľký prorok povstal medzi nami“ a: „Boh navštívil svoj ľud.“ A táto zvesť o ňom sa rozšírila po celej Judei a po celom okolí.

V evanjeliách sa hovorí o troch vzkrieseniach z mŕtvych, ktoré Ježiš vykonal. Ide o vzkriesenie jediného syna vdovy z mesta Naim, nad ktorým rozjímame dnes, vzkriesenie  dcéry predstaveného synagógy menom Jairos (porov. Lk 8,40-42. 49-56) a napokon vzkriesenie Lazára (porov. Jn 11). Zmyslom týchto príbehov nie je upozorňovať na zázračnosť výnimočnej udalosti, ale z rozličných uhlov predložiť čitateľovi základné posolstvo veľkonočného tajomstva: V Ježišovi je život mocnejší ako smrť, On prišiel preto, aby nás priviedol do večného života.

 Pri bránach Naimu sa stretávajú dva rôzne sprievody ľudí. Na jednej strane je tu Ježiš s učeníkmi a množstvom tých, ktorí chcú Majstra počúvať a na druhej strane pohrebný sprievod. Jedná sa o pohreb jediného syna ovdovelej matky. V tejto chvíli sa Ježiš ujme iniciatívy a rozhodne sa, že túto náhodu premení na hlboké a skutočné stretnutie, na vzťah, ktorý dovedie do extrémnych dôsledkov. Všetko vychádza z tajomstva jeho srdca, ktoré sa necháva zasiahnuť hlbokým žiaľom tej ženy, s ktorou sa práve stretáva: „ Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto (Lk 7,13). Podľa toho čo čítame v gréckom origináli, to nebola len tak nejaká ľútosť, ale hlboký vnútorný súcit sprevádzaný prijatím a načúvaním druhému človeku ponorenému do vlastného utrpenia. Išlo o prejav Ježišovej schopnosti trpieť spolu s inými (porov. Lk 10,36,37).

 Ježiš ale veľmi dobre vie, že zážitok súcitu sa musí prejaviť konkrétnym gestom a preto svoje pohnutie neskrýva, ale dáva ho naplno najavo. Svoj súcit vyjadruje tým, že sa k tej žene prihovára slovami útechy. Je to jednoduché slovo, ale v danej situácii slovo neľahké: „Neplač!“ (Lk 7,13). Potom pokynom zastavuje pohrebný sprievod, približuje sa k máram a hovorí to, čo sa z ľudského hľadiska zdá byť neslýchané ba šialené: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ (Lk 7,14). Ak sa Eliáš pri vzkriesení syna vdovy v Sarepte na neho tri krát položil (porov. 1Kr 17,17-24), v Ježišovom prípade stačí jednoduchý príkaz, mocné slovo vyjadrujúce Božie jednanie a uskutočňujúce to čo je povedané: „Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť“ (Lk 7,15)

Hneď potom, rovnako ako inokedy, Ježiš ukazuje, že tak nejedná preto, že túži po tom aby vzbudzoval pozornosť. Bez váhania urobí jediné gesto ktoré je potrebné urobiť, totiž vracia syna jeho matke bez toho, aby sa zmieňoval o nejakej svojej zásluhe, alebo k tomu pridával ďalšie neužitočné slová. Práve toto je spôsob rozprávania s ktorým sa obracia na tých, čo mu chcú rozumieť. On prišiel, aby dal ľuďom Božiu spásu, teda onen život v plnosti, ktorého najvýrečnejším znamením je práve vzkriesenie mŕtveho. A zástup, ktorý podľa všetkého pochopil hlbší zmysel toho, čo sa stalo, postupuje od viditeľného znamenia k jeho neviditeľnému významu, teda od Ježiša k Bohu a preto ľudia hovoria: „Veľký prorok povstal medzi nami“  (Lk 7,16). Tomuto výroku treba rozumieť v jeho vlastnom biblickom zmysle, čo znamená, že Boh sa sklonil k svojmu ľudu, aby sa o neho staral: dlhá história, ktorá sa začína v priebehu putovania vyvoleného národa púšťou: „A ľud uveril. A keď počuli, že Pán (sústrastne) pozoroval Izraelitov a videl ich utrpenie“ (Ex 4,31), sa teraz napĺňa v Ježišovi. On je definitívnou prítomnosťou Boha medzi ľuďmi, ako to prorocky vyspieval Zachariáš vo svojom chválospeve Benedictus: „Nech je zvelebený Pán Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud a vzbudil nám mocného Spasiteľa z rodu Dávida, svojho služobníka “ (Lk 1,68-69).

Ježiš urobil toto gesto v nám veľmi vzdialenom časovom mieste dejín a my ho už svojim telesným zrakom nevidíme prechádzať medzi nami a robiť dobro (porov. Sk 10,38). Vo viere však s istotou vieme, že toto vzkriesenie je pre nás prísľubom nášho vlastného vzkriesenia, spásy, ktorú budeme poznať za hranicami tohto telesného života. V onen deň Pán príde k nám a zotrie nám z očí každú slzu (porov. Zjv 21,4) a povolá nás na slávnosť, ktorá bude bez konca.

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)

Súvisiace: