Moc viery.

V evanjeliu budeme počúvať príbeh uzdravenia stotníkovho sluhu v Kafarnaume. Stotník bol dôstojníkom. Nepatril k židovskému národu, aj napriek tomu si ho však Židia vysoko vážili, a Ježiš ho nechválil, ale postavil ho ako vzor pre nábožných Izraelitov.

V prvom rade je potrebné upozorniť na pôdu, v ktorej vyrastala udivujúca viera stotníka. Osud zrna milosti viery, ktorú Boh udeľuje každému človeku, závisí vo veľkej miere od tej pôdy, na ktorú ono dopadne.

Stotník si vážil človeka, to je prvá znamenitá črta jeho srdca. V pohanskom starovekom svete zriedkavo mali úctu k druhému človeku, a takmer nikdy sa tak nestalo vo vzťahu k sluhovi. Stotník v chorobe svojho podriadeného robí všetko, čo môže, aby ho zachránil od smrti.

Touto úctou si získal priateľov. Stotník vedel nažívať s ľuďmi, vedel spoločne vytvárať svet priateľstva. V hodinách bdenia pri chorom sluhovi priatelia boli pri ňom. Ich posiela k Ježišovi s prosbou, aby nevstupoval pod strechu jeho domu, ale aby povedal iba slovo a jeho sluha bude uzdravený. Tento vzťah plný lásky a úcty k ľuďom otvára srdce stotníka na pôsobenie milosti.

Druhou vlastnosťou srdca stotníka bola jeho nábožnosť. On sám postavil Židom synagógu, čiže dom modlitby. Vážil si nielen človeka, ale i náboženskú hodnotu. Bol to vojenský dôstojník, ktorý si cenil náboženský život a usiloval sa o jeho vývoj. Pochvala Ježiša na jeho adresu je pochvalou viery vojenského dôstojníka. To je znak, že dokonca vo vojsku je možné zachovať si čestné svedomie, ktoré vidí Kristus.

Tretia vlastnosť jeho srdca je, že miloval pravdu a veľmi hlboko si uvedomoval svoje miesto vo svete. Vie, že je predstaveným a rozkazuje ľuďom. Súčasne si však dokonale uvedomuje to, že sú iní, väčší a mocnejší od neho. Pred Kristom sa cíti malý a nehodný. Stotník miloval pravdu. Vedel, kým je v očiach ľudí a kým je v očiach Ježiša.

V takomto srdci – ktoré si váži človeka, dokonca sluhu, ktoré si cení náboženské hodnoty a pozná svoje miesto vo svete – zrno milosti viery prináša najlepšie ovocie.

Niekedy hľadáme príčiny slabosti svojej viery. Zastavme sa nad neúrodnosťou pôdy nášho srdca. Máme vždy úctu k ľuďom, zvlášť k tým, ktorí sú závislí na nás alebo k tým, ktorí sa s nami zdieľajú nad Božím slovom na stretnutiach? Čo robíme, ak sú v opravdivej núdzi? Čo dokážeme urobiť pre nich podľa vzoru stotníka?

Vážime si náboženské hodnoty? Aká je naša účasť na stavbe či ozdobovaní domov modlitby? Aký vzťah máme k domu modlitby, kostolu, kde osobitným spôsobom prežívame Božiu prítomnosť v Eucharistii? Poznáme svoje vlastné miesto vo svete? Dokážeme v mene pravdy pozerať s láskou na tých, ktorí nám podliehajú, i tých, ktorým my podliehame? Úcta voči ľuďom, voči náboženským hodnotám i voči sebe tvorí pôdu nášho srdca, ktorá je vhodná na prijatie a rozvoj milosti viery.

Keď Ježiš skončil všetky svoje slová ľudu, ktorý ho počúval, vošiel do Kafarnauma. Tam mal istý stotník sluhu, ktorého si veľmi cenil, a ten bol na smrť chorý. Keď sa stotník dopočul o Ježišovi, poslal k nemu židovských starších s prosbou, aby prišiel a sluhu mu zachránil.

Oni prišli k Ježišovi a naliehavo ho prosili: „Zaslúži si, aby si mu to urobil, lebo miluje náš národ; aj synagógu nám postavil.“

Ježiš teda išiel s nimi. A keď už nebol ďaleko od domu, stotník poslal k nemu priateľov s odkazom: „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Preto som sa ani nepokladal za hodného ísť k tebe. Ale povedz slovo a môj sluha ozdravie! Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: ‚Choď!‘ ide; inému: ‚Poď sem!‘ tak príde; a svojmu sluhovi: ‚Urob toto!‘ on to urobí.“

Keď to Ježiš počul, zadivil sa mu, obrátil sa a zástupom, čo ho sprevádzali, povedal: „Hovorím vám: Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli!“

A keď sa poslovia vrátili domov, sluhu našli zdravého.

            „Hovorím vám: Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli!" (Lk 7,9), Toto Ježišovo zvolanie veľmi dobre sumarizuje zmysel jeho stretnutia na diaľku s rímskym stotníkom, ako nám o ňom hovorí úryvok z evanjelia.

Keď Ježiš prechádza cez Kafarnaum, prichádzajú za ním niektorí významní židia, ktorých poslal rímsky stotník, aby ho poprosili o návštevu tohto hodnostára, ktorého sluha je ťažko chorý. Zasahuje nás súcit tohto stotníka, ktorý má v láske svojho sluhu a zostáva pri ňom aj vo chvíľach jeho utrpenia. Tento človek, napriek tomu, že je pohan, miluje izraelský ľud, čo sa prejavilo aj v tom, že financoval stavbu synagógy. Ježiš vie oceniť lásku a preto na prosbu odpovedá konkrétnym gestom – vyberie sa smerom k príbytku tohto človeka. V Ježišovom geste je ale aj niečo iné, pretože On tým dosvedčuje, že je ochotný rozbiť „múr“, ktorý charakterizoval jeho dobu, totiž ten „múr“, ktorý oddeľoval židov od pohanov (porov. Ef 2,13-16). Týmto spôsobom nám svojím vlastným životom rozpráva to, že keď sa stretne s pravdivosťou nejakého človeka, potom dotyčný prestáva byť tým, čo o ňom vyhlasujú vonkajšie prekážky a taký človek sa jednoducho stáva tým, kto bol stvorený na Boží obraz a podobu (porov. Gn 1,26-27). Toto o niečo neskôr pochopí aj sv. Peter: „Naozaj poznávam, že Boh nenadŕža nikomu, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo“ (Sk 10,34-35).

Keď je Ježiš blízko stotníkovho domu, ten k nemu posiela svojich priateľov, aby mu povedali: „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu“ (Lk 7,6). Stotník si nepraje, aby sa Ježiša dotkla rituálna nečistota, o ktorej hovorí Mojžišov zákon, ako to platilo pre každého Žida, ktorý vošiel do domu nejakého pohana. Stotník prejavuje týmto gestom veľkú vieru v Ježiša, o ktorom podľa nášho textu, počul iba rozprávať. Preto posiela za Ježišom ľudí, aby mu povedali: „Ale povedz slovo a môj sluha ozdravie!“ (Lk 7,7). Stotník vo svojom úkone viery prejavuje inteligenciu, lebo vychádza z pozorovania skutočnosti. Vychádza zo skúsenosti svojho vlastného zamestnania ako vojak, vyšší veliteľ, a tak odhaľuje určitú analógiu s Ježišom. Ak je stotník podriadený vyššej autorite, potom Ježiš je podriadený Otcovi; ak sú vykonané stotníkove príkazy, potom tým skôr to bude platiť pre Ježišove slová, lebo ich sila pochádza z Ježišovho spoločenstva s Otcom.

Keď to Ježiš počul, začudoval sa. Určite je zaujímavé, že v evanjeliách je len jeden ďalší prípad, keď sa používa toto slovo vo vzťahu k Ježišovi a to pri popise jeho reakcie na nedostatok viery: „A čudoval sa ich nevere.“ (Mk 6,6). Áno, Ježiš vie rozlišovať medzi vierou a nevierou u toho s kým sa stretáva, lebo sa to hlboko dotýka jeho samého. Určite nie je náhoda, že viackrát vyjadril úzky vzťah medzi vierou v Neho a úkonom, ktorý Boh cez neho uskutočňoval, keď prechádzal Galileou a Júdskom. Túto vieru potom zhrnul slovami: „Tvoja viera ťa zachránila“ (porov. Lk 7,50; 8,48; 17,19; 18,42). Inokedy adresoval Ježiš svojim učeníkom a nasledovníkom slová plné výčitiek: „Kde je vaša viera?" (Lk 8,25). Tiež ich napomenul: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: »Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,« poslúchla by vás. “ (Lk 17,6). To je nevídaná moc viery, ako ju veľmi realisticky popisuje aj sám Ježiš.

„Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli!“ (Lk 7,9), hovorí Ježiš o stotníkovi, čím zároveň vyzdvihuje, že žiaden človek nie je vylúčený z tohto dynamického priľnutia k nemu. Uzdravenie stotníkovho sluhu potom nie je nič iné, ako dôsledok tejto viery, ktorá je oveľa mocnejšia ako sa zdá na prvý pohľad, ktorá je znamením spásy, darovanej tomu, kto prejavuje plnú dôveru Ježišovi a jeho slovu. Nikdy na to nezabúdajme, keď pristupujeme k Pánovmu stolu a vyslovujeme stotníkove slová: „Pane nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a uzdravená bude moja duša.“

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)