Katechéza Svätého Otca Františka 14. 5. 2016

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Nevyzerá to na pekný deň, vy ste však odvážni a prišli ste s dažďom... Ďakujem. Táto audiencia bude prebiehať na dvoch miestach: chorí sú v Aule Pavla VI. kvôli dažďu, je to pre nich pohodlnejšie a môžu nás sledovať na obrovskej obrazovke; a my [budeme] tu. Sme zjednotení, všetci, a pozývam vám, aby sme ich pozdravili potleskom. Nie je jednoduché tlieskať s dáždnikom v ruke, však?

Medzi toľkými aspektmi milosrdenstva je jeden, ktorý spočíva v zakúšaní zmilovania alebo zľutovania sa voči tým, ktorí potrebujú lásku. Pietas – pieta – je koncept prítomný v grécko-rímskom svete, kde však naznačoval akt podvolenia sa nadriadeným: predovšetkým oddanosť požadovanú voči bohom, potom úctu detí voči rodičom, hlavne starším. Dnes si naopak musíme dávať pozor, aby sme nestotožnili pietu s tou dosť rozšírenou prepiatosťou, ktorá je len povrchným citom a uráža dôstojnosť druhého. Zároveň nemožno pietu zamieňať ani so súcitom, ktorý pociťujeme voči zvieratám, ktoré s nami žijú. Stáva sa totiž, že občas zakusujeme tento pocit voči zvieratám, no ostávame ľahostajní pred utrpením bratov. Koľkokrát vidíme ľudí pripútaných k mačkám, ku psom, a bez pomoci nechávajú hladujúceho suseda či susedu, však?

Pieta (zmilovanie) o ktorej chceme hovoriť, je prejavom Božieho milosrdenstva. Je jedným zo siedmich darov Ducha Svätého, ktoré Pán ponúka svojím učeníkom, aby ich učinil «ochotnými riadiť sa vnuknutiami Ducha Svätého» (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1830). Toľkokrát sa v evanjeliách uvádza spontánny výkrik, ktorým sa chorí, posadnutí, chudobní či trpiaci ľudia obracajú na Ježiša: „Zmiluj sa“ (porov. Mk 10,47-48; Mt 15,22; 17,15).
Ježiš všetkým odpovedal milosrdným pohľadom a útechou svojej prítomnosti. V týchto zvolaniach o pomoc alebo žiadostiach o zmilovanie tiež každý vyjadroval svoju vieru v Ježiša nazývajúc ho „Učiteľ“, „Syn Dávidov“ a „Pane“. Vycítili, že v ňom je niečo výnimočné, čo im mohlo pomôcť vyjsť zo stavu smútku, v ktorom sa nachádzali. Vnímali v ňom lásku samotného Boha. A i keď sa zástupy tlačili, Ježiš si všímal tie prosby o zmilovanie a zľutoval sa, najmä keď videl trpiacich a ľudí zranených vo svojej dôstojnosti, ako v prípade ženy s krvotokom (porov. Mk 5,32). On ich volal, aby mali v neho a v jeho slová dôveru (porov. Jn 6,48-55). Pre Ježiša prežívať zľutovanie znamená spolucítiť zármutok s tým, koho stretáva, no súčasne osobne pracovať na tom, aby sa smútok premenil na radosť.
Aj my sme povolaní v sebe pestovať postoj zmilovania pri toľkých životných situáciách, strasúc zo seba ľahostajnosť, ktorá zabraňuje spoznať potreby bratov, ktorí nás obklopujú a oslobodzujúc sa z otroctva materiálneho blahobytu (porov. 1 Tim 6,3-8).
Pozrime sa na príklad Panny Márie, ktorá sa stará o každé zo svojich detí a je pre nás veriacich ikonou piety (zľutovania). Dante Alighieri to vyjadruje v modlitbe k Panne Márii, ktorú umiestňuje na vrchol Raja: «V tebe je milosrdenstvo, v tebe zľutovanie, ... v tebe sa spája všetko dobro tvorstva» (In te misericordia, in te pietate, […] in te s’aduna quantunque in creatura è di bontate, XXXIII, 19-21). Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)