Katechéza Svätého Otca Františka 13. 4. 2016

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Vypočuli sme si evanjelium o povolaní Matúša. Matúš bol „mýtnik“, t. j. vyberač daní pre pokladnicu Rímskeho impéria. Preto bol považovaný za verejného hriešnika. Ježiš ho však volá, aby ho nasledoval a stal sa jeho učeníkom. Matúš to prijíma a vzápätí pozýva Ježiša i jeho učeníkov, aby večerali v jeho dome. Spoločné stolovanie s mýtnikmi a hriešnikmi však vyvolá diskusiu medzi farizejmi a Ježišovými učeníkmi. „Veď ty nesmieš ísť do domu týchto ľudí!” hovorili oni. Ježiš totiž namiesto toho, aby sa im vyhýbal, navštevuje ich a stoluje s nimi; znamená to, že aj oni sa môžu stať jeho učeníkmi. A rovnako platí, že byť kresťanmi neznamená byť bez hriechu. Ako mýtnik Matúš, tak aj každý z nás sa napriek svojim hriechom zveruje do Pánovej milosti. Všetci sme hriešnici, všetci máme hriechy. Tým, že Ježiš povoláva Matúša, ukazuje hriešnikom, že sa nepozerá na ich minulosť, sociálny status, vonkajšie konvencie, ale im otvára novú budúcnosť. Raz som počul jedno pekné príslovie: „Nieto svätca bez minulosti, ani hriešnika bez budúcnosti”. Toto je to, čo robí Ježiš. Nieto svätca bez minulosti, ani hriešnika bez budúcnosti. Stačí, ak na jeho pozvanie odpovedia so srdcom pokorným a úprimným. Cirkev nie je spoločenstvom dokonalých, ale spoločenstvom učeníkov na ceste, ktorí nasledujú Pána, pretože uznávajú, že sú hriešnici a potrebujú jeho odpustenie. Život kresťana je preto školou pokory, ktorá nás otvára voči milosti.
Takýto spôsob správania však nie je vlastný tomu, kto sám seba považuje za „spravodlivého“ a nazdáva sa, že je lepší od druhých. Pýcha a povýšenosť nedovoľujú uznať si, že potrebujeme záchranu; dokonca bránia vidieť milosrdnú tvár Boha a konať milosrdne. Sú múrom: pýcha a povýšenosť sú múrom, ktorý bráni vzťahu s Bohom. A predsa, Ježišovou misiou je práve vyhľadávať každého z nás, aby uzdravoval naše rany a povolával nás nasledovať ho s láskou. Vyjadruje to jasne: «Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí» (Mt 9,12). Ježiš sa prezentuje ako dobrý lekár! Ohlasuje Božie kráľovstvo a znaky jeho príchodu sú evidentné: uzdravuje z chorôb, oslobodzuje od strachu, od smrti a od zlého. Pre Ježiša nie je nijaký hriešnik vylúčený – žiadny hriešnik nemá byť vylúčený! –, pretože Božia ozdravujúca moc nepozná nemoci, ktoré by nemohli byť uzdravené; a toto nám musí dať dôveru otvoriť naše srdce Pánovi, aby prišiel a uzdravil nás. Keď Ježiš volá hriešnikov k jednému stolu, uzdravuje ich, pretože ich znovu obnovuje v povolaní, ktoré oni považovali za stratené a na ktoré farizeji zabudli – v povolaní k Božej hostine. Izaiášovo proroctvo totiž hovorí: «Pán zástupov pripravil na tomto vrchu všetkým národom hostinu hojnú, hostinu s vínom, hojnosť vyberanú, víno najjemnejšie. A v ten deň povedia: ,Hľa, toto je náš Boh, v neho sme dúfali, že nás spasí! On je Pán, v neho sme dúfali, jasajme a radujme sa z jeho spásy!‘» (25,6.9).
Ak farizeji vidia v pozvaných hosťoch iba hriešnikov a odmietajú sedieť s nimi za jedným stolom, Ježiš im naopak pripomína, že aj títo sú Božími spolustolovníkmi. Sedieť za jedným stolom s Ježišom tak znamená byť ním premenení a zachránení. V kresťanskom spoločenstve je Ježišova hostina dvojaká: je tu hostina Slova a je tu hostina Eucharistie (porov. Dei Verbum, 21). Toto sú tie lieky, ktorými nás Božský Lekár lieči a živí. Tým prvým – Slovom – sa nám zjavuje a pozýva nás k priateľskému dialógu. Ježiš nemal strach porozprávať sa s hriešnikmi, mýtnikmi, prostitútkami… Nie, on nemal strach: miloval všetkých! Jeho Slovo vniká do nás a ako skalpel operuje naše vnútro, aby nás oslobodilo od zla, ktoré sa uhniezďuje v našom živote. Neraz je toto Slovo pre nás bolestivé, lebo sa zarezáva do pokrytectva, odhaľuje falošné výhovorky, obnažuje skryté pravdy; avšak zároveň osvecuje a očisťuje, dáva silu a nádej, je drahocenným liekom na našej ceste viery. Eucharistia nás zas živí samým životom Ježiša a ako mocný liečivý prostriedok tajomným spôsobom neustále obnovuje milosť nášho krstu. Pristupovaním k Eucharistii sa živíme Ježišovým Telom a Krvou; inými slovami, je to sám Ježiš, ktorý prichádza do nás a zjednocuje nás so svojím Telom!
Ježiš zakončuje dialóg s farizejmi pripomenutím slov proroka Ozeáša (6,6): «Choďte a naučte sa, čo to znamená: ,Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.‘» (Mt 9,13). Prorok sa týmito slovami obracia na ľud Izraela a karhá ho za to, že modlitby, ktoré pozdvihuje k nebu, sú len prázdnymi slovami, nekorešpondujúcimi s ich životom. Napriek Božej zmluve a jeho milosrdenstvu žil ľud často iba s vonkajškovou nábožnosťou, bez hlbšieho prežívania toho, čo Pán prikazuje. Preto prorok nalieha: «Milosrdenstvo chcem», t. j. oddanosť srdca, ktoré priznáva svoje hriechy, robí pokánie a opäť sa stáva verným Božej zmluve. «A nie obetu»: bez kajúcneho srdca je každý náboženský prejav neúčinný!
Ježiš vzťahuje tento prorocký výrok aj na ľudské vzťahy: tamtí farizeji boli formálne veľmi nábožní čo do formy, no neboli ochotní zdieľať jeden stôl s mýtnikmi a hriešnikmi; nepripúšťali možnosť obrátenia, čiže uzdravenia; nekládli na prvé miesto milosrdenstvo: hoci boli vernými strážcami Zákona, navonok dávali najavo, že nepoznajú Božie srdce! Je to akoby ti darovali balíček s darom vo vnútri, a ty namiesto toho, aby si si pozrel ten dar, hľadíš len na papier, v ktorom je zabalený: len na zovňajšok, na formu, a nie na jadro tej milosti, toho daru, ktorý ti bol darovaný.
Drahí bratia a sestry, všetci sme pozvaní na Pánovu hostinu. Prijmime toto pozvanie sedieť vedľa Pána spoločne s jeho učeníkmi. Učme sa pozerať očami milosrdenstva a rozpoznávať v každom človeku nášho spolustolujúceho. Všetci sme učeníkmi, ktorí potrebujú zažiť utešujúce slovo Ježiša a žiť ním. Všetci sa potrebujeme živiť Božím milosrdenstvom, pretože práve z tohto zdroja pramení naša záchrana. Ďakujem!

(Preklad: Slovenská redakcia VR)