4. veľkonočná nedeľa 2016

 

Nájsť sprievodcu

 

Náš život je príliš krátky na to, aby sme mohli experimentovať. Dni sa nenávratne míňajú. Keby sa teda experiment nevydaril, také dni sú navždy stratené. Niet teda času na hľadanie vlastnej cesty. Treba sa rozhodovať pre jednu z tých, ktorými putujú ľudia.

Kňaz rozpráva, ako v rozhovore so strateným človekom počul otázku: „Na základe čoho ste si ako kňaz taký istý, že ste si vybrali najlepšiu cestu života?“ Kňaz odpovedá: „Idem za ľuďmi, ktorí túto cestu už majú za sebou – to je Pavol z Tarzu, Augustín z Hippó, František z Asissi, brat Albert a mnoho im podobných. Ja nemám čas na vytýčenie novej cesty. Idem za nimi.“ „A ak sa oni pomýlili – pýta sa spoločník – tak sa aj vy pomýlite“. „To je pravda“ - odpovedá kňaz. „Ale dokonca keby sa aj pomýlili, je to jediný omyl, ktorý sa oplatí za nimi zopakovať. A je to tak preto, že cesta, ktorú si vyvolili, dovolila im dosiahnuť plnú zrelosť. Nevidím nikoho iného na svete, kto by sa im mohol vyrovnať. To sú ľudia veľkého srdca. Ak sa teda pomýlim, tak sa chcem pomýliť spolu s nimi.“

Tento rozhovor chce poukázať na základnú pravdu evanjeliovej cesty. Nemožno po nej putovať samostatne, treba si vybrať sprievodcu. Je to cesta, na ktorej rozum je potrebný predovšetkým na to, aby vybral dobrého vodcu. Ďalšie putovanie sa obmedzuje na vernosť tomuto sprievodcovi.

Prečo – ako veriaci človek – keď putujem za Pavlom z Tarzu, Augustínom či Františkom z Asissi nemusím sa báť omylu? Pretože oni putujú za Kristom, On bol ich vodcom. Ja si tiež vyberám Jeho ako vodcu. On jediný spomedzi ľudí chodiacich po zemi si zasluhuje úplnú dôveru. Nielen preto, že ukázal najväčšiu dokonalosť obsiahnutú v pravdivej láske, ale aj preto, že dokázal víťazne prejsť cez hrob, pričom otvoril perspektívu nového života.

Keď Ježiš hovoril o dobrom pastierovi a ovciach, ktoré idú za ním, chcel nás vyzvať k viere. On je vodcom, ktorý pozná cestu do domu Otca. Ovca nemusí filozofovať, vyberať, experimentovať. Stačí, ak miluje svojho pastiera a úplne Mu dôveruje. On sa stane jej vodcom. Vtedy v živote mizne hrôza pochybností.

Treba sa pozastaviť nad tým: našiel som v živote vodcu? Dnešný človek príliš často chce sám rozhodovať o ceste svojho života, čím prezrádza nadutosť, ak nepovieme hlúposť. Načo sa totiž prebíjať osamelo džungľou, keď sú v nej vytýčené chodníky? Nestačí nájsť vodcu, aby sme džungľou putovali istým a pomerne ľahkým spôsobom?

Prvým znakom evanjeliovej múdrosti je modlitba o dobrého vodcu, sprievodcu. Kto ho nájde, nemusí sa obávať ani toho, že zablúdi, ani toho, že zahynie v nástrahách, ktoré na cestách života nastavuje zlo, vodca totiž pozná cestu a pozná metódy ako aj silu zla, ktoré číha na človeka.

Kto je tvojím sprievodcom v živote? Pozri sa na neho pozorne, lebo ak to nie je dobrý sprievodca, môžeš iba trpko ľutovať.

Začnime i my hľadať človeka, ktorého srdce bije túžbou patriť do spoločenstva žijúceho evanjeliovou láskou.

Ježiš povedal: „Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky. Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky. Ja a Otec sme jedno.“

Prežívame veľkonočné obdobie a rozjímame o Ježišovom zmŕtvychvstaní. On je Baránok, ktorý bol obetovaný na kríži (porov. Zjv 5,6,9,12;13,8), ale svojim vzkriesením sa stal Pastierom a ako taký stále vedie spoločenstvo veriacich, živí ovce prostredníctvom nových pastierov, ktorých si sám želal mať pri svojom stáde a preto ich komunite aj sám dal. Ježiš je živý Pán, ktorý ako Pastier pastierov (porov. 1Pt 5,4) stojí medzi Otcom, ktorého je Synom a tými, ktorí v Neho veria a predstavujú malé stádo (porov. Lk 12,32).

Ježiš zjavuje tieto veci v jeruzalemskom Chráme počas slávenia sviatku Chanuka, teda slávnosti posvätenia Chrámu, keď si židia pripomínajú znovu vysvätenie Chrámu znesväteného Antiochom IV. Epifanom. Ježiš už predtým vykonal v Chráme význačné gesto. Išlo o vyčistenie Chrámu, keď z neho vyhnal predavačov zvierat určených na bohoslužobné obety (porov. Jn 2,13-22). Vtedy padla otázka: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“ (Jn 2,18). Podobne aj teraz židovskí vodcovia kladú Ježišovi otázku: „Dokedy nás chceš držať v neistote?! Ak si Mesiáš, povedz nám to otvorene“ (Jn 15,5). Ježiš odpovedá tak, že im ukazuje ťažkosť odhalenia svojej identity tým, ktorí v neho neveria, tým, ktorí nechcú vidieť Jeho skutky ako Božie skutky, teda tým, ktorí nie sú Jeho ovcami (porov. Jn 10,25-26).

A tak pred nami stojí postava Ježiša ako Pastiera a tiež obraz veriacich, ktorí boli prirovnaní k ovciam. Aký je vzťah medzi Ježišom a veriacimi? Aké je medzi nimi puto? - On sám to hovorí úplne jasne: Ovce načúvajú Jeho slovám a spoznávajú Jeho hlas, takže k nemu prejavujú dôveru a nasledujú ho s vernosťou a istotou všade kde ich vedie. Načúvanie a nasledovanie je to podstatné, čo z nás robí kresťanov, teda veriacich v Ježiša a tak vstupujeme do Jeho života a stáva sa z nás spoločenstvo. Jedine cez poslušné načúvanie a vytrvalé nasledovanie môžeme byť s Ježišom v hlbokom a trvalom spoločenstve života. Samozrejme táto viazanosť oviec na Ježiša sa pretína s tým, ako Ježiš sám pozná svoje ovce, On pozná každú z nich a oslovuje ich vlastnými menami (porov. Jn 10,3). On kráča pred nimi a tak im otvára cestu na bohaté pastviny (porov. Jn 10,9). A nielen to, tento Pastier, ktorým je sám Ježiš, dáva svoj život za ovce (porov. Jn 10,11.15.17) a práve preto môžu mať ovce večný život. Ježišovi nemôže nik vytrhnúť Jeho ovce, ktoré nebudú nikdy stratené.

Tento výkon pastierskej služby a to treba podčiarknuť, sa odohráva ako vzťah Pastiera s celým stádom a s každou ovečkou zvlášť. Na toto by mali pamätať všetci pastieri Cirkvi. Ak svoju službu neprežívajú ako každodenný vzťah s tým, ktorý stojí „v strede“ (porov. Lk 22,27) spoločenstva, tak sa z nich napokon stávajú obyčajní funkcionári... Bohužiaľ, práve toto sa v Cirkvi stále deje a tak ovce – teda veriaci – sa stále viac cítia ako organizované stádo, ktoré spĺňa rôzne služby a s ktorým sa zaobchádza ako s „vojakmi“ a v skutočnosti trpia nedostatočnou komunikáciou so svojim pastierom. Každý skutočný vzťah sa sýti predovšetkým prítomnosťou, potom načúvaním, komunikáciou, láskou, starostlivosťou a vzájomnou oddanosťou a to až po obetovanie vlastného života. Práve takto máme prežívať pastoračné nasadenie, aby to všetko neupadlo do obyčajnej byrokracie a funkcionárstva.

Ak má pastier s ovcami taký vzťah, akému učí „veľký pastier oviec (Hebr 13,20) potom bude ovce privádzať do vzťahu s Bohom teda s tým, kto ho chcel ako pastiera podľa obrazu Ježiša Krista. Ježiš prijal ovce do svojho náručia a ovce môžu volať: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky?“ (porov. Rim 8,35). Pritom majú ovce istotu, že do pastierovho náručia ich zveril sám Otec. Napokon, práve tomuto majú slúžiť pastieri v Cirkvi, teda biskupi a kňazi: majú nám pomáhať, aby sme si jasne uvedomovali, že sme chránení v bezpečnom náručí Ježiša Krista, ktorý nás zasa chce vkladať do Božieho náručia, z ktorého nás nemôže nik vytrhnúť.

 (Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)

„Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou“. Ako dobre počúvame Ježišov hlas a konáme to, čo od nás žiada?

Ak je viera v Ježiša darom od Otca, ako to ovplyvňuje náš postoj k ľuďom, ktorí v Ježiša neveria?

Súvisiace: