1.Je katechetika viac pedagogickou alebo teologickou disciplínou?

Túto otázku často dávam študentom na skúške. Začal by som samotnou definíciou katechetiky. Ide o vedeckú reflexiu nad katechézou v rámci pastoračnej činnosti Cirkvi. Z pohľadu histórie ide o pomerne mladú disciplínu. Hoci katechéza existuje od začiatku Cirkvi, katechetika ako samostatný vedný odbor vznikla v posledných storočiach. V praxi sa katechetika začala rozvíjať až na sklonku 19. Storočia, a to v súvislosti so vznikom katechetického hnutia, ktoré sa až do Druhého Vatikánskeho koncilu usilovalo o obnovu obsahov a metód katechetickej praxe. Katechetika si počas svojho vývoja vytvárala vzťah k teológii a k pedagogike.

Na otázku, či je katechetika viac teologickou alebo pedagogickou vedou, odpovedáme, že katechetika má dvojitý charakter, dvojité východisko - teologické a pedagogické. Podľa toho, na čo sa kladie dôraz, mení sa aj jej charakter. V prvých desaťročiach 20. st. dominovali didaktické problémy a prevládalo úsilie o obnovu metódy, zatiaľ čo neskôr v kerigmatickej fáze katechetického hnutia prevládal teologický charakter katechetiky. Príslušnosť katechetiky do oblasti teologických vied vyplýva zo skutočnosti, že katechizácia patrí do dušpastierskej činnosti Cirkvi a  uskutočňuje sa cez ňu služba Slova a výchova k viere. Teologický charakter katechetiky treba vnímať v rámci praktickej pastorálnej teológie. Vo vedeckej reflexii nad pastoračnou činnosťou rastie význam humanitných vied, osobitne tých, čo sa zaoberajú výchovou (sociológia, psychológia, vedy o komunikácii). Preto katechetika v plnej miere zodpovedá charakteristikám pedagogickej disciplíny. Vieme, že pedagogika je veda o výchove, ktorej predmetom je výchovná činnosť s cieľom odovzdávať vzdelanie, určitý systém hodnôt. Niečo podobné je v istom zmysle aj úlohou katechézy. Pedagogický charakter katechetiky sa prejavuje predovšetkým v praxi náboženskej výchovy. Tento proces je integrálnou súčasťou celkového rastu a zrelosti človeka.

Katechetika je teda interdisciplinárna veda, a preto nie je možné stanoviť presné hranice medzi  jednotlivými disciplínami, ale je potrebný vzájomný dialóg. Mne osobne je bližší teologický charakter, nakoľko v teológii, čiže v neustálom poznávaní osoby Ježiša Krista, nachádzame riešenia a odpovede na všetky problémy človeka. On jediný poznal každého a vedel, čo je v človeku, čítame v evanjeliu. Ježiš poznal nielen ľudské srdce, ale aj spôsob, ako sa k nemu priblížiť,  preto je tým najdokonalejším vzorom katechétu a ponúka stále aktuálny návod, ako robiť katechézu.

2.Dosiahli ste doktorát z katechetiky. Ktoré predmety z tohto štúdia považujete za zásadné?

Univerzitné štúdium pomôže nadobudnúť rozhľad a naučí človeka rozmýšľať, rozlišovať, ale najmä vnímať problémy a hľadať ich riešenia. Úlohou univerzity je nielen odovzdávanie vedomostí študentom, ale predovšetkým naučiť človeka hľadať pravdu a osvojiť si lásku k múdrosti, ktorá zároveň vedie k pokore pred samotnou pravdou. Štúdium otvára dvere do nového, doposiaľ nepoznaného sveta a je len na študentovi, či sa rozhodne do neho vstúpiť. Môžem iba súhlasiť s tvrdením, že čím človek dlhšie študuje, tým viac zisťuje, že je oveľa viac toho, čomu nerozumie, ako tomu, čomu rozumie. Za odborníkov považujem profesorov, ktorí sa celý život venovali štúdiu matérie, ktorú milovali, a pritom ostali skromní a nestratili kontakt s praktickým životom. Pri stretnutí s nimi si stále uvedomujem, že na skutočného odborníka je potrebné dorásť nielen neustálym získavaním vedomostí, ale predovšetkým ich prepojením so životnými skúsenosťami.

Čo sa týka môjho štúdia, ako už bolo vyššie povedané, katechetika je aj pedagogická veda a to sa odzrkadlilo v štruktúre povinných predmetov, ktoré musel každý študent katechetiky absolvovať. Išlo o všeobecnú psychológiu, vývinovú psychológiu, psychológiu náboženstva, všeobecnú sociológiu, sociológiu náboženstva, všeobecnú pedagogiku, hermeneutiku náboženskej skúsenosti. Hoci som základy niektorých týchto predmetov absolvoval na Slovensku, až v Ríme som lepšie pochopil ich význam a dôležitosť pre teológiu. Ako to vyjadril Druhý Vatikánsky koncil, že „v pastoračnej činnosti treba dostatočne poznať a uplatňovať nielen teologické vedy, ale aj objavy profánnych vied, najmä psychológie a sociológie, aby veriaci boli vedení k opravdivejšiemu životu podľa viery“. Po týchto základných vyučovacích matériách nasledovali predmety teologicko–katechetického zamerania: praktická teológia, základná katechetika, pastorácia mládeže, dejiny katechézy, liturgická katechéza, biblická katechéza, katechetická antropológia, katechetická metodológia detí, mládeže a dospelých.

Dôležitejšie predmety boli skôr tie, ktoré sa týkali konkrétnej špecifickej oblasti: kresťanská iniciácia, katechumenát, prvotné ohlasovanie, kultúrna animácia, evanjelizácia a kultúra, didaktika vyučovania náboženstva, formácia katechétov, psychológia výchovy. Predmet, ktorý mi pomohol lepšie pochopiť poslanie Cirkvi, mal názov ekleziologické perspektívy v katechéze a vyučoval ho profesor z Argentíny. Veľmi zaujímavým a príťažlivým spôsobom hovoril o Cirkvi, ktorá dokáže osloviť súčasného mladého človeka. Až neskôr som si uvedomil, že to bol obraz Cirkvi, ktorú dnes reprezentuje pápež František. Najznámejším profesorom, ktorý mal vždy plnú aulu študentov a ktorého som dokázal vždy so záujmom počúvať, bol teológ, psychológ a psychoterapeut Amedeo Cencini. Jeho knihy boli preložené do mnohých jazykov a sú známe aj na Slovensku. Prednášal síce matériu, ktorá priamo nesúvisela s katechézou, ale bola veľmi aktuálna nielen pre formáciu kňazov a zasvätené osoby, ale pre každého kresťana. Jeho predmety „psychologické problémy kňazského a zasväteného života“, ako aj „integrálna formácia a zrelosť v duchovnom povolaní“ veľmi obohatili môj duchovný a intelektuálny obzor.

3.Odhliadnuc od aktuálnej situácie, je správne deliť katechézu na „školskú“ a „farskú“? A čo by malo byť obsahom jednej a druhej?

Ak vychádzame zo súčasnej situácie na Slovensku, je potrebné predovšetkým rozlišovať medzi vyučovaním náboženstva v škole a katechézou. Pre mnohých katechétov a kňazov je to len hra so slovíčkami a vyučovanie náboženstva v škole a katechézu pokladajú za tú istú vec. Podľa cirkevných dokumentov však ide o dve rozdielne veci, ktoré sa vzájomne dopĺňajú. Katechetické direktórium v 67. bode hovorí, že je „medzi nimi neoddeliteľné spojenie a zároveň jasná odlišnosť“. Z toho pohľadu by sa aj samotné pomenovanie „školská katechéza“ mohlo javiť ako problematické. Na druhej strane je potrebné povedať, že v slovenských podmienkach má svoje opodstatnenie, keďže chýba vzájomné rozlíšenie. A to nie je len na teoretickej úrovni, ale predovšetkým na úrovni praxe. Vyučovanie náboženstva v škole sa preto na Slovensku všeobecne nazýva „školskou katechézou. Toto označenie má svoju dlhú tradíciu a historické pozadie. Je známy fakt, že rozvoj školstva v Európe bol z iniciatívy a pod vplyvom Cirkvi. Školstvo bolo preniknuté cirkevným duchom po obsahovej aj organizačnej stránke. Škola bola prednostným a takmer výlučným miestom katechézy detí v období povinnej školskej dochádzky. Avšak v druhej polovici 20. st., vzhľadom na narastajúcu sekularizáciu v západnej Európe, Cirkev postupne strácala vplyv na dianie vo svete a v spoločnosti a začali sa ozývať hlasy, požadujúce autonómiu a nezávislosť svetských vzdelávacích inštitúcií od Cirkvi. Medzi Cirkvou a svetskou mocou sa začal boj o charakter školy. Bolo zrejmé, že presadiť katechetickú koncepciu náboženského vyučovania na verejnej svetskej skole sa v laickej sekulárnej spoločnosti nepodarí. Magistérium univerzálnej Cirkvi po dlhej diskusii s jednotlivými biskupskými konferenciami dospelo k názoru, že je potrebné rozlíšiť vyučovanie náboženstva v škole od katechézy kresťanského spoločenstva.

Zaujímavá je skutočnosť, že komunistický režim v bývalom Československu trval na tom, aby katechéza ostala v školskom prostredí, ale pritom sa zo všetkých síl usiloval, aby školské prostredie bolo ateistické. Okrem sviatostnej pastorácie akákoľvek katechetická činnosť vo farnostiach bola oficiálne zakázaná. Jediným oficiálnym priestorom na katechézu bola škola, kde sa Cirkev usilovala v rámci svojich obmedzených možností o katechetickú činnosť. Paradoxne vtedy bolo možné hovoriť o katechéze v pravom slova zmysle, keďže tam boli žiaci na základe presvedčenia a mali podporu zo strany rodičov, ktorí ich prihlásili aj za cenu možného prenasledovania. Možno aj v tomto je jedno z vysvetlení, prečo ešte dnes, 25 rokov od skončenia komunistického režimu, hlavné ťažisko katechetickej činnosti Cirkvi na Slovensku spočíva v školskej katechéze, pričom katechéza vo farnostiach stále nemá svoje miesto a nie je dostatočne rozvinutá. Charakter školského spoločenstva a reálna situácia viery žiakov, učiteľov a rodičov spravidla nezodpovedajú plne požiadavkám katechézy vo vlastnom slova zmysle. Dnes nie je možné automaticky predpokladať vieru u žiakov, preto je vhodné, aby sa v tejto súvislosti rozlišovalo medzi katechézou vo farnosti a vyučovaním náboženstva v škole.

Vašu otázku by som teda trochu spresnil. Čo by malo byť obsahom vyučovania náboženstva v škole a čo obsahom katechézy? Úlohou katechézy je vychovávať k zrelosti vo viere s cieľom uviesť veriaceho do dôverného vzťahu s Kristom. Katechéza je zameraná na tých, ktorí sú veriaci vo vlastnom slova zmysle, ktorí už prijali vieru a cítia potrebu ju ďalej prehlbovať. Vyučovanie náboženstva má žiakom a študentom sprostredkovať seriózne systematické poznatky o viere, Cirkvi, o kresťanskom náboženstve, jeho podstate a prejavoch v konkrétnych formách v jednotlivom historickom kontexte. Vyučovanie náboženstva má prispievať k slobodnému rozhodnutiu a zodpovednému vlastnému stanovisku žiaka k náboženstvu a k viere. Veriacemu žiakovi pomáha, aby sa pre svoju vieru uvedomelejšie rozhodol. Táto úloha je veľmi aktuálna najmä v dnešnej dobe, keď sa stretávame s veľkou neznalosťou a predsudkami voči náboženstvu, ktoré prevládajú ešte z obdobia komunistickej ideológie. Je úplne zrejmé, že v škole nejde o proces vyzrievania vo viere ani jej prehlbovanie, ale o sprostredkovanie vedomostí z oblasti náboženstva a viery. Avšak toto odovzdávanie náboženských vedomostí nemá byť z neutrálnej pozície, ale má sa uskutočňovať v evanjelizačnom duchu a má byť zároveň pokusom o syntézu medzi ľudským poznaním a náboženskými pravdami, medzi kresťanskou vierou a kultúrou.

Vidíme teda jasný rozdiel medzi katechézou, kde ide o systematický a organický proces vyzrievania vo viere, ktoré predpokladá už jej vnútorné prijatie a ktoré sa vždy uskutočňuje v kresťanskom spoločenstve. Zatiaľ čo vyučovanie náboženstva pojednáva o kresťanskom náboženstve, o Biblii, o Cirkvi, v katechéze ide predovšetkým o výchovu k vzťahu k živému Kristovi. Toto rozlišovanie je pomoc aj pre samotných katechétov, ktorí sa neraz sťažujú na zhoršujúce sa podmienky v škole (disciplína, nezáujem o vieru) a často cítia frustráciu a výčitky, že nedokázali v školskom prostredí účinne pôsobiť a odovzdávať vieru svojim žiakom. Hoci mnoho žiakov priviedli k sviatostiam kresťanskej iniciácie, ale nepodarilo sa im odovzdať skúsenosť viery a nadchnúť svojich žiakov, aby po prijatí sviatosti pokračovali vo sviatostnej praxi a naďalej prehlbovali svoju vieru. Zároveň takéto rozlišovanie predstavuje výzvu pre naše farnosti, aby sa v nich rozvíjala farská katechéza, aby  všetci, ktorí majú záujem o hlbší život viery, našli priestor vo farskom spoločenstve, ktoré im umožní rásť vo viere a prehlbovať svoj vzťah s Kristom.

4.A čo katechizovanie dospelých?

Katechéza dospelých je stále veľkou výzvou pre celú Cirkev. Napriek tomu, že katechetické dokumenty zdôrazňujú, že prioritou v katechetickej činnosti má byť katechéza dospelých, v praktickej rovine je to často naopak. Vo farnostiach sa venujeme predovšetkým deťom a mládeži. Pravidelne sa slávia sväté omše za účasti detí, kde je pre nich osobitný príhovor. Rovnako sú zaužívané aj „mládežnícke“ sv. omše s príhovormi pre túto vekovú kategóriu. Avšak pre dospelých, ktorí majú záujem o hlbší život viery a jej prehlbovanie, často chýba systematická katechéza, ktorá by dokázala odpovedať na otázky a problémy dospelého človeka. V niektorých farnostiach môžu farskú katechézu uskutočňovať rôzne hnutia, spoločenstvá a združenia, ale vo všeobecnosti sa zo strany farnosti pre dospelých robí málo. Niekedy sme prekvapení nevedomosťou našich dospelých veriacich, ale okrem predmanželskej náuky, prípadne krstného poučenia, chýba konkrétna forma katechézy, kde by bolo možné odovzdávať nielen náboženské vedomosti, ale aj skúsenosť prežívania viery. Niet sa čo čudovať, že viera mnohých dospelých, ktorí sa v profesionálnom živote neustále vzdelávajú, ostala na úrovni prvoprijímajúcich detí. Bez hlbšieho pochopenia opakujú formulky, ktoré sa naučili v detstve, a tie používajú celý život. Spovedajú sa, že neposlúchali svojich rodičov, pričom ich rodičia sú už dávno na druhom svete. Preto katechéza dospelých ostáva veľkou výzvou, aby kresťanstvo  „detského“ veku vyrástlo na kresťanstvo dospelé.

5.Zdá sa, že veľa ľudí, ktorí sa považujú za katolíkov, nemá ani základné poznatky o svojom náboženstve. Ako by mali duchovní pastieri s nimi komunikovať, aby našli spoločnú reč?

Aby komunikácia mohla byť účinná, aby sa našla spoločná reč, je potrebné, aby kresťanské posolstvo bolo komunikované a podávané zrozumiteľným jazykom, ktorému adresát rozumie. Na tento problém upozornil pápež František vo svojej  exhortácii Evangelli Gaudium, keď povedal, že „je tu prítomné riziko, že niekto môže s dobrým úmyslom používať striktný ortodoxný cirkevný jazyk a pritom si ani neuvedomí, že ponúka ľuďom obraz falošného Boha, ktorý nie je kresťanský, pričom ľudia si odnesú niečo z kostola, niečo, čo nie je evanjelium Ježiša Krista“. Zmeny v spoločnosti si vyžadujú, aby sa hľadali nové spôsoby vyjadrenia večných právd jazykom, ktorý umožní rozpoznať dnešným ľuďom aktuálnosť evanjelia pre ich život. V tomto je veľkým príkladom Jozef Ratzinger, ktorý, keď ako mladý profesor na univerzite v Tübingene predstupoval pred študentov s prednáškami o kresťanstve, mal jeden základný úmysel - chcel, aby mu rozumeli aj ľudia, ktorí nie sú zvyknutí na jazyk Cirkvi, ktorým tento jazyk prekáža a ktorým takto zabalené kresťanstvo je neprístupné. To, že profesor Ratzinger dokázal osloviť aj kritické publikum a jeho prednášky sa stali bestsellerom, svedčí o tom, že človek musí mať s vierou nielen osobnú skúsenosť, ale musí nad svojou vierou neustále uvažovať a dobre jej rozumieť. V opačnom prípade budeme dnešnému svetu len opakovať síce večné platné dogmatické formulácie, avšak bez hlbšieho vysvetlenia ich významu pre život človeka. Ľudia si ich možno vypočujú, ale nebudú im rozumieť, nepochopia, že kresťanské pravdy sú hlboko prepojené s ľudskou skúsenosťou. Myslím, že ak chceme osloviť mladú generáciu ľudí, neexistuje iná cesta, ako hľadať vždy nové spôsoby vyjadrenia kresťanského posolstva.

Ak spomínate, že mnohí z tých, ktorí sa považujú za katolíkov, nemajú ani základné poznatky o svojom náboženstve, máte úplnú pravdu. Počet takýchto ľudí bude narastať. Ale uvedomil som si aj ďalšiu skutočnosť, že pribúda mladých ľudí, ktorí už vôbec neboli vedení ku kresťanskej viere. Viacerí študenti - laici pri osobnom rozhovore na otázku, prečo vôbec nepraktizujú vieru, otvorene bez pocitu viny povedali, že rodičia ich nevychovali v kresťanskom duchu a že im kresťanská viera už nič nehovorí. Pritom to boli dobrí a úprimní ľudia, častokrát otvorenejší na dialóg než mnohí katolíci, ktorí veria len zo zvyku alebo tradície a o svojej viere nepotrebujú premýšľať a diskutovať. Myslím, že v týchto ľuďoch je veľký potenciál pre prijatie viery, čo, samozrejme, predstavuje veľkú výzvu nielen pre duchovných pastierov, ale pre celú Cirkev, aby vedela týchto ľudí osloviť a ponúknuť im kresťanskú vieru.

6.Kardinál Ravasi vedie „dialógy s pohanmi“. Myslíte si, že je to účinné a mali by sa takéto dialógy robiť aj na Slovensku?

Trochu by som to možno vysvetlil, že sa nejedná o dialógy s pohanmi, ale neveriacimi. Samotná iniciatíva sa síce nazýva „nádvorie pohanov“, ale nie v zmysle, že by sme ľudí, ktorí neveria v Boha, pokladali a nazývali pohanmi. Výraz „nádvorie pohanov“ má svoj pôvod v Starom zákone, kde v Jeruzalemskom chráme bolo nádvorie, kam mali slobodný prístup aj ľudia iných kultúr a náboženstiev. Túto aktivitu verejne podporil v roku 2009 Benedikt XVI. a zveril ju predsedovi Pápežskej rady pre kultúru, kardinálovi Gianfrancovi Ravasimu. Sám pápež vyjadril presvedčenie, že Cirkev by aj dnes mala otvoriť bránu nádvoria pohanov, aby hľadajúci ľudia mali príležitosť diskutovať o Bohu a spoznávať tajomstvo jeho prítomnosti.

V tejto oblasti bol podľa mňa najväčším priekopníkom bývalý milánsky kardinál Carlo Maria Martini. Viedol aktivitu s názvom „Katedra neveriacich“, ktorá spočívala v dialógu medzi veriacimi a neveriacimi a ktorej cieľom bolo ukázať veriacim, že musia svoju vieru neustále prehlbovať, a neveriacim, že ich nevera možno stojí na slabých argumentoch. Kardinál Martini vychádzal z presvedčenia, že v každom z nás je prítomný veriaci aj  neveriaci, ktorí sa spolu zhovárajú a navzájom si adresujú znepokojujúce otázky. V podobnom duchu sa vyjadril aj Benedikt XVI. v jednom svojom príbore, v ktorom povedal, že katolík sa nemôže uspokojiť s tým, že má vieru, ale musí Boha neustále hľadať v rozhovore s druhými. Dokonca kardinál Martini sa v jednom rozhovore priznal, že k vytvoreniu „katedry neveriacich“ ho inšpirovala práve kniha Jozefa Ratzingera Úvod do kresťanstva. Milánskemu arcibiskupovi sa podarilo okolo jedného stola zhromaždiť vedcov, filozofov, laikov a teológov, ktorí viedli vášnivé debaty o zmysle bytia a hľadaní pravdy, ktoré vyvolávali veľký ohlas hlavne u neveriacich. Na druhej strane ako vždy nechýbala ani kritika na adresu tejto iniciatívy. Najmä z vnútra Cirkvi sa ozývali hlasy, že takéto debaty nikoho neobrátia, že sa tým zbytočne dáva priestor antiklerikálom, slobodomurárom a ateistickým filozofom, ktorí prechádzajú krízou a svojimi pochybnosťami len zaťažujú veriacich. Napokon úspech  tejto iniciatívy bol nespochybniteľný. Stretnutia sa stali miestom spoločného hľadania, ktoré často vyústilo do osobných obrátení a mnohých krstov dospelých.

Myslím, že aj na Slovensku by taká iniciatíva našla pozitívnu odozvu. Máme ľudí, ktorí by vedeli osloviť súčasného človeka. Mali by sme sa učiť komunikovať s neveriacim svetom bez vzájomných predsudkov a ukázať, že kresťanstvo má čo ponúknuť našej spoločnosti. Niekedy je možno ľahšie vyhlásiť vojnu tomu zlému skazenému a liberálnemu svetu, ako sa snažiť byť v ňom soľou a svetlom. Druhý Vatikánsky koncil nás vyzýva, aby sme sa bez odsudzovania snažili porozumieť dnešnému svetu. Názov pastorálnej konštitúcie Gaudium et Spes je „O Cirkvi v dnešnom svete“, a teda vidíme, že nie „Cirkev a dnešný svet“ alebo „Cirkev proti dnešnému svetu“, ale dôraz by som položil na  predložku „v“ dnešnom svete. Tento koncilový dokument v 62. bode výslovne povzbudzuje veriacich, „aby žili v čo najužšom spojení s ostatnými ľuďmi svojej doby a aby sa usilovali dokonale pochopiť ich zmýšľanie a cítenie“. Aj Pápež František toto učenie potvrdzuje, keď hovorí, že „buď vsadíme na kultúru stretnutia a dialógu, alebo všetci prehráme“. Ak sa dialóg o problémoch sveta a spoločnosti odohráva len vo vnútri Cirkvi, jeho účinok a vplyv na dianie vo svete je minimálny. Verím v silu a príťažlivosť kresťanstva a som presvedčený, že máme stále čo ponúknuť dnešnému svetu a môžeme byť partnerom v dialógu. Nemusí ísť len o etické témy, ale o otázky ľudského šťastia a prežitia zmysluplného života.

7.Máme Pápežskú radu pre novú evanjelizáciu, ktorú vedie arcibiskup Fisichella, ktorý bol veľmi známy ako profesor Gregoriány. Ale znovustanovenú Pápežskú radu – podľa niektorých – je málo počuť. Čo z jej pracovných návrhov a iniciatív by ste vyzdvihli?

Ono je to vždy veľmi relatívne, či je o niekom veľa, alebo málo počuť. O niekom môže byť počuť stále, môže robiť všetko, aby sa zviditeľnil, ale jeho činnosť a aktivita nemusí prinášať úžitok a ovocie. Niekto môže pracovať v tichosti a v úzadí a jeho práca môže prinášať veľké požehnanie pre Cirkev.

Zriadenie Pápežskej rady pre podporu novej evanjelizácie Benediktom XVI. v roku 2010 bolo znakom, že Cirkev si viac ako doteraz uvedomila potrebu evanjelizácie. Ján Pavol II. bol prvý, ktorý použil termín „nová evanjelizácia“, ktorá sa napokon stala srdcom celého jeho pontifikátu. Na svojho predchodcu nadviazal Benedikt XVI., ktorý v dobe silnejúcej sekularizácie zdôrazňoval poslanie Cirkvi ukázať krásu viery a ponúknuť dnešnému človeka uspokojujúce odpovede na jeho otázky. V jednom posolstve pre mladých emeritný pápež povedal, že hlavnou úlohou novej evanjelizácie, ktorá sa týka celej Cirkvi, je pomôcť mladým generáciám objaviť autentickú Božiu tvár, ktorou je Láska. Toto úsilie Cirkvi zdôraznil zriadením Pápežskej rady pre podporu novej evanjelizácie. Do jej vedenia vymenoval známeho teológa a profesora Salvatora Rina Fisichellu. Novovzniknutá pápežská rada má prehĺbiť teologický a pastoračný význam novej evanjelizácie a tiež podporovať rozvíjanie prostriedkov na jej dosiahnutie. Arcibiskup Fisichella je v cirkevnom a akademickom prostredí uznávaná osobnosť, ktorá je zárukou nielen odbornosti, ale ktorá zároveň svojou autoritou dodáva celej pápežskej rade určitú vážnosť. Sám osobne som bol prítomný na niekoľkých jeho prednáškach.

Je známa skutočnosť, že témy: nová evanjelizácia, katechéza, ohlasovanie viery dlhodobo patrili do kompetencie Kongregácie pre klérus. Autorom obidvoch katechetických direktórií je práve Kongregácia pre kňazov. Často však tieto témy boli skôr okrajovou záležitosťou, keďže kongregácia musela riešiť predovšetkým problémy tykajúce sa kňazského života. Preto už samotné zriadenie pápežskej rady pre podporu novej evanjelizácie je veľkým prínosom a impulzom pre celú evanjelizačnú a katechetickú činnosť Cirkvi.

Neviem o všetkých jej aktivitách, ale tie, ktoré som zachytil, boli veľmi pozitívne hodnotené. Bolo zorganizovaných viacero odborných konferencií, tykajúcich sa novej evanjelizácie. V roku 2012 to bola konferencia Noví evanjelizátori za novú evanjelizáciu. Potom to bola medzinárodná konferencia o Apoštolskej exhortácii Pápeža Františka Pastoračný plán Evangelii Gaudium. Na jeseň minulého roku sa uskutočnil vo Vatikáne Medzinárodný katechetický kongres na tému Katechéta ako svedok viery, na ktorom sa zúčastnili katechéti z celého sveta, ktorí odchádzali veľmi povzbudení nielen zo stretnutia so sv. Otcom Františkom, ale z celého podujatia. V januári tohto roku bolo stretnutie zástupcov katechetických komisií európskych biskupských konferencií. Rozprával som sa s priamym účastníkom, ktorý zastupoval Slovensko na tomto stretnutí. Veľmi ocenil, že predseda pápežskej rady Mons. Fisichella pozorne počúval každého delegáta krajiny, robil si poznámky a v druhej časti sa spoločne hľadali riešenia a východiská. Nedávno z iniciatívy Pápežskej rady pre novú evanjelizáciu prebehlo podujatie pod názvom 24 hodín pre Pána, kde bola v kostoloch 24-hodinová príležitosť k prijatiu sviatosti zmierenia. Aj organizačná príprava nasledujúceho Roka milosrdenstva, ohláseného pápežom Františkom, je zverená Pápežskej rade pre novú evanjelizáciu, aby pomohla Cirkvi v jej poslaní priniesť každému človeku evanjelium milosrdenstva.

8. Hlavnými katechétmi vo farnosti sú farári. Čo by mali robiť, aby evanjelium bolo účinné aj v súčasnej dobe?

Na túto otázku je ťažké odpovedať, lebo mnohí chcú počuť konkrétne riešenia a postupy, ktoré, ak uplatnia, očakávajú, že ich výsledkom bude hotový kresťan. Takýto postup môže fungovať vo výrobných technológiách, kde stačí zadať určité parametre a výsledkom bude hotový výrobok. Ale určite takýto spôsob nefunguje v oblasti katechézy a  výchovy k viere. Ak chceme, aby evanjelium bolo účinné, v prvom rade my sami musíme veriť v silu evanjelia, že je živé a účinné a že aj dnes má moc meniť ľudské životy. Kto začína ohlasovanie bez dôvery v Božiu moc, ten už dopredu prehral polovicu bitky. Svätý Otec v exhortácii  Evanjelium Gaudium pripomína, že „Cirkev musí prijať nespútanú slobodu Slova, ktoré dosahuje to, čo chce, a to spôsobmi, ktoré prekračujú naše chápanie a rúcajú naše schémy.“  Evanjelium hovorí o semene, ktoré rastie samo od seba, aj keď hospodár spí. Božie slovo má v sebe silu, ktorú nedokážeme predvídať. Ako ďalej pápež pokračuje: „Kristus dokáže prelomiť nudné schémy, do ktorých sa ho niekedy pokúšame uväzniť, a neustále nás prekvapuje Božou tvorivosťou“. Mnohí dnešní mladí pokladajú Cirkev len za relikviu minulosti, neschopnú odpovedať na otázky, ktoré prežívajú. Možno mala Cirkev uspokojivé odpovede pre detstvo človeka, ale nie už pre dospelých. Pretože, keď mladý človek začne kriticky uvažovať, spozná, že sú aj iné formy života, a postupne zisťuje, že mu jeho detská viera prestáva „fungovať“ a že evanjelium a Cirkev pre svoj život vlastne ani nepotrebuje.

Uveriť v silu a moc evanjelia je, myslím, prvý a základný predpoklad, aby naše ohlasovanie evanjelia bolo účinné. Svätý Otec František je v tom veľký optimista a tvrdí, že „dnešný svet s úzkosťou a nádejou túži počuť radostnú zvesť, nie však od smutných a netrpezlivých hlásateľov evanjelia, ale od takých, ktorí sú presvedčení o kráse života s Bohom“. Hoci sa to nemusí na prvý pohľad javiť, dnešný človek hľadá uprostred sveta miesto, kde sa jeho životu ponúkne niečo, čo tento svet ponúknuť nemôže: nádej, skutočnú lásku, opravdivú trvalú radosť života.

Na druhej strane je potrebné povedať, že prijatie evanjelia nikdy nezávisí len od kvalít ohlasovateľa. Viera je vždy zároveň odpoveďou ľudskej slobody na dar Božej milosti, je výsledkom spolupráce s Duchom Svätým. A napokon nesmieme zabudnúť, že viera vždy má v sebe aj rozmer kríža. Vždy je tu aj niečo, čo človeku bráni, aby vieru úplne prijal, aby sa naučil bezvýhradne dôverovať Bohu. „Viera“, ako to v Úvode do Kresťanstva zdôraznil Jozef Ratzinger, „nikdy nie je postoj, ktorý automaticky vyhovuje sklonu ľudskej existencie, lebo človek chce predovšetkým sám sebe veriť a držať svoj život v rukách a pod kontrolou“. Viera je teda vždy voľbou, rozhodnutím, ktoré zasahuje celú hĺbku ľudskej existencie a vyžaduje vnútorné obrátenie človeka.

9. Čo vám v oblasti katechizácie na Slovensku chýba a čo oceňujete, že je?

To, čo na Slovensku chýba v  ustálenej a rozvinutej forme, je už spomínaná farská katechéza, ktorú z časti supluje „zatiaľ“ školská katechéza. V Taliansku to majú od Druhého Vatikánskeho koncilu jasne oddelené. Vo farnostiach sa robí farská katechéza, ktorá zahŕňa aj prípravu k prijatiu iniciačných sviatostí, a v škole sa vyučuje ako školský predmet „katolícke náboženstvo“. O danej problematike som už hovoril vyššie, ale pokladám za dôležité rozvíjanie farskej katechézy na Slovensku. Sme svedkami, ako sa v Európe spoločnosť sekularizuje a kresťanská viera je vytláčaná z verejného života. Farnosti by preto mali byť nie len administratívnymi úradmi, ale skutočnými miestami spoločenstva, priestorom dialógu a vzájomnej bratskej lásky, kde sa žije a odovzdáva viera. Farnosť by mala byť podľa súčasného pápeža „svätyňou, do ktorej sa chodia napiť vysmädnutí, aby vládali pokračovať v ceste, či centrom misijného snaženia“.

Myslím, že na Slovensku máme mnohých mladých aktívnych laikov, ktorí chcú pracovať pre Cirkev. Musíme sa učiť vzájomnej spolupráci a nebáť sa dať laikom priestor, aby sa oni cítili súčasťou Cirkvi a presadzovali kresťanské hodnoty v sekulárnom prostredí. Sú to práve oni, ktorí s podporou svojich duchovných pastierov ohlasujú evanjelium na miestach, kde by sa kňazi a biskupi nikdy nedostali.

10.Povedzte, čo tieto otázky neobsahujú a na čo by  sme podľa vás  nemali zabudnúť v oblasti katechizácie a evanjelizácie.

Myslím, že najväčším impulzom pre katechézu a evanjelizáciu je súčasná hlava Katolíckej Cirkvi. Pápež František sa radikálnym spôsobom usiluje nasledovať príklad Ježiša Krista a pokračovať v jeho poslaní na zemi. Veľmi mu záleží, aby sa radostná zvesť evanjelia dostala do celého sveta, aby každý človek pocítil Božiu lásku. Je presvedčený, že iba Božie milosrdenstvo je schopné zmeniť srdce človeka.

Častokrát sa v zápase s neveriacim moderným svetom vraciame do minulosti a vyťahujeme veci, ktoré už stratili svoju aktuálnosť a význam pre dnešnú dobu. Keď sa však vrátime k prameňu evanjelia, vždy sa nám  ukazujú nové cesty a kreatívne metódy, ako dnešnému svetu ohlasovať radostnú zvesť.

Pápež František vo svojej exhortácii napísal, že „kresťanstvo nie je stoická etika, presahujúca asketiku, nie je praktická filozofia ani katalóg hriechov a chýb. Evanjelium predovšetkým pozýva človeka odpovedať Bohu, ktorý nás miluje, a tým, že ho spoznáme, nachádzame samých seba“. To je inšpirácia a návod aj pre nás, akým smerom sa má uberať evanjelizácia a katechizácia. Ak si osvojíme pastoračný štýl a mentalitu súčasného pápeža, ak jeho posolstvo prenikne do nášho myslenia a konania, pomôžeme Cirkvi, aby aj v dnešnej dobe verne pokračovala v Ježišovom poslaní.

Otázky pripravil: Mons. prof. PaedDr. ThDr. ICLic. Ján Duda PhD.

(Nové Horizonty 3/2015)