3. pôstna nedeľa C 2016

 

Priniesť ovocie                                                                                                                                                                                                                                         

 

Niektorí z tých, čo tam boli v tom čase, rozprávali Ježišovi o Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí. On im povedal: „Myslíte si, že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete. Alebo si myslíte, že tí osemnásti, čo na nich padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne.“

A povedal toto podobenstvo: „Ktosi mal vo vinici zasadený figovník a prišiel hľadať na ňom ovocie, ale nenašiel. Preto povedal vinohradníkovi: ‚Pozri, už tri roky chodím hľadať ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo ešte aj zem vyčerpáva?‘

On mu odvetil: ‚Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie. Ak nie, potom ho vytneš.‘“  (Lk 13, 1 - 9)

Boh v človeku umiestnil veľké schopnosti konať dobro. Každý z nás je ako strom v sade, schopný prinášať ovocie. Strom však môže žiť iba pre seba a nemusí sa starať o ovocie. Jemu ovocie nie je potrebné. Stromu stačí starostlivosť o zdravé korene, o hrubý kmeň, o krásnu korunu konárov, o šumiace lístie a v prípade o kvety. Strom nepotrebuje ovocie, ovocie je pre iných...

Egoista je vlastne príkladom takéhoto neúrodného stromu. Žije výlučne pre seba. Využíva zem, žije na účet ostatných, a nedáva nič ako zámenu za to. A takýto postoj Boh netoleruje. Ako záhradník vytína neúrodný strom, tak Boh vytína a zavrhuje človeka, ktorý nežije pre iných.

Takýto uzatvorený postoj je hroznejšou chorobou duše ako slabosti, ktoré sa prejavujú v rôznych hriechoch a pádoch. On bude najmocnejšie odsúdený v deň súdu. „Bol som hladný, a nedali ste mi jesť; (...) prišiel som a neprijali ste ma“ (Mt 25, 42-43). „Neužitoční“ ľudia, to znamená tí, ktorí nežijú pre iných, budú bohom zavrhnutí, vyťatí ako neúrodný figovník.

Ježiš vyzýva k obráteniu. V čom spočíva tento proces? Vo vyslobodení tvorivej sily, ktorá tkvie v človeku. Tvorenie dáva človeku šťastie. Pozorujeme to na každom kroku. Dieťa sa teší, keď dokáže samo postaviť prvý domček z kociek, či polienok, a pozýva ostatných, aby obdivovali jeho dielo. Chce sa deliť o svoje šťastie. Podobne sa teší lekár, ktorému sa podarilo dostať pod kontrolu chorobu u pacienta, či matka, ktorej sa podarilo upiecť dobrý koláč. Tvorivosť je stále spojená s dobrom, a radosť tvorcu smeruje k obšťastneniu druhých. Skutočná tvorivosť otvára človeka pre iných. Človek sa chce podeliť s kýmsi o svoju radosť z tvorenia.

Obrátený, to je človek, ktorý vykresal v sebe oheň tvorivosti a začal tvoriť dobro pre iných. To je neúrodný figovník, ktorý sa dal prebudiť, aby priniesol prvé ovocie. To je ten, kto sa dokáže usmievať srdcom, keď vidí dobré dielo, ktoré vykonal.

Ježiš prišiel, aby vykresal v našich srdciach túto tvorivú silu konania dobra. Je to jediná cesta k tomu, aby sme boli šťastní. Odvrátiť pozornosť od seba a začať žiť pre iných. Radosť tých, ktorí sú obdarovaní našou radosťou, presvieti mraky nášho srdca a naplní ho šťastím.

Nejde o veľké diela. Obrátenie môže nastať v tejto hodine, teraz. Stačí, že prídeme k niekomu, aby sme mu pomohli, poslúžili. Môže to byť žena, deti, otec, sused, kolega v práci – jednoducho naše okolie. Stačí, že on sa stane pre nás dôležitejší, ako my, a že sa mu chvíľu venujeme, aby sme mu pomohli. A už nie sme neúrodní.

Kresťania majú slúžiť, kdekoľvek prídu. Často zabúdame na túto skutočnosť, no pokiaľ sa naplno nezahĺbime do služby, Boh nás nemôže použiť pre evanjelizáciu, pre svoje dielo. Náš Pán nás obklopil prostredím, v ktorom žijeme svoj všedný život s ľuďmi, ktorí potrebujú našu a Kristovu lásku.

V tejto súvislosti si pripomeňme niekoľko základných myšlienok:

Ježiš nás oslobodil preto, aby sme boli služobníkmi. V liste Galaťanom sv. Pavol píše: „Bratia, vy ste povolaní pre slobodu, len nedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske“. (5,13) Vieme, že nás Sväté písmo učí, že každý človek, ktorý je mimo Ježiša Krista, je otrokom svojich vášní. My sme slobodní, aby sme boli tým, čím nás chce mať Boh, sme slobodní, aby ste sa nesústreďovali na seba, ale na druhých. Základným ovocím obrátenia je sloboda pre službu druhým.

Druhým dôvodom, prečo máme slúžiť, je to, že sa tak správal náš Pán. „Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“. (Mk 10, 45)

„Ježiš vo vedomí, že mu Otec dal do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza, vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný.“ (Jn 13, 3-5) Vedomý si toho, kto je, stal sa Ježiš služobníkom. To je, ako keby Ježiš povedal: „Ak chceš byť ako ja, musíš urobiť túto vec - musíš sa stať služobníkom.“ Je to pozoruhodné, že v dnešnej dobe, keď kresťania stále hľadajú nejaké nové spôsoby a metódy, ako by sa povzniesli, ukazuje sa nám práve táto základná poloha Kristovho života, a to je niečo, čo môže robiť i ten najobyčajnejší kresťan. Je to služba - metóda nášho Pána.

Tretí dôvod, prečo máme slúžiť, je ten, že je to jediný spôsob, ako môžeme rásť. „Kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom. Ako ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých.“ (Mt 20, 26-28) Všimnime si, že Ježiš neodsudzuje ich túžbu po veľkosti, ale im ukazuje týmito slovami, ako je to možné dosiahnuť. Cesta k veľkosti je cesta služby. Môžeme si tiež všimnúť, že u väčšiny ľudí existuje túžba uplatniť sa, pôsobiť na druhých, dať sa Bohom používať, túžba byť dôležitý. Napriek tomu, že sa niekedy tvrdí opak, táto túžba nie je zlá. V skutočnosti nám táto túžba bola daná Bohom a my sa nemusíme pýtať na to, či je táto túžba dobrá alebo zlá, ale na to, ako ju máme naplniť. Ježiš jasne hovorí, že práve ten, kto sa dal cestou služby, bude v Jeho očiach veľký a bude prvý v Jeho kráľovstve. Sv. Pavol nám dáva praktický návod v liste Rimanom 12,11: „V horlivosti neochabujte, buďte vrúcneho ducha.“ Už sme niekedy ochabovali v horlivosti? A je náš duch stále vrúcny? Ak je naša odpoveď na prvú otázku áno a na druhú nie, potom nám môžu Pavlove slová pomôcť. Je to Boží návod, ako si uchovať horlivosť a vrúcnosť: Slúžiť Pánovi!

Štvrtý dôvod k službe je „zákon žatvy“. Ježiš hovorí „Dávajte a dajú vám“ (Lk 6,3). A sv. Pavol v liste Galaťanom pripomína“ „Čo človek zaseje, to bude žať“. (6, 7) Boh nám hovorí, že ak budeme slúžiť druhým, môžeme si byť istí, že dostaneme odmenu.

Čo znamená byť služobníkom?

Po prvé, znamená to považovať druhých za prednejších od seba. O tom hovorí list Filipanom: „Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných.“ (2, 4).

Ako môžeme pokladať druhých za vyšších, prednejších od seba? Napríklad vidíme, ako sa správajú druhí, a vidíme aj to, že nerobia vždy správne. Ale vidíme aj do svojho srdca. Každý z nás vie, že v hĺbke srdca existuje možnosť akéhokoľvek hriechu. A keď toto vieme o sebe, ako môžeme odsudzovať druhého? Pokladať druhého za prednejšieho, než som ja, neznamená pokladať ho za mravnejšieho a lepšieho, ale znamená to dať jeho potreby na prvé miesto. Kedy sme naposledy niekomu poslúžili, trebárs len maličkosťou? Keď nás niekto požiada o službu, aká je naša reakcia? Máme priveľa práce, denných povinností, alebo máme čas slúžiť?

Po druhé, slúžiť znamená uplatňovať princíp, uvedený v Prís 3, 27: „Neodopieraj dobrodenie tým, ktorí ho potrebujú, ak je v tvojej moci ho preukázať.“ Boh od nás nechce, čo nemôžeme urobiť. Boh nám v našej službe určí presné hranice, čo máme robiť.

A napokon byť služobníkom znamená slúžiť aj z pocitu zodpovednosti. V Lk 17, 10: „Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: „Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.“ Ak sme služobníkmi a zároveň konáme svoju povinnosť, nebudeme očakávať štedrú odmenu. Vykonali sme len svoju „povinnosť“. A naopak, naša povinnosť ako kresťana je slúžiť druhým. Byť služobníkom znamená dať svoj život pre druhých preto, že to je to, čo máme urobiť.

Navykli sme si na obmedzenie obrátenia jedine v zanechaní zlozvykov – opilstva, nečistoty, krádeže, potom na – zmierenie, odpustenie urážok... V nedeľnom evanjeliu naproti tomu ide o čosi značne hlbšie: o otvorenie sa pre iných, o odvrátenie pozornosti od seba a jej obrátenie na okolie, o to, aby sme sa nezaoberali sami sebou, ale druhým človekom. Takéto obrátenie potrebuje mnoho, veľmi mnoho.

Súvisiace: