„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Touto katechézou sa vrátime k našej úvahe o rodine. Po tom, ako sme naposledy hovorili o rodinách zranených v dôsledku nezhôd manželov, dnes by som chcel upriamiť našu pozornosť na inú skutočnosť: ako sa postarať o tých, ktorí si v nadväznosti na nenapraviteľné rozvrátenie ich manželského zväzku vytvorili nový zväzok.

Cirkev dobre vie, že takáto situácia je v rozpore s kresťanskou sviatosťou. Avšak jej učiteľský pohľad vždy čerpá z materinského srdca, srdca oživovaného Duchom Svätým, ktoré vždy hľadá dobro a spásu ľudí. Preto cíti povinnosť «z lásky k pravde dobre rozlišovať situácie». Tak sa vyjadril svätý Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio (č. 84), uvádzajúc ako príklad rozdiel medzi tými, ktorí utrpeli separáciu v porovnaní s tými, ktorí ju spôsobili. Musíme robiť toto rozlišovanie.

Ak sa potom pozrieme aj na tieto nové vzťahy očami malých detí – deti sledujú, však? –, očami detí vidíme ešte naliehavejšiu potrebu rozvíjať v našich komunitách skutočné prijatie voči ľuďom žijúcim v týchto situáciách. Preto je dôležité, aby štýl komunity, jej jazyk, jej postoje, boli vždy pozorné voči týmto osobám, počnúc deťmi. Ony trpia najviac v týchto situáciách. Okrem toho, ako môžeme odporúčať týmto rodičom, aby urobili všetko pre výchovu svojich detí v kresťanskom živote, dávajúc im príklad presvedčivej a praktizovanej viery, keď ich držíme v odstupe od života komunity, akoby boli exkomunikovaní? Musí sa to robiť tak, aby sme nepridávali ďalšie bremená, okrem tých, ktoré deti v týchto situáciách už musia znášať! Žiaľ, počet týchto detí a dospievajúcich je naozaj veľký, je tak? Je dôležité, aby vnímali Cirkev ako matku pozornú voči každému, vždy ochotnú počúvať a stretnúť sa.

V týchto desaťročiach Cirkev naozaj nebola ani necitlivá, ani lenivá. Vďaka dôkladnému štúdiu uskutočnenému zo strany pastierov, riadenému a potvrdenému mojimi predchodcami, veľmi vzrástlo povedomie, že je nevyhnutné bratské a srdečné prijatie, v láske a pravde, voči pokrsteným, ktorí si založili nový vzťah po zlyhaní sviatostného manželstva; v skutočnosti, títo ľudia nie sú exkomunikovaní: nie sú exkomunikovaní, a v žiadnom prípade s nimi nemožno tak zachádzať. Sú vždy súčasťou Cirkvi.

Pápež Benedikt XVI. hovoril o tejto otázke a vyzval k starostlivému rozlišovaniu a múdremu pastoračnému sprevádzaniu, s vedomím, že neexistujú nijaké «jednoduché recepty» (Príhovor na 7. svetovom stretnutí rodín v Miláne 2. júna 2012, odpoveď č. 5).

Z tohto vychádza opakované pozvanie pastierov otvorene a dôsledne dávať najavo ochotu spoločenstva prijať ich a povzbudzovať ich, aby žili a stále viac rozvíjali svoju príslušnosť ku Kristovi a Cirkvi modlitbou, počúvaním Božieho slova, účasťou na liturgii, kresťanskou výchovou detí, charitou a službou chudobným, angažovaním sa za spravodlivosť a pokoj.

Biblický obraz Dobrého pastiera (Jn 10,11-18) zhŕňa poslanie, ktoré Ježiš dostal od Otca: to, aby dal svoj život za ovce. Tento postoj je vzorom aj pre Cirkev, ktorá prijíma svoje deti ako matka, ktorá dáva svoj život za ne. «Cirkev je povolaná byť vždy otvoreným domom Otca.» Žiadne zatvorené dvere! «Všetci sa nejakým spôsobom môžu zúčastňovať na cirkevnom živote, všetci môžu byť súčasťou spoločenstva. Cirkev ... je otcovský dom, v ktorom je miesto pre každého aj s jeho životnými ťažkosťami» (Evangelii gaudium, č. 47).

Podobne sú všetci kresťania povolaní napodobňovať Dobrého pastiera. Najmä kresťanské rodiny môžu spolupracovať s ním ujímajúc sa starostlivosti o zranené rodiny, sprevádzajúc ich v živote viery spoločenstva. Každý nech sa zo svojej strany vynasnaží osvojiť si postoj Dobrého pastiera, ktorý pozná každú zo svojich oviec a žiadnu nevylučuje zo svojej nekonečnej lásky! Vďaka.“

Preklad: Slovenská redakcia VR

Zdroj: www.radiovaticana.va 05. 08. 2015