Milí bratia a sestry, dobrý deň!

Po tom, ako sme sa zamýšľali nad tým, akú hodnotu má v živote rodiny sviatok, sa dnes zamyslíme nad prácou. Obidva prvky sa dopĺňajú a sú súčasťou stvoriteľského diela Božieho: sviatok a práca.

Bežne sa hovorí, že práca je nevyhnutná pre udržiavanie rodiny, pre zabezpečnie výchovy detí a dôstojného života pre našich drahých. O serióznom a čestnom človeku sa možno najkrajšie vyjadriť, keď sa povie: „Je pracovitý“ – je to pracant, usilovný človek, ktorý v spoločenstve nežije na úkor druhých. Je tu dnes toľko Argentínčanov, ako som videl, a poviem to tak, ako to my hovoríme: „Nežije zhora“ (Non vive de arriba) – rozumieme?
A naozaj práca sa vo svojich nespočetných formách, počnúc tou v domácnosti, stará aj o spoločné dobro. A kde sa možno tomuto pracovitému štýlu života naučiť? V prvom rade sa tomu učíme v rodine. Rodina vychováva k práci príkladom rodičov, otca a mamy, ktorí pracujú pre dobro rodiny a spoločnosti.

V Evanjeliu vidno Svätú rodinu z Nazareta ako rodinu pracujúcich, a samotného Ježiša nazývajú „synom tesára“ (Mt 13,55) alebo priamo „tesárom“ (Mk 6,3). A svätý Pavol nezabudne napomenúť kresťanov: „Kto nechce pracovať, nech ani neje“ (2 Sol 3,10). Nuž, je to pekný recept na schudnutie, nie? Nepracuješ, nejedz! Apoštol explicitne naráža na falošnú nábožnosť niektorých, čo vskutku žijú na účet svojich bratov a sestier a „nič nerobia“ (2 Sol 3,11). Nasadenie v práci a duchovný život si podľa kresťanského chápania nijako vzájomne neprotirečia. Je dôležité to dobre pochopiť! Modlitba a práca môžu a musia byť vo vzájomnej harmónii, tak ako to učí sv. Benedikt. Keď chýba práca, škodí to aj na duchu, podobne ako je chýbajúca modlitba na škodu praktickej činnosti.
Pracovať – opakujem, v tisícorakých podobách – je ľudskej osobe vlastné. Vyjadruje to jej dôstojnosť, že je stvorená na Boží obraz. Preto sa hovorí, že práca je posvätná. Práca je posvätná. A preto riadenie oblasti zamestnanosti je veľkou zodpovednosťou človeka a spoločnosti, ktorá nemôže byť ponechaná na ruky zopár jednotlivcov alebo zhadzovaná len na akýsi „trh“ povýšený za božstvo. Zapríčiňovať stratu pracovných miest znamená spôsobovať vážnu sociálnu ujmu.

Som zarmútený, keď vidím, že chýba práca, že sú ľudia bez práce, ktorí nenachádzajú prácu a ktorí nemajú tú dôstojnosť prinášať domov chlieb. A veľmi sa poteším, keď vidím, že tí, ktorí vládnu, vynakladajú veľké úsilie v prospech dostatku práce, pre nájdenie pracovných miest a v záujme toho, aby všetci mali prácu. Práca je posvätná, práca dáva dôstojnosť rodine. A musíme sa modliť, aby nechýbala práca žiadnej rodine.

Takže i práca, rovnako ako oslava, je súčasťou Božieho stvoriteľského plánu. V Knihe Genezis predchádza téme o zemi ako domovskej záhrade zverenej do starostlivosti a práce človeka (2,8.15) veľmi dojemná pasáž: «Keď Pán, Boh urobil zem a nebo, nebolo ešte na zemi nijaké poľné krovie a nepučala ešte ani poľná tráva, lebo Pán, Boh, nedal pršať na zem a nebolo ani človeka, ktorý by obrábal zem a privádzal na zem vodu (kanálov) a zavlažoval celý povrch zeme» (2,4b-6). Nejde tu o nejaký romantizmus, ale o Božie zjavenie. A my sme zodpovední za to, aby sme ho porozumeli a do hĺbky si ho osvojili. Encyklika Laudato si’, ktorá predkladá integrálnu ekológiu, obsahuje aj nasledovný odkaz: krása prírody a dôstojnosť práce sú stvorené, aby boli vo vzájomnom spojení. Zem sa stáva krásnou, keď je obrábaná človekom, obidve veci idú pospolu.

Keď sa práca začne vzďaľovať od zmluvy Boha s človekom, mužom a ženou, a oddelí sa od ich duchovných kvalít, keď začne byť v zajatí logiky zameranej len na zisk a znevažuje citovú stránku života, vtedy skľúčenosť duše začne kontaminovať všetko navôkol: vzduch, vodu, rastliny, jedlo... Občiansky život sa korumpuje a životné prostredie (habitat) sa kazí. A následky pocítia najmä tí najchudobnejší a najchudobnejšie rodiny. V modernej organizácii práce niekedy vidieť nebezpečnú tendenciu považovať rodinu za prekážku, záťaž či pasivitu vzhľadom na produktívnosť práce. Položme si ale otázku: o akú produktívnosť ide? Pre koho? Takzvané „inteligentné mesto“ je bezpochyby bohaté na služby a organizované; je však napríklad často nepriateľské voči deťom a starým ľuďom.

Neraz sa ten, kto projektuje, zaujíma o riadenie individuálnej pracovnej sily za účelom jej zapojenia, použitia či vyradenia podľa toho, čo ekonomike v danom momente vyhovuje. Rodina je veľkým skúšobným indikátorom. Ak ju manažment práce drží ako rukojemníka, či dokonca jej hádže bremená pod nohy, vtedy si môžeme byť istí, že ľudská spoločnosť začala pracovať sama proti sebe!

Pre kresťanské rodiny je táto situácia veľkou výzvou a veľkým misijným poľom. Rodiny totiž vnášajú do hry podstatné prvky Božieho stvorenia: identitu a spojenie muža a ženy, plodenie detí, prácu, ktorá kultivuje zem a robí svet obývateľným. Strata týchto základných prvkov je veľmi vážna vec, a na spoločnom dome je už príliš veľa prasklín! Táto úloha nie je ľahká. Častokrát sa môže zdať združeniam rodín, že sú ako Dávid stojaci zoči-voči Goliášovi... No vieme, ako ten boj dopadol! Chce to vieru a šikovnosť. Nech nám Boh udelí to, aby sme s radosťou a nádejou prijímali jeho volanie v tomto ťažkom momente našich dejín, povolanie k práci pre dôstojnosť seba samého a vlastnej rodiny.

Preklad: Slovenská redakcia VR

Zdroj: www.radiovaticana.va 19. 08. 2015