Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Po tom, čo sme sa zamýšľali nad tým, ako rodina prežíva čas sviatku a čas práce, teraz pouvažujeme nad časom modlitby. Najčastejšie si kresťania zvyknú poťažkať práve na nedostatok času: „Mal by som sa viac modliť...  Aj by som chcel, no často mi chýba čas“. Počúvame to neustále. Iste, je to úprimné vyjadrenie ľútosti, lebo srdce človeka, i bez toho, že by si to uvedomoval, stále hľadá modlitbu. A ak ju nenachádza, nemá pokoja. A preto, aby sa navzájom stretli, je potrebné v srdci pestovať „horúcu“ lásku k Bohu, lásku plnú citu.

Položme si veľmi jednoduchú otázku. Je dobré veriť v Boha celým srdcom; je dobré dúfať, že nám v našich ťažkostiach pomôže; je dobré cítiť potrebu ďakovať mu. To všetko je správne. Avšak, aj milujeme Pána aspoň trochu? Vyvoláva v nás myšlienka na Boha pohnutie? Privádza nás k úžasu? Roznežní nás?

Uvažujme nad formuláciou hlavného prikázania, na ktorom stoja všetky ostatné: «Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou» (Dt 6,5; porov. Mt 22,37). Táto formula používa silný výrazový slovník lásky, obracajúci sa k Bohu. Hľa, duch modlitby prebýva predovšetkým tu. Ak tu prebýva, potom tu prebýva po celý čas a nikdy odtiaľto neodchádza. Dokážeme si predstaviť Boha ako to nežné objatie, ktoré nás udržiava pri živote, pred ktorým ešte nič neexistovalo? Nežnosť, od ktorej nás nemôže nič odlúčiť, ani smrť? Alebo na neho myslíme len ako na veľkú Bytosť, Všemohúceho, ktorý všetko stvoril, Sudcu, ktorý kontroluje každé konanie? Prirodzene, všetko z toho je pravdou. No len vtedy, keď je Boh láskou v plnosti všetkých našich citov, uvedené slová nadobúdajú svoj plný význam. Preto sa cítime šťastní, a aj trochu zmätení, lebo On na nás myslí a predovšetkým nás miluje! Nie je to ohromné? Nie je to úžasné, že Boh nás hladí otcovskou láskou? Je to také krásne, také nádherné! Boh sa mohol dať jednoducho poznať ako najvyššie Bytie, vydať svoje prikázania a očakávať ich dodržiavanie. Avšak Boh robil a stále donekonečna robí oveľa viac než toto. Sprevádza nás na ceste života, chráni nás, miluje nás.

Ak láska k Bohu nerozpáli oheň, duch modlitby nerozohreje čas. Môžeme aj hromadiť naše slová ‚ako to robia pohania‛ - hovorí Ježiš - alebo sa navonok predvádzať rituálmi, ako to robia farizeji‛ (porov. Mt 6,5.7). V srdci, v ktorom sa udomácnila láska k Bohu, sa modlitbou stáva i jednoduchá myšlienka bez slov alebo vzývanie pred svätým obrazom, či bozk vyslaný smerom ku kostolu. Je krásne, keď matky učia svoje malé deti posielať bozk Ježišovi alebo Panne Márii. Aká je v tom neha! V takom momente sa detské srdce mení na priestor modlitby. A je to dar Ducha Svätého. Nikdy nezabúdajme prosiť o tento dar pre každého z nás! Pretože Boží Duch má svoj osobitý spôsob ako povedať v našich srdciach „Abba“ – „Otče“, učí nás povedať ‚Otec‛ tak ako to hovorieval Ježiš, spôsobom, na ktorý by sme my sami nikdy neprišli (porov. Gal 4,6). Práve v rodine sa učíme prosiť o tento dar Ducha a vážiť si ho. Ak sa tomu naučíš rovnako spontánne, ako sa učíš povedať „otec“ a „mama“, tak si sa tomu naučil navždy. Keď sa toto deje, všetok čas života rodiny spočíva v lone Božej lásky a spontánne sa vyhľadáva čas na modlitbu.

Čas prežívaný v rodine, ako dobre vieme, je časom zložitým a preplneným všeličím, zaneprázdnením i ustarostenosťou. Vždy je ho málo, nikdy nestačí, je toľko vecí, čo treba porobiť. Kto má rodinu, rýchlo sa naučí vyriešiť rovnicu, ktorú ani tí najväčší matematici nevedia rozlúštiť: vtesnať do dvadsiatich štyroch hodín dvojnásobok! Je to tak? Sú mamy a otcovia, ktorí  by za toto mohli dostať Nobelovu cenu! Či nie? V dvadsiatich štyroch hodinách toho spravia za štyridsaťosem. Neviem, ako to robia, ale hýbu sa a dokážu to! Toľko práce je v rodine!

Duch modlitby odovzdáva čas naspäť Bohu, vyvádza z posadnutosti takého života, ktorý neustále pociťuje nedostatok času, nachádza pokoj pri zaoberaní sa nevyhnutnými vecami a objavuje radosť v neočakávaných daroch. Dobrými vodcami nám v tomto môžu byť tie dve sestry Marta a Mária, o ktorých hovorí Evanjelium, ktoré sme si vypočuli. Tieto sa od Boha naučili harmónii rytmov rodinného života: kráse oslavy, spokojnosti práce, duchu modlitby (porov. Lk 10,38-42). Návšteva Ježiša, ktorého mali rady, bola pre nich oslavou. V jeden deň sa však Marta naučila, že práca pri preukazovaní pohostinnosti, hoci je dôležitá, nie je všetko, ale že načúvať Pánovi, ako to robila Mária, bolo skutočne tým podstatným, tým „lepším podielom“  času.

Modlitba vyviera z načúvania Pánovi, z čítania evanjelia. Je tak? Nezabúdajte si každý deň  prečítať úryvok z Evanjelia. Modlitba vyviera z dôverného vzťahu s Božím slovom. Existuje takáto dôvernosť i v našich rodinách? Máme doma Evanjelium? Otvoríme ho niekedy, aby sme si z neho spoločne niečo prečítali? Rozjímame nad ním v modlitbe ruženca? Evanjelium, ktoré sa v rodinách číta a rozjíma, je ako dobrý chlieb, ktorý sýti srdcia všetkých. Ráno i večer, a tiež keď si sadáme k stolu, naučme sa predniesť spoločne modlitbu, s veľkou jednoduchosťou: to k nám prichádza Ježiš, tak ako prichádzal do rodiny Marty, Márie a Lazara. Jedna vec, ktorá mi veľmi leží na srdci a ktorú som vídaval v mestách: sú deti, ktoré sa nenaučili prežehnať! Nuž ty, mama, otec, nauč dieťa modliť sa, urobiť znak kríža! Toto je krásna úloha mám a otcov!

V modlitbe rodiny, v jej silných momentoch i v ťažkých chvíľach, zverujme sa jeden druhému, aby tak každý z nás bol v rodine chránený Božou láskou. Ďakujem.

Preklad: Slovenská redakcia VR

Zdroj: www.radiovaticana.va 26. 08. 2015