Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes chcem, aby sme sa zastavili nad prepojením medzi rodinou a kresťanským spoločenstvom. Ide o tzv. „prirodzené“ spojenie, pretože Cirkev je duchovnou rodinou a rodina zas predstavuje malú cirkev (porov. Lumen gentium, 9).

Kresťanské spoločenstvo je domovom tých, čo veria v Ježiša ako zdroj bratstva medzi všetkými ľuďmi. Cirkev kráča medzi národmi, kráča dejinami mužov a žien, otcov a matiek, synov a dcér: toto sú dejiny, na ktorých Pánovi záleží. Veľké udalosti svetských mocností sa vpisujú do historických kníh a tam i zostávajú. Ale dejiny ľudských vzťahov sa zapisujú priamo do srdca Boha; a sú to dejiny, ktoré zostávajú naveky. Toto je miesto života a viery. Rodina je miestom neoceniteľného a nezmazateľného uvedenia nás samých do týchto dejín; dejín života v plnosti, ktoré končia v kontemplácii Boha po celú večnosť v nebi, ale začínajú sa už v rodine! Kvôli tomuto je rodina dôležitá.

Boží Syn sa ľudským dejinám učil touto cestou a prešiel ňou absolútne až do podstaty (porov. Heb 2,18; 5,8). Je teda pekné vrátiť sa ku kontemplácii Ježiša a znakov tohto spojenia. Ježiš sa narodil do rodiny a v nej sa „učil spoznávať svet“: dielňa, štyri domčeky, okolitý nič neznamenajúci kraj. A predsa, počas tridsiatich rokov tejto skúsenosti sa Ježiš prispôsobil podmienkam človeka a prijal ich do svojho zjednotenia s Otcom i do svojej vlastnej apoštolskej misie. Neskôr, keď opúšťa Nazaret a začína verejne vystupovať, Ježiš vytvára okolo seba spoločenstvo, „zhromaždenie“, čiže zoskupenie osôb. V tomto tkvie zmysel slova „cirkev“.

V evanjeliách nemá Ježišovo zhromaždenie formu exkluzívnej a uzavretej sekty, ale rodiny, pohostinnej rodiny: tam nachádzame Petra s Jánom, ale aj hladného a vysmädnutého človeka, cudzinca a prenasledovaného, hriešnicu a colníka, farizejov a zástupy. Ježiš ale neprestáva prijímať všetkých ľudí a hovoriť k nim, i k tým, ktorí už viac nečakajú, že vo svojom živote stretnú Boha. Je to silná lekcia pre Cirkev! Samotní učeníci sú vybraní, aby sa starali o toto zhromaždenie, o túto rodinu Božích hostí.

Aby táto skutočnosť Ježišovho zhromaždenia bola živá, je nevyhnutné oživiť spojenectvo medzi rodinou a kresťanským spoločenstvom. Mohli by sme povedať, že rodina a farnosť sú dvoma miestami, kde sa uskutočňuje to spoločenstvo lásky, ktorého konečným zdrojom je sám Boh. Cirkev, ktorá je skutočne cirkvou podľa evanjelia, nemôže mať inú formu ako formu pohostinného domu s dverami vždy otvorenými. Cirkvi, farnosti, inštitúcie, ktorých dvere sú zavreté, sa nemôžu nazývať cirkvami, ale múzeami!

Dnes je toto spojenectvo kľúčové. „Máme vkladať naše nádeje do ideologických, finančných a politických ‘centier moci’? Nie! Vkladajme ich do centier lásky! Naša nádej spočíva v týchto centrách lásky, evanjelizačných centrách, bohatých na ľudské teplo, založených na solidarite a spoluúčasti” (Gli insegnamenti di J.M. Bergoglio - Papa Francesco sulla famiglia e sulla vita 1999-2014, LEV 2014, 189), podobne i na vzájomnom odpúšťaní si jedni druhým.

Posilňovať spojenie medzi rodinou a kresťanským spoločenstvom je dnes nevyhnutné a neodkladné. Isteže, potrebujeme veľkodušnú vieru, aby sme dospeli k múdrosti pre obnovenie tohto spojenectva. Niekedy sa rodiny stiahnu do ústrania tvrdiac, že nemajú nie sú na dostatočnej úrovni: ‚Otče, naša rodina je chudobná a tiež trochu rozbitá‛, ‚Nie sme schopní‛, ‚ Už teraz máme doma veľa problémov‛, ‚Nemáme silu‛. Toto je pravda, avšak nikto nie je hodný, nikto nie je na dostatočnej úrovni, nikto nemá silu! Lebo bez Božej milosti nemôžeme nič urobiť. Všetko je nám dané, zadarmo dané! Pán nikdy nepríde do novej rodiny bez toho, že by neučinil nejaký zázrak. Len si pripomeňme, čo urobil na svadobnej hostine v Káne! Áno, ak sa odovzdáme do rúk Pána, on dá, aby sme činili zázraky – tie každodenné zázraky! – keď je tam, v tej rodine Pán.

Prirodzene, i kresťanské spoločenstvo musí vykonať svoju časť práce. Napríklad, snažiť sa prekonávať príliš direktívne a funkcionálne postoje; uprednostňovať medziľudský dialóg spolu so vzájomným poznávaním sa a vzájomnou úctou. Nech rodiny prevezmú iniciatívu a cítia zodpovednosť prinášať ich vzácne dary do spoločenstva. Všetci si musíme uvedomiť, že kresťanská viera sa žije na otvorenom poli života zdieľaného so všetkými; rodina a farnosť majú pre celú spoločnosť uskutočňovať zázrak života, ktorý bude životom viac komunitným, s väčším prínosom pre celú spoločnosť.

V Káne bola prítomná Ježišova Matka, „matka dobrej rady“. Počúvajme jej slová: «Urobte všetko, čo vám povie» (porov. Jn 2,5). Drahé rodiny, drahé farské spoločenstvá, nechajme sa inšpirovať touto Matkou, urobme všetko, čo nám Ježiš povie a ocitneme sa zoči-voči zázraku; zázraku každého jedného dňa! Ďakujem.

Preklad: Slovenská redakcia VR

Zdroj: www.radiovaticana.va 09. 09. 2015