Katechéza na prelome storočí - Irma-Mária Danieliszová

Irma - Mária Danieliszová

         Katechéza na prelome storočí

S úctou a láskou venujem všetkým,

ktorí sa zaslúžili o to, aby som sa stala

užitočne slúžiacou katechétkou

a tým, ktorí chcú po tejto ceste kráčať.

Budú používať iné, moderné metódy.

Ale vždy bude platiť:

Historia est magistra sapientiae.

 

       Skúsenosti s prípravou na sviatosť birmovania

                         počas štyridsiatich rokov  

Úvod

Preložené poznámky by chceli byť malým príspevkom pre mladých kňazov a katechétov, animátorov spoločenstiev mládeže o histórii a rôznych pokusoch skvalitnenia prípravy na prijatie sviatosti „kresťanskej zrelosti“, ako sa dávnejšie s obľubou nazývala.

Sú rozdelené do piatich častí:

1. Obdobie rokov totality (1966-1989)

2. Obdobie krátko po páde komunistickej diktatúry (1990-1992)

3. Obdobie polarizácie spoločnosti (1993-1997)

4. Obdobie stabilizácie (1998- 2005)

5. Obdobie posledných rokov mojej katechetickej práce (2005-2013)

Ide o postrehy, nie o kompaktnú odbornú prácu, ktorá by vyžadovala osobitné spracovanie. Motívom jej napísania bolo zachytenie histórie, ktorá je mladej a strednej generácii už málo známa.

                                                                            S úctou   I.M.D.

 1. Problémy katechézy birmovancov v rokoch 1966-89

Približne do obdobia šesťdesiatych rokov minulého storočia spadajú moje katechetické skúsenosti. Sama som sviatosť prijala ako konvertitka, vysokoškoláčka r.1966. Pripravovala ma individuálne vzdelaná, asi 30 ročná laička, ktorú mi vybral kňaz, ktorý ma i prijal do cirkvi. Náboženstvo na škole sa nevyučovalo vôbec, v ojedinelých prípadoch príprava druháčikov na prvé sväté prijímanie. Prípravu na birmovku mávali v kostole iba deti. V tom čase mohli sviatosť birmovania prijať deti ihneď po prvom svätom prijímaní, často ešte v tom istom roku.

Spišská diecéza v tom čase mala uprázdnený biskupský stolec, kapitulní vikári  hneď po ukončení II. vatikánskeho koncilu ešte nebirmovali. Z tohto, ale aj iných dôvodov - ako napríklad výhoda neznámeho prostredia, kde nik birmovanca nepozná - sa v Bratislave birmovalo každoročne niekoľko tisíc detí, ale aj dospelých. V môj deň birmovky sa birmovalo okolo 7000 birmovancov na trikrát, a birmovanci boli z celého Slovenska. Najstaršou bola 82 ročná babička z jeho najvýchodnejšieho kúta . Vysluhovateľom bol o. biskup Mons. Ambróz Lazík.

Pamätám sa na skúšanie v budove fary na Vazovovej ulici a priľahlom priestrannom dvore. Páni kapláni skúšali v dvoch miestnostiach farského úradu, stálo sa v rade a v jednom z bytov, tam sme skúšali my, vysokoškoláci. Dvor bol plný detí a kňazi v ohlušujúcom džavote boli bezmocní. Pozvali si nás na pomoc takých, ktorí sme boli formovaní v tajných krúžkoch, a chceli sa vyhnúť nepochopeniu rodičov. Informácie o koncile boli tak sporé, že pojem laik v cirkvi neznamenal vtedy nič. Ako by vtedy kňazi boli uvítali katechétov!

Sama som mala 22 rokov a bola som šťastná, že sviatosť prijímam ako dospelá, že môžem vnímať každý úkon, pretože dojmy osem - desaťročných detí, ktoré tvorili zhruba tri štvrtiny birmovancov, sa točili viac okolo slávnostnej atmosféry a darčekov. Aj moja už zosnulá mamička, ktorá išla na birmovku dvanásťročná, mi o tom veľa povedať nevedela.

Birmovná mama, angažovaná laička a animátorka krúžkov, ma pripravovala v troch rovinách:

                           a) posilnenie viery

                           b) problémy dospievania

                          c) príprava na život v spoločenstve a laický apoštolát.

Som jej za to nesmierne vďačná, pretože túto metódu som si osvojila a praktizovala neskôr, keď dozrel čas i podmienky, ako domáca katechétka aj ja.

    V  „dubčekovských rokoch“ 1968- 1970, niekde až do 1972 bolo badať posun birmovancov do vyššej vekovej skupiny. Brutálne prenasledovanie cirkvi povolilo a duchovní otcovia mohli presadzovať trend, že mladý kresťan si má už naplno uvedomovať, akú sviatosť prijíma a k čomu ho zaväzuje. Ba smel sa spomínať už aj laický apoštolát, duchovní a zanietení sa postupne oboznamovali s materiálmi, dokumentmi a závermi koncilu. Vďaka uvoľneniu protináboženského tlaku bol načas možný aj väčší prísun náboženskej literatúry zo Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme - v prvom rade sv. Písma Nového zákona, katechizmov, modlitebných knižiek, ale aj životopisov svätcov, najmä mladých a kníh, ktoré dávali návod na hlbší duchovný život, na rozjímanie, častejšie prijímanie Eucharistie a potrebu duchovného vedenia. Najmä na vidieku a v menších mestečkách, kde sa ľudia poznali, sa v rámci farností vytvárali skupinky, kde bolo jednotiacim prvkom prehĺbenie. Vznikali krúžky štúdia sv. Písma, spevácke zbory, sociálno-charitatívne spoločenstvá. Oživili sa kontakty s kňazmi, ktorí prestali byť úradníkmi a zriadencami, ako to vyhovovalo bývalému režimu, ale objavili šancu byť pastiermi a otcami zverených duší. Prínosom boli študenti, ktorí po dokončení neostali v Bratislave, ale rozbehli sa do rodného kraja alebo inej umlčanej oblasti a stali sa pomocníkmi duchovných a ostali nimi aj potom, keď si založili rodiny.

    Práve tejto sfére nového rozvoja, duchovnej obnove mladých, zasadila nasledujúca „normalizácia“ - obnovenie moci komunistov, najtvrdší úder. Tí kňazi, ktorí sa najviac angažovali v práci s mladými. Najjemnejším úderom bola strata tzv. „štátneho súhlasu k výkonu duchovnej služby“. Najtvrdším väzenie, ale už nie tak hojne ako pred dvoma desaťročiami. Kňazi, zbavení súhlasu, priniesli apoštolského ducha do nového prostredia, kde si museli nájsť zdroj obživy. Ako robotníci, skladníci, šoféri, železničiari, družstevní roľníci chodili s otvorenými očami a hľadali kontakty. Vrátim sa však k birmovaniu.

   Drvivú väčšinu birmovancov začali opäť tvoriť deti. Prečo sa neudržala myšlienka  preferovať vyšší vek, aspoň 14 rokov, je dobre známe. Rodičia chceli mať „všetko za sebou“ predtým, ako sa hlásilo ich dieťa na strednú školu v 8., neskôr 9. ročníku základnej školy. Na dedinách išli spoločne všetky deti v 3. ročníku, čo poslúžilo bojazlivejším rodičom ako argument, že nechcú byť outsiderami. V mestách, menej homogénnom prostredí, bola situácia o čosi ťažšia. Na školskom vyučovaní, ktoré bolo dovolené za podmienky, že dieťa donesie prihlášku podpísanú oboma rodičmi a že vyučovať môže výlučne kňaz, účasť detí na hodine je kontrolovaná. Birmovné náuky sa presunuli do kostola, málokde trvala dlhšie ako 2-3 mesiace, a boli ostro sledované cirkevnými tajomníkmi a príslušníkmi štb. Žiaľ, aj inými udavačmi, aj z radov rodičov, ktorí chodili na náuky s dieťaťom, dieťa napokon na birmovku nešlo, ale rodičia na príslušných miestach oznámili, čo bolo pre úrady zaujímavé. Tento trend vyvrcholil približne r. 1978, kedy som sa ku katechéze dostala aj ja.

   Oslovili ma dp. kapláni a rodičia starších detí, ktoré už na 1.sv.prijímaní boli  a nechceli sa učiť opäť to isté ako maličkí, či by som nechcela chodiť do rodín. Súhlasila som, ale dala som si podmienky.

a) dieťa musí mať najmenej 12 rokov a dokázať udržať tajomstvo

b) rodina musí v nedeľu a prikázaný sviatok navštevovať sv. omšu, ak je na to dôvod, aj v inej farnosti

c) na stretnutia detí príde aj aspoň jeden z rodičov.

    Príprava na sviatosť birmovania trvala jeden rok, schádzali sme sa raz týždenne, 5-7 detí v jednej skupine. Z bezpečnostných dôvodov sa menila rodina a s malým posunom i čas stretnutia. Po hodinovej práci s deťmi nasledovala ďalšia hodina s rodičmi, izba pripomínala oslavu. Postup bol ten istý, aký som dostala pri mojej príprave ja: základy viery - dospievanie - príprava na život vo farskom spoločenstve. Nie každému kňazovi bolo možné tento spôsob prípravy zveriť, jednak kvôli nedôvere pre angažovanosť v Pacem in terris, - jednak pre ich nespokojnosť (z dvanástich kňazov za desaťročie boli dvaja nespokojní, jeden kaplán a jeden farár.)  Viac preto, že som žena, laička a nemám potrebné vzdelanie - o existencii tajných katechetických kurzov nebolo radno hovoriť. Kňazi, ktorí tieto deti aj prijali vo svojej farnosti  ku sviatosti  birmovania, prišli túto formu prípravy aj pozrieť a boli spokojní.

    Ku sviatosti birmovania som pripravila za desaťročie z nášho sídliska 73 detí.

Dnes, keď vidím väčšinu už s vlastnými deťmi prichádzať do kostola, mám radosť.

Vo farnosti súbežne prebiehali náuky v kostole, ale iba dva-tri mesiace pred birmovkou. Kňazi pripravovali aj tieto deti zodpovedne, problémom bol  čas a o prijatí rozhodovala zväčša písomná skúška. S úsmevom si spomínam na kňaza, ktorý za poslednými lavicami v kostole natiahol šnúru, aby rodičia nemohli pri písomke ísť deťom pomáhať.

Dovolím si z tohto obdobia (1978-88) zhrnúť  skúsenosti takto:

Školská katechéza:

Klady: deti zväčša rovnakého veku, kontakt s kňazmi

Nedostatky: tento druh katechézy bol pre birmovancov zriedkavý. Žiadne pomôcky, žiadne knihy, výnimočne  spevník. Kňaz mal zakázané pri výučbe používať magnetofón, niekde dokonca písať na tabuľu.

Farská katechéza:

Klady: vedomie spoločenstva farnosti, kontakt s kňazom, súčasne s náukou vedenia k účasti na sv. omši, kontrola. Svedectvo iným, bojazlivejším farníkom.

Zápory: časová tieseň, kvôli ktorej pomenovali  prípravu aj „rýchlokurz“, nedostatok kňazov, laici v tom čase legálne pomáhať nemohli. Problém umiestnenia katechézy: pred, po sv. omši? Sobotné odpoludnie alebo večer? Značný počet účastníkov (birmovanie nebolo každý rok a prichádzali i deti z okolitých farností, kde bol zas malý počet). Z toho vyplývajúca nemožnosť individuálneho prístupu. Rozdielny vek. Strach zo sledovania a udávania, zastaralé alebo žiadne pomôcky a knihy. Odvážnejší kňazi riskovali  vlastnoručné alebo mládežou zhotovené pomôcky.

Domáca katechéza:

Klady:  Deti približne rovnakého veku, individuálny prístup, možnosť výberu optimálneho času, možnosť použitia pomôcok - zhotovených i dovezených a prispôsobených zo zahraničia, pričom nezriedka pomáhali aj priatelia evanjelici a baptisti - nemali na hraniciach  tak prísne kontroly. Kontakty zainteresovaných rodín, na základe čoho sa vytvorili malé spoločenstvá a priateľstvá, zapojenie rodičov do katechézy - aktívne i pasívne.

Zápory:  Nepríjemný pocit ilegality, zriedkavé kontakty s kňazmi, málo kvalifikovaný katechéta, príliš malé skupiny.

    Charakteristické pre toto obdobie je, že sviatosť birmovania prijímali deti rodičov, ktorí mali úprimný záujem, museli sa sami zapojiť do katechézy a tým prehĺbiť náboženský život v rodine.

    Najkrajším ovocím vynaloženej námahy kňazov i laických katechétov v tejto ťažkej dobe  je už dnes stredná generácia manželov a rodičov a pekný počet zasvätených - kňazov i rehoľníkov a sestier.

    Veľmi si vážim a touto cestou ďakujem všetkým kňazom, ktorí napokon túto formu spolupráce prijali, hoci nám katechétom čo-to po teoretickej stránke chýbalo, bývali i tajné kurzy, ale často prerušené a neukončené pre sankcie voči kňazom, ktorí sa na to podujali. Rehoľné sestry takisto nezaháľali, ale boli viazané mlčanlivosťou a tak z tohto obdobia o ich práci veľa neviem. Ale nikomu nechýbalo nadšenie čas.

2. Katechéza birmovancov v rokoch  1990-92

     (Prvé obdobie po páde komunistickej vlády)

Pád štyridsaťročnej diktatúry jedinej  politickej a protinábožensky orientovanej strany priniesol okamžite aj túžbu po úplnej náboženskej slobode.

Malý obrázok:       17.novembra 1989 - udalosti v Prahe

                           27.novembra 1989 - generálny štrajk

                            6. decembra  1989 - ešte pred definitívnou abdikáciou prezidenta a rokovaniach o novom usporiadaní štátu ma správca farnosti požiadal prebrať vyučovanie náboženstva na dvoch najbližších sídliskových školách. V meste bolo v tom čase 10 základných škôl.

Na moje veľké prekvapenie riaditelia (boli nimi viac rokov ešte v predchádzajúcom režime, reagovali s porozumením.) Prihlásených detí bolo na jednej škole 27 detí, výlučne druháci a tretiaci, na druhej 34 s jedným piatakom navyše. Celkovo navštevovalo obe školy asi 800 detí. Už koncom januára som mala v triedach oboch škôl vyše 70 detí. Všetko na prvé sväté prijímanie. Neskôr sa za tým istým účelom hlásili aj žiaci z vyšších ročníkov. Prihlasovanie už prebiehalo na fare. Nakoľko som stále vyučovala popri zamestnaní, a ani na ostatných školách nestačili správca farnosti, dvaja kapláni a zlegalizované rehoľné sestry. Žiaľ, tieto z farnosti zakrátko odišli do domov, kam ich určili predstavení. Najviac tým utrpela nemocnica - denné sväté prijímanie už nebolo. Objavila sa naliehavá potreba katechétov z radov laikov.

V júni 1990 prijíma prvý raz Eucharistiu okolo 800 detí na hokejovom štadióne, o čom sa zmienila aj zahraničná tlač. Kladom bolo, že deti boli umiestnené na sedačkách na ploche a na sedadlách pre fanúšikov mohli prísť všetci príbuzní detí a farníci, ktorí mali záujem. Pri tejto slávnosti možno za obvyklých podmienok získať plnomocné odpustky....do kostola mohli ísť iba deti s rodičmi, nanajvýš  krstnými rodičmi....Toto trvalo ešte dva roky, no neskôr sa musel riešiť  tento problém slávnosťami na viackrát v kostole. Menej disciplinovaní rodičia, príbuzní kamerovaním svojich detí veľmi narušovali priebeh sv. omše.

V nasledujúcom školskom roku 1990-91 je už umožnené vyučovanie náboženstva vo všetkých triedach, ale v popoludňajších hodinách mimo rozvrhu, všetci katechéti sa venovali tejto práci popri zamestnaní.

Po dokončení prác na obnovení seminára na Spišskej Kapitule prišla radostná zvesť. Otec biskup Mons. František Tondra sa rozhodol otvoriť katechetický kurz, ale nie niekoľko týždňový, ako na mnohých iných miestach, ale šesťsemestrový. Vyučovali sa v skrátenom rozsahu všetky najdôležitejšie predmety: fundamentálka, filozofia, cirkevné  dejiny, na začiatku Starý zákon, katechetika, pedagogika  a iné. Už prvé prednášky sú úžasným rozšírením  obzoru a prinášajú skvalitnenie práce. Spišská diecéza ako prvá na Slovensku vydáva  katechizmy, pripravené „do šuplíka“ v samizdatoch . Názory na ne sa rôznili, ale boli. A niektorí katechéti aj v iných diecézach ich považujú za najlepšie. Vychádzajú knihy a časopisy a je o ne záujem.

Príprava v tomto období sa člení tiež na školskú a farskú, ale z iných dôvodov. Školskú navštevujú žiaci základných škôl a farská je určená žiakom stredných škôl a učilíšť, mládeži a dospelým, ktorí doteraz niektoré sviatosti neprijali. V školách pôsobia prevažne katechéti, vo farskej katechéze kňazi.

Počet prihlásených je stále veľmi vysoký. Katechéta je tiež postavený pred ťažkú otázku - rozlíšiť, kde ide o úprimný záujem a kde je birmovanie predmetom  spoločenských zvyklostí, čímsi, čo sa patrí, a čo katechéti v slangu nazývali „folklór“.

Ojedinelé, ale dojímavé sú prípady, keď deti priviedli k sviatostiam a do spoločenstva cirkvi rodičov a príbuzných. Iné deti priviedli kamarátov z bloku, z ulice - a cez ne ďalších dospelých záujemcov.

Vtedajší počet katechizovaných by bol popri študujúcich laikoch uživil aj desiatku kaplánov. Ale i tí budúci vtedy ešte študovali.

V školskej katechéze prevažujú klady. Je snaha podať každému pomocnú ruku a niekde sa vytvárajú možnosti, aby si katechéta, hoci vtedy je ešte niečo „menej“ ako učiteľ, pripravoval alebo požičiaval pomôcky, niekde bol k dispozícii aj kabinet.

Farská katechéza postrádala najmä personál, vhodné miestnosti (nový kostol s potrebnými priestormi bol vysvätený až o 7 rokov), v kostole, ktorý je priveľký, sa človek stráca v anonymnej mase. Tiež nemožno využívať moderné katechetické metódy a pomôcky, už len to, že ľudia sedia v kabátoch a musia dodržiavať úctivé ticho obmedzuje katechézu na prednášku kňaza a minimálnu aktivitu poslucháčov. Staršia mládež a dospelí si nemôžu písať, kresliť, vytvoriť nejakú modelovú situáciu. Zbožným snom birmovancov bolo, aby ich mohol navštíviť otec biskup a poslúžiť neformálnou besedou. (Dnes už je to realita).

Mala som taký pekný zážitok so žiačkami dievčenskej odbornej školy v rakúskom Feldkirchu. Žiačky sa dozvedeli, čo biskup robí, aké má starosti, a oni mu ponúknu spoločenstvo modlitby a nevidia v ňom len pána, ktorému treba pobozkať prsteň a byť ticho. Pravda, odvtedy ubehlo štvrťstoročie a i u nás je to už inak.

Veľkým problémom spomínanej doby je obrovské zaneprázdnenie kňazov. V tom čase boli vo farnosti traja v aktívnej službe a dvaja výpomocní - dôchodci. Na tridsaťtisícovú farnosť málo.

Kto mieni prijať sviatosť birmovania, mal by často prijímať Eucharistiu. Vyvstáva nový problém. Prázdne spovednice. Za totality sedel kňaz v spovednici, pretože okrem tohto, slúženia sv. omše, krstov, sobášov a pohrebov nič nemohol. Teraz mohli kňazi odrazu študovať, urobiť si doktoráty, stavať kostoly, vyvíjať rôzne aktivity, a prirodzene, využiť právo na aktívny oddych. Mať stabilného spovedníka či duchovného vodcu sa stáva luxusom. A mladý človek práve toto potrebuje. Potrebuje nielen prečítať hriechy z knižky, potrebuje rady v otázkach, ktoré inde nezverí, lebo iba tu je zaručená záruka mlčanlivosti. Nie všetci dôchodcovia sú uhundraní alebo vyhrážajúci. Žiaľ ale, zažili sme to. Prišiel aj príkaz v nedeľu nespovedať, potom ani v sobotu večer.....natiahla sa pracovná doba, ľudia cez týždeň ťažko stíhali a naši mladí zasa nechceli ku väčšine starých kňazov chodiť..... „samozrejme, nechcem aby ma chválil za hriechy, ale prečo toľko vyhráža očistcom a straší, prečo to nepovie ako Ježiš? Že nemám ľútosť? Keby som ju nemal, tak tam nejdem, veď to nie je pôžitok nechať si vynadať.“ Pre horlivých ostal potom prvý piatok, prípadne prvopiatkový týždeň, dlhé rady, požiadavka rýchleho vyznania a odrecitovania ľútosti.

Kontakty so západnou Európou priniesli poznatok, že tam sa už cez rok ani nespovedá, ale na sväté prijímanie vystúpi z lavice každý, lebo ak ostane sedieť, bude celá farnosť vedieť, že má ťažký hriech.....

Badateľný bol rozdielny prístup rehoľných kňazov, ktorí sa snažili udržať zvyk častej a dôkladnejšej sviatosti zmierenia - a prepracovaných diecéznych, pre ktorých sú aj prvé piatky „galeje“. No o tom to pojednávam na inom mieste - v diplomovej práci a pri spolupráci na anketách na teologickom inštitúte.

Lenže mladý chlapec a dievča si sami naozaj neporadia. Oni sa potrebujú vyrozprávať, a keď sa to nepodarí, dostanú sa cez ľahostajnejších priateľov alebo internet k iným informáciám. To, že začali vychádzať katolícke časopisy a publikácie, neznamenalo, že prestanú vychádzať bulvárne a ulgárne. A v čase internetu sú už aj vydavateľstvá na kolenách, za peknú knihu musí zaplatiť nielen kupujúci, ale aj autor.

Katechéta môže urobiť veľa dobrého, no nemôže dve veci. Dať rozhrešenie a istotu, stopercentnú, že sa zachová tajomstvo. Pretože porušenie tajomstva je aj: „počul som, že v jednej farnosti dievča........“.  A niekto sa dovtípi, ktorá farnosť to bola a niekto to vie naisto.

Stalo sa, že sa lekárka pri besede - čo nie je zlé, ak je tam spolupráca s pedagogickým zborom a katechétmi - vrhla na mladých s otázkou, „či už s niekým niečo mali“. Po upozornení, že je to vec do spovednice, sa urazila. Spovedník musí mlčať, lekár nie, i keby mal. Tu niekde rastie nedôvera a neúprimnosť mladých a potom je birmovka naozaj „rozlúčka so svätou cirkvou za účasti  biskupa“, ako vravia niektorí kazatelia. Mladý človek má známosť, ale za cenu spovede, a to obidvoch partnerov pri jednom kňazovi, to radšej vzdá a „netreba im papier“. Nie každý dospievajúci študent či učeň má otca a mamu, s ktorými si môže dôverne pohovoriť o všetkom. Rodičia povedia - však si prečítaj, dnes sa píše o všeličom dosť. Vyšli skutočne dobré knihy. Ale v malom náklade, niektoré ostali ležiakmi, lebo mladým pripadajú „škrobené“ a to, čo ich zaujíma, sa vysvetlí s veľkou okľukou alebo nijako.

Je tu teda apel na katechétov, aby už na základnej škole robili, čo sa dá a úmerne veku s náboženskými vedomosťami vštepovali aj praktické rady, ako kresťansky žiť. Samozrejme nie mentorovaním, ale svedectvom. Mnohí katechéti - absolventi kurzov i teológie boli priam majstrami a dokázali, že sa to dá.

3. Katechéza birmovancov v rokoch 1993-96

    (obdobie polarizácie spoločnosti)

1.januára 1993 vznikol z našej krajiny nový štátny útvar - Slovenská republika. Došlo k zmenám niektorých zákonov a vznikli nové.

Na základných (i iných) školách sa vyžaduje, aby katechéta mal úplné vysokoškolské vzdelanie. Najviac sa do dotklo poslucháčov kurzu, ktorí absolvovali tri roky štúdia, ale oprávnenie učiť dostali za podmienky, že prestúpia na teologickú fakultu. Po dlhších obštrukciách sa to podarilo.

Na II. stupni základných škôl a na stredných školách a odborných učilištiach sa náboženstvo stalo alternatívnym, voliteľným povinným predmetom popri etike.

Absolventi  bohosloveckej fakulty sa stávajú na školách kvalifikovanými partnermi učiteľov. Učiť môžu aj tí, ktorí ešte študujú a majú predpoklad štúdium ukončiť.

V krajine vzniká niekoľko desiatok cirkevných škôl, spočiatku základných. Tam je náboženstvo povinným predmetom a ostatné predmety a výchova by mala byť preniknutá duchom evanjelia. Hoci minulý režim zanechal na mnohých učiteľoch jazvy, s pomocou najmä duchovných otcov sa väčšinu darí v tomto smere „rekvalifikovať, “ale i pristupovať k poznaniu viery, ku ktorému dosiaľ nemali možnosť.

Zmenili sa politické, ekonomické i sociálne pomery. Kresťanskí demokrati, ktorí po páde  komunizmu najviac podporovali svojim programom rozvoj duchovného života, v novom demokratickom štáte voľby prehrali a nová vláda, zložená prevažne z ex-komunistov, hrá už s Cirkvou so zatvorenými kartami.

Mnohé podniky v minulosti povestné nielen veľkosťou, ale aj kvalitou výroby sa nečestným spôsobom dostali do rúk súkromníkov a mnohé zanikli. Tak vznikla v slovenskej spoločnosti neznáma trieda nezamestnaných. Mnohé rodiny sa ocitli na hranici biedy, čo hrá do karát novej vláde. Hoci propaganda vychvaľuje nové ekonomické trendy a masový príchod zahraničných investorov, sľubuje tisícom prácu, zázrak sa nekoná. To spôsobuje, že aj z úst veriacich, najmä tým, ktorým tváre po rokoch statočnej práce zvráskaveli, chýbajú v nich zuby, lebo už ani žiadne lekárske ošetrenie nie je zadarmo, sa ozýva zrazu: „Za komunistov bolo lepšie“. Keď sa to doma počuje častejšie, nalepí sa to i na mladých a tí sa pýtajú, čo sa vlastne stalo....

A cítiť to v škole, aj v nižších triedach. Podnikateľova dcérenka so zlatým krížikom na krku a v šatôčkach z prvotriedneho butiku pozerá zvrchu na spolužiačku, ktorá dodiera pulóvrik po staršej setre a ktorej šperkom je hliníkový medailónik Nepoškvrnenej na šnúrke, hoci ráno v triede cirkevnej školy počuli to isté čítanie z evanjelia.

Počet ľudí, ktorí navštevujú nedeľnú svätú omšu sa stabilizoval. Odpadli takí, ktorí si mysleli, že z príslušnosti z cirkvi budú ťažiť, ale pribudli aj úprimní konvertiti. Z bábätiek, ktoré sa narodili po nežnej revolúcii - ako prevrat ešte volajú - sa stávajú školáci a tí, čo boli nimi vtedy, sú dnes kandidáti birmovania.

Akí sú v porovnaní s tými, o ktorých sme písali dosiaľ? Ako žijú? Čo od nás čakajú? A čo im budeme vedieť dať?

3.1. Rodičia na nich nemajú čas. Sú viac odkázaní na seba. Máloktorý dospelý človek pracuje dnes osem a pol hodiny. A potom príde z práce, prečíta si noviny, na hodinku pospí. Potom sa môže venovať deťom a manželke. Ak boli sídliská nocľahárňami už za socializmu, dnes sú potom nimi dvojnásobne. Rodina sa v tom lepšom prípade schádza až pri večeri, po nej sa zapne „bedňa“ a členovia od nej postupne odchádzajú spať. Internet ešte nie je v rodine samozrejmosťou. Chýba čas na rozhovor, nežnosť, úsmev. Redukuje sa na letmý pohľad do žiackej knižky a ak nie je výsledok totožný s ambíciou rodiča, na vine je učiteľ. A potom ten úsmev a nežnosť začína chýbať i deťom vo vzájomnom kontakte.

Len 6% detí z našej cirkevnej školy sa večer s rodičmi modlí. (Výsledok ankety v šk. r. 1995/96 ).

Máme katechizmy koncipované na spolupráci s rodičmi - 1 až 4 ročník ZŠ. Aj na 2. stupni úlohy, končiace sa dodatkom: „opýtaj sa rodičov“ ostávajú nesplnené.

Nedeľná svätá omša je maximum, čo môže od nás cirkev chcieť - je všeobecná mienka. V tomto čase však ubúda aj rodín na výletoch, bicykloch, v lese, pri športe. (To sa vrátilo až po prvej desiatke tretieho tisícročia.) Zato sa nezriedka i nedeľa využíva na prácu - podnikanie pre vyšší zisk, stavba domu....nákupy sú ešte to najmenšie zlo.

3.2. Nečítajú.

Elektronické masmédiá vytlačili knihy. Z časopisov sú populárne také, kde je veľa obrázkov a málo textu. Komiksy. Piataci sa dožadujú na náboženstve videa. Vhodné im z času na čas doprajem, ale nikdy nie dvakrát po sebe. Úroveň  vyjadrovania je alarmujúca Niekedy pozerám slovenčinárkam do slohových zošitov. Aj deti, považované za šikovné, zriedka píšu bez pravopisných chýb, súvisle a myšlienkovo bohato. A ak sa nejaká tá výnimka objaví, učiteľka, ktorá je správkyňou školskej knižnice, potvrdí: „Áno, to je knihomoľ“.

3.3. Nudia sa.

Často sú už ráno unavení. Padne im ťažko vstať  z lavice, zopnúť ruky, rovno stáť. Ak začnem hodinu náboženstva inak ako antropologickým vstupom, nemám šancu. Pritom ich ešte pred štyrmi rokmi bavilo, keď sme sa naučili spievať novú pesničku s gitarou či keyboardom, lúštili osemsmerovky s biblickými témami, súťažili a pekne obstáli vo vtedajších Biblických kolesách, ktoré ešte nepresahovali diecézy.

3.4. Nemajú zábrany povedať, čo si myslia.

To by samo o sebe nebolo zlé, keby to nebolo hrubé, vulgárne a urážajúce. mnohých pedagógov a katechétov to šokuje, ja so rada že viem na čom som. Lebo takto môžem zaujať postoj. Neurobí im tú radosť, že by som sa vzdala dialógu.

- Capková je debil!

- Vieš vôbec, čo je to debil?

(rehot v celej triede.)

- No, taká....šiši!

- Obávam sa, že nemáš pravdu. Pani učiteľka má vynikajúce vzdelanie vo svojom odbore a učí dvanásty rok. To chorý človek, ako si to pomenoval, nedokáže. Ty si chcel povedať, že má na vás požiadavky, ktoré sa tebe osobne zdajú nenormálne. A to je o inom. Môžeš si to myslieť. Ale netituluj takto pani učiteľku, mamu, ktorá má ročné dieťatko a mohla by byť ešte doma dva roky, ale chcela prísť, aby vás pripravila na prijímačky. OK.?

Alebo:

„Pani učiteľka, nosíte už dva týždne tú istú sukňu. To nemáte prachy na druhú?“

 Niektoré dievčatá sa červenajú nad odvahou spolužiačky, iné sa chichocú.

„Možno by som naškrabala voľáke. Ale v tejto sa cítim celkom dobre. Myslíš si naozaj, že sukňa je na mne to podstatné?“

„Nie, to nie...neurazte sa, to ja som len chcela, aby ste boli krajšia!“

„Nehnevám sa. Poď sem, - vediem ju za ruku pred zrkadlo - usmejme sa a budeme krajšie obidve, čo povieš?“

Čo by bolo, keby som začala vrieskať aká je drzá a písala tradičnú poznámku do žiackej knižky? A takto to bol happy-end.

3.5. Nevedia sa modliť

Zvyk je železná košeľa. Ak sa v nejakom spoločenstve alebo na začiatku podujatí povie: „pomodlime sa“, automaticky nasleduje Otče náš, Zdravas a Sláva. Pozor! Nič nemám proti týmto modlitbám, veď sú to modlitby Cirkvi. Zvádzajú však k tomu, aby sa bezmyšlienkovite odriekali. Skúšali sme viacerí i spomaliť hlas, i robiť pauzy....počuli sme: „Rýchlo (!) sa pomodlime!“. Pokúšali sme sa učiť mladých modliť sa tak, že sa povie prosba vlastnými slovami a spoločné „prosíme Ťa, vyslyš nás“.  Podarilo sa nám to po šiestu triedu, ale nie u birmovancov. Príčina? Hanbia sa čosi povedať. Nie sú na to naučení z domu. Dokonca jeden mladý muž ma skritizoval, že takto sa modlia baptisti! (trochu mal pravdy, lebo toto spoločenstvo trochu poznám, pomáhali sme si za čias neslobody). Ale nie je to nemožné. Iba treba urobiť jeden krok. Naladiť sa vzájomne, že sme spoločenstvo. Že patríme k sebe a máme sa svojim spôsobom radi. No takým, ktorým sa to nepáči, hneď nájdu odpoveď: „ale aj pán kaplán, riaditeľ a triedna sa tak modlia !“ Myslí sa tým ten Otče náš, Zdravas a Sláva. Ale je pekné touto modlitbou niečo začať alebo zakončiť. Ak sa nenaučíme modliť vlastnými slovami práve v období sviatosti birmovania, tak v dospelosti nás to naučí iba núdza, ak budeme Pána niečo prosiť.

Najväčšia námaha v katechetickej praxi je urobiť z modlitby zážitok. Veľmi postrádam v slovenčine  obdobu knižiek  ako boli Pereirove „Myšlienky a modlitby“- v Česku vyšli, alebo trochu zaktualizovaná Poláčkova  „Dozrievaš v láske“ mladý čitateľ tam našiel možnosti, situácie a krátku modlitbu, ktorými ich možno vyjadriť.

Bola som prekvapená, že šiestaci sa radi modlili žalmy. V piatom ročníku sa preberal podľa osnov Starý Zákon, a po vysvetlení sa tešili. Ale v siedmej triede nadšenie povolilo a v ôsmej už ani poetické duše nereagovali. Ak, tak antisemitsky alebo s posmechom: „Prečo sa máme modliť židovské modlitby?“

Problém.

Nemodlia sa doma a ak, tak naozaj iba uvedené modlitby cirkvi, lebo ich vedia naspamäť. Skúšam, čo môžem, pokúšam sa tieto modlitby prejsť meditatívne. Ale to by chcelo ticho. A to tiež chýba.

3.6. Agresivita.

Päť minút dozoru v jednej siedmej triede, kde neučím. Dva týždne pred birmovkou. Robím si čiarky. Pýtala si to triedna učiteľka. Nepísala som však mená.

Tri kopance, jedno zaucho, jedno vysypanie obsahu tašky, dve udretia pravítkom, jedna kniha do hlavy, našťastie bez následkov, a k tomu sprievodné slová: „ťava“, „stupiďák“, „debil“, „smrad“, “koza“, „sraľo“. Ostatné sa sem napísať nedajú a uvedené sú iba v špeciálnych slovníkoch slovenského jazyka.

Zdroj?

„Názorné“ pomôcky, televízia, video, konverzácia rodičov.

Ešte stále sme na pôde cirkevnej školy.....Podľa prieskumu sa takto rozpráva v domácnostiach 4% detí. Mimo domu treba číslo rozhodne vynásobiť....

Výklad detí: „Ále, pani učiteľka, nebuďte taká citlivka, veď to je normálne. K a ž d ý  tak hovorí.

3.7.  Príklady svätých nepriťahujú

„Bože, zas?“ vzdychla si dievčina, keď som na hodine pripomenula Dominika Savia.

„Oslovila si ma nesprávne nie som Boh“- pokúsila som sa situáciu obrátiť na humor.“ A je mi ľúto, Michaela Jacksona, ba ani Kelly Family Cirkev ešte k úcte oltára nepovýšila“.

Ako-tak zaberal medzi deťmi František z Assisi. Keď som sa detí pýtala prečo, odpovedali, že sa nebál odvrávať otcovi a keď ho zdral, ušiel z domu. Matku Terezu obdivovali iba dve dievčatá. Jedna z nich by ju bola ochotná nasledovať, keby na to prišlo. Ale nie v Indii.

Ne jednej hodine som dala anketu: „Čo obdivuješ“. Žiaci mali usporiadať do rebríčka hodnoty. Percento vyjadruje, koľkí dali čo na prvé miesto.

Dopadlo to takto:

Šikovnosť - 73%, zbohatnúť - 18%, vedomosti - 10%, pekné vzťahy medzi ľuďmi a v rodinách - 6%, dodržiavať kresťanské zásady - 2%, vlastenectvo - 1%.

Triedny učiteľ je s deťmi v škole 5-8 hodín týždenne, katechéta dvakrát, na štátnych školách raz a kňaz maximálne raz.

Záver, platný v tejto dobe: bez súčasnej katechézy rodičov sa nepohneme, a to ani na cirkevných školách. Na to sú laickí katechéti krátki, rodičia, niekedy starší od nich, ich neberú ako rovnocenných napriek kvalifikácii získanej na teologickej, niektorí súčasne na pedagogickej fakulte. Väčšinou kresťanskí rodičia berú iba to „čo pán farár povie“, a podľa toho sa bude treba zariadiť.

Mala som napríklad prednášku pre rodičov o modlitbe v rodine. Návštevnosť hojná, ba hlučný potlesk a bohatá diskusia, s ktorou som nepočítala. Absolvovala som vo vtedajšom východnom, nám prístupnom Nemecku, sériu prednášok o spolupráci kňazov, katechétov a rodičov. Žiaľ, na ďalšiu avizovanú prednášku o výchove k sviatostiam v rodine prišlo 6 ľudí. Príčina: toto je vec farára, ako si ich pripraví.

3.8. Túžia po silných citových zážitkoch

Z rozhovorov a slohových prác som zistila, že máloktorým deťom sa dostáva opravdivej, nežnej a zároveň triezvej rodičovskej lásky. Dieťa, ktoré ju nemá, túži predčasne po erotike. Mám niekoľko skúsenosti najmä s dievčatami, ktoré nezažili dosť lásky od svojho otca a potom sa ešte počas dospievania zbližovali so zrelými mužmi. Ak sa prípad zachytil včas, pomohla spolupráca s psychológom, našťastie k prípadom zneužitia nedošlo. Ale to je ešte pred prelomom tisícročia....Ak je dieťa kŕmené filmami a časopismi istého druhu, získava dojem, že jeho požiadavky sú oprávnené a to čo hlása o priateľstve, partnerstve a láske učenie Cirkvi je brzdou jeho rozvíjajúceho sa citového života.

Mnohé deti ani samé od seba po „nedovolenom“ netúžia, ale nechcú byť v skupine odstrkované za to, že menej videli alebo menej vedia.

V rodinách bolo svojho času (neviem, ako to prebieha dnes) zdravé poučenie o veciach dospievania zriedkavosťou, aj učitelia vyhýbajú konkrétnym odpovediam a presúvajú kompetenciu na učiteľky prírodopisu, kde sú tieto veci „v osnovách“. Ak sa do témy pustí s chlapcami kňaz (s dievčatami by naozaj nemal!) padajú poznámky, že ako „celibátnik“ nemôže byť „odborník“. Lekári sa týchto tém s vervou, ak sú do škôl pozvaní, ale zasa nie sú natoľko pedagógmi, aby vedeli odhadnúť kedy, komu, koľko.....a preháňajú i kresťanskí..... Argumentujú, že dnešné deti sú aj tak „skazené“ z Brava, Dívky, Kamaráta - vtedajšie časopisy pre 10-14 ročných - a dnes, keď sa číta pomenej, tak možno predsa všeličo vidieť, najskôr to boli videá a dnes už nespočetné  na internete...Takže aj tak všetko vedia.(No, je rozdiel vedieť a praktikovať.)

Tu sa rysuje šanca katechétom, ak dokážu vytvoriť atmosféru dôvery a dajú otázky, ktoré by mali zábrany dať rodičom alebo kňazovi. Je veľmi dôležité umožniť deťom individuálny rozhovor, prípadne aj písomnú formu. Vyšiel mi pokus lístkov do čiapky. Nepodpísané lístky som zodpovedala pred celou triedou. Podpísané vyžadovali osobnú odpoveď.

Na hodinách náboženstva musí vzniknúť presvedčenie, že Boh stvoril všetko z lásky, a dal všetkému aj svoj poriadok. Vrátane reprodukcie. Boh nám dal množstvo darov a od nás čaká ich zodpovedné využívanie. Kto tento poriadok prijme, má pred sebou šťastnú budúcnosť. Boh príkazmi neobmedzuje, ale obmedzovaním obdarúva! Je možné využiť krásne príbehy z Písma o vernosti i nevernosti. Katechéti by si mali poslúžiť, aby sa v týchto otázkach dievčatám venovali  ženy a chlapcom muži. Veľmi dobre sa osvedčili manželia, známi peknými rodinami, menej lekári, ktorí sa príliš venujú anatómii a fyziológii a menej citom. Výborný psychológ  je však vítaným oživením.

3.9.  Túžia po uplatnení sa - sebarealizácii.

Túto skúsenosť som zaradila nakoniec, pretože sama v sebe nie je zlá. Bez nej by nebolo pokroku. Ide skôr o dilemu - uplatniť sa, aby som bol užitočný, alebo aby som bohatol a vynikal? A preto, že dnes je u zdravých detí, ktoré netrpia nejakým duševným zranením, najsilnejšia.

Časy, kedy sa príjmy rodín priveľmi nelíšili, pokiaľ nešlo o ľudí v štátnych službách, sú nenávratne preč. Krajná bieda a hochštaplerstvo boli skôr výnimkami ako pravidlom. Tu sa koleso poriadne otočilo. V triede sedia deti milionárov v značkovom drahom oblečení a deti nezamestnaných v ošúchaných odevoch a topánkach. A akokoľvek sa učiteľ i katechéta snažia vypestovať pocit rovnocennosti, darí sa to čím ďalej tým ťažšie. Poznámok nie je ušetrený ani kňaz, ktorý sa to snaží.

Tu však prvým vinníkom nie je dieťa, ale rodič, a zväčša obaja.

Proti slušivému a vkusnému oblečeniu nemožno mať námietky. Pamätám sa, keď mi, práve začínajúcej  pedagogičke, roku 1968 povedali hostia z Nemecka, že na Slovensku máme pekne oblečené deti.

Oblečenie spomínam preto, lebo najvýraznejšie vypovedá o sociálnom postavení rodiny.

U chlapcov je rozdiel menej nápadný, prevládaj všeobecne obľúbené rifle a iba značka a kvalita tričiek prezrádza, koľko sa na ne minulo. Dievčatá sa však radi parádia a tie, čo na to nemajú, prepadajú komplexom. Zazlievam tiež rodičom, ktorí nekontrolujú a dovolia do školy nosiť drahé elektronické hračky a športové potreby. Majiteľ je vonkoncom nezaslúženým predmetom obdivu. Malým dievčatkám som zasa vyhovárala túžbu po „Barbie“- nách, pretože bábika je na to, aby sa dievčatko naučilo ľúbiť deti a nie modelky.

Učitelia sa boja niečo urobiť - poprosiť rodičov aby nepreháňali. Možno preto, že sami patria medzi málo platených a tým spoločensky zaznávaných ľudí. Alebo aby nepochodili ako ja. Okrem náboženstva som vyučovala neskôr i cudzie jazyky a istého mládenca som v ôsmej triede odporúčala na reparát, i to len na dohováranie triednej, pretože svedomie mi kázalo dať prepadnúť. Ráno som mala v triede neohlásenú návštevu. Cez prvú hodinu mi vtrhol do triedy podnapitý otec kandidáta na reparát, postavil sa pred katedru, zvrieskol: „kúp si niečo na seba, ty........“ a hodil do mňa obálku. Hrdina stál na lavici, pár jednotlivcov zavýsklo, ale ozaj len pár, lebo ostatní vyhnali podivného otecka z triedy školskými pomôckami a keď sa k nám blížil riaditeľ, stihla som mu ešte strčiť do vrecka neznámy obnos v obálke. Viac som otca, ale ani syna nevidela.

Výchovná poradkyňa dohovára ambicióznej matke inak milej ôsmačky: „Možno Laura naozaj pekne spieva, ale na konzervatórium jej prihlášku podpísať nemôžeme. Nikdy nebola na žiadnej súťaži, ba nespievala ani v zbore a ignorovala aj základnú umeleckú školu. Matka odpovedá: „O to sa vy, pani učiteľka, nestarajte!, vy len podpíšte a my to vybavíme, máme na to.“

Lauru našťastie neprijali. Matka, o dve desaťročia mladšia, viac učiteľku nepozdravila, ale z Laury sa stala šikovná zdravotná sestra.

Vážim si u vysokopostavených ľudí zdravý rozum, ktorý im káže pričiniť sa o to, aby syn či dcéra nedráždili k závisti oblečením, ale dávali podnet k učeniu a dobrým koníčkom, vedeli sa správať kamarátsky a solidárne ku všetkým.

Na katechéze je naozaj dnešným deťom ťažké predstaviť biedu Svätej rodiny. I podobenstvá  kde Ježiš toľko rozpráva o chudobe. Ale vďaka vynaliezavým kňazom a katechétom sa to dá.

Pamätám sa, ako jeden kolega zveroval skromnejším deťom, ktorých meno sa toľko nepomínalo, zodpovedné úlohy: čítať zo Svätého písma, miništrovanie na školských svätých omšiach, poďakovanie pri návšteve o. biskupa alebo jubilujúcim učiteľom pri slávnostiach.

Ale dobro sa zachytiť dá. Pravda, išlo o časy, keď sa budovala národná hrdosť. Pamätám sa na návštevu rodnej obce Kukučína - Jasenovej na Orave. Siedmaci stratili reč, ....z takéhoto domčeka lekár, spisovateľ, ktorý preslávil naši literatúru a keby boli iné časy, vari by bola hodna Nobelovej ceny.

A malá skupinka detí, ktorá bola so mnou v Lurdoch, nielen v bazilikách a na sprievode, ale i v domoch, kde sa Bernardeta Soubirous narodila a neskôr bývala.....dievča vykríklo: „Toľká bieda, a ako sa mali radi!“

V autobuse bolo ticho, kým nezaznel príhovor kňaza: „Kto berie pánove slová vážne, nedokáže sa nepodeliť. Nedokáže žiť na úkor iných. Zopár modlitbičiek a nedeľná omša nás neprivedú do neba, ak nebudeme robiť toto. Zdravé delenie rozbíja komplexy. Preto by sa mal každý katechéta dôkladne oboznámiť aj so sociálnou náukou Cirkvi. Štúdium teológie, ktoré museli prví spišskí profesionálni katechéti študovať, bolo štartom do hlbšieho samoštúdia sociológie, bolo to nevyhnutné, ak sme chceli naše problémy zvládnuť ako tak.

Z uvedeného pre prípravu na sviatosť birmovania vyplýva: Dnešní teenageri sa neuspokoja s úlohou pasívnych poslucháčov, kde im pani katechétka alebo pán kaplán vštepujú, čo všetko zasa musia. (Ani na birmovku ísť nemusia).

Je to ponuka!

Možno sa čitateľ pohorší, ak poviem, že katechéta musí byť agentom, tvorcom reklamy, pravda, nie lacnej, gýčovej, nudnej či folklórnej. A agentom nanajvýš čestným, lebo ponúka pravdu. Neponúka tovar za tovar alebo za peniaze, ale dar. Dar však vyžaduje dispozíciu. Problém je opäť v tom, že tú nevytvorí sám. Otcovia kňazi by si mali vziať veľmi k srdcu potrebu osloviť rodičov! (Bohu vďaka, dnes to už vo väčšine farností takto funguje). Homília vo sv. omši má za sebou najvyššiu autoritu, ak vychádza z Evanjelia. Mám osobnú skúsenosť, že o preháňaní s videom a televíziou a obliekaní sa hovorilo už dosť, ale treba hovoriť aj o tom, ako zahnať nudu, aká je potrebná úcta nielen k starým ľuďom, ale aj k rovesníkom, že dar Ducha Svätého bázeň Božia nie je strach, ale zábrana urobiť niečo zlé tomu, koho milujeme!

Dnes už je veľa modlitbových skupín. Ale nemali by byť uzavreté a fixované iba na nejakú svoju špiritualitu, ale vyjsť zo seba a podeliť sa so svojimi skúsenosťami. V opisovanom období existovali ešte páni farári, ktorí v takom niečom videli hneď sektu. Zdá sa, že zábrany prelomili niektoré  mladé rehoľné spoločenstvá. A mladé rodiny, ktoré sa ponúkli spolupracovať.

Pamätám na r. 1992, skupina mladých prišla za kaplánom, že by chceli večerné adorácie, jeden deň v týždni. Mladý nadšený kňaz odpovedal: “fajn, platí!“ Šéf síce hundral, pretože to by znamenalo nechať dlho otvorený kostol, no napokon boli a sú dodnes a nielen pre mladých. Krásne boli tým, že vyrástli z potreby, spontánne. Kto potreboval odísť, neostal, alebo sa ešte vrátil. Po sv. omši kňaz nechal krátku prestávku, potom sa po vyložení Sviatosti pomodlil meditatívne nejakú ústnu modlitbu, prečítal krátku stať zo sv. Písma a potom už bolo ticho. Sväté omše boli vtedy večer. V zimných mesiacoch sme odprevádzali  mladých z mesta na sídlisko. Nový kostol ešte nestál.

Nesprávne pochopený záber na mladých musím ilustrovať takto: Prvý piatok, vyššia účasť. Kňaz po úvodnej piesni a pozdrave oslovil prítomných: „Prosím starších veriacich, ak už prišli na sv. omšu, hoci je popoludňajšia  i ranná svätá omša pre nich, aby sa presunuli do zadných lavíc a vpredu uvoľnili miesto mladým. Táto sv. omša je určená im.“ Mnohí sa presťahovali - ale domov, pretože takto podané oslovenie ich šokovalo. Svätá omša - učili sme sa to na liturgike - nemôže byť vyhradená pre určitý okruh ľudí. Môže  byť pre nich osobitne zameraná homília, piesne, ale nikdy už pokračovanie - bohoslužba obety. Je bežne vžívaný výraz - „detská sv. omša“. Istý kňaz povedal, že detské sú len piškóty, sv. omša je za účasti detí, mládeže, iných skupín.

Zo životov svätých treba vybrať momenty, ktoré mladých oslovia a možno ich uskutočňovať dnes, takže to zrejme pustovníci a styliti zrejme nebudú. Svätí nesmú pôsobiť dojmom, že robili naviac niečo preto, aby vynikli. To by odpudilo podobne ako bifľoš alebo donášač medzi spolužiakmi. Zdôrazniť treba to, že ten svätý ak urobil niečo neobvyklé, urobil tak z lásky k Bohu a ľuďom. Azda preto je tak veľmi obľúbená svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre. Bola síce karmelitkou, to je neobvyklé, ale robila tam denné povinnosti sestry s veľkou láskou.

Veľmi sa nám rozmáhala - a narastá, ako potvrdzujú dnešní učitelia v aktívnej službe  agresivita.

Mali sme na škole kolegyňu ktorá to zvládla tým, že začala práve na hrubých a agresívnych žiakov pôsobiť jemnosťou. Ako to zabralo? Neprikazovala štrnásťročnému „podaj mi.....“  „zabehni...“ ale: „môžem ťa poprosiť, podal by si mi....“ „bol by si tak milý a zašiel by si....“

O niekoľko týždňov sa dostavil výsledok. Žiak, ktorého priezvisko sa skloňovalo v zborovni každú prestávku, odvrával, vykrikoval, chrlil vulgarizmy, vykladal nohy na stoličku a nevypľul by žuvačku ani keby si pred ním pedagóg kľakol....

Šokovalo ma, keď tento chlapec onedlho, keď som mala voľnú hodinu, jemne zaklopal na zborovňu: „Pani katechétka, posiela ma pán učiteľ telocviku, keby ste boli tak dobrá a podali mi  tie červené bežky“. „Pekne ďakujem“.

Mladý absolvoval učilište a ani tam už svoje spôsoby nezmenil - učila som tam - a dnes ho vídavam na sv. omši s dievčaťom.

Nestačí razantne vypnúť doma televízor s hrubým filmom. Lepšie je povedať a ukázať to, čo nás robí viac ľuďmi, úctu k človeku. Zvyknúť si aj na počiatočné poznámky, že „to sa dnes už nenosí“. Potom zvládneme aj posledné dva načrtnuté aspekty - citovú a sociálnu výchovu.

Nechcela som zasiahnuť do kompetencie vyučujúcich etiku. Ale výchova kresťana začína od výchovy k človeku.

Stávalo sa, že na jednej z našich škôl mladý pán kaplán „jazdil“  cez prestávku za prítomnosti detí katechétku, ktorá bola azda vo veku jeho mamy. Vypomstilo sa mu to, pretože tá katechétka tri roky pred ním tieto deti učila a mali ju radi. Mladý kňaz sa násilím dožadoval v triede autority, kričal, vyhadzoval za dvere - ale márne. Čo pomohlo? Spoločný výlet na obľúbené miesto a poznatok zverencov, že kaplán i katechétka spolu normálne komunikujú, smejú sa.

4. Novšie skúsenosti z bezprostrednej prípravy na sviatosť birmovania.

Poznámka na úvod -  pôvodný názov bol najnovšie a dnes už nie sú ani novšie, pretože čas sa posunul a keby som dnes mala možnosti porozprávať sa, ako to chodí teraz, zrejme by sa moje riadky a výpovede kňazov i katechétov, ktorí síce začínali so mnou, ale oveľa mladší a stále sú v aktívnej službe veľmi líšili.

Len v jednom by sme sa asi zhodli. Rodičia....ich spolupráca s nami.

Siedma trieda, november, rozprávam životný príbeh svätého Augustína, ešte nebol sfilmovaný. Jedna žiačka sa neustále hniezdi a zabŕda do druhej otázkami.

Prerušujem rozprávanie. „Monika, ak potrebuješ Martine povedať niečo veľmi súrne, máš na to desať sekúnd a potom už nevyrušuj, buď taká dobrá!“

Martina obráti otázku ku mne: „Pani katechétka, my len, že kedy sa už začneme konečne pripravovať na tú birmovku, už by bol čas začať.“

Usmiala som sa.

„Zabudli ste, dievčatá, čo som povedala v piatej triede, keď som vás dostala. Na birmovku sa pripravujeme už tretí rok. Začali sme príbehmi zo Starého zákona, potom Nového, to bolo náplňou v piatej a šiestej triede a teraz skúmame svoj duchovný rodokmeň v cirkevných dejinách.

„Ale my sme mysleli tie otázky, skúšanie a také veci“ - nedali sa odhovoriť moje švitorky. „Nebojte sa, i na to príde“. Totiž, paralelná trieda s pánom kaplánom cirkevné dejiny vynechala a pustili sa do otázok z údajne predpísanej príručky, čo mi však dôstojný pán dekan nepotvrdil a otec biskup sa vyjadril, že sa odporúča pri farskej katechéze.

Sviatosť birmovania sa vtedy udeľovala v ôsmej triede. Trochu sa namrzel, že si chce ponechať svoj štýl a povedal mi: „Keď som sa pýtal ôsmakov, čo ste sa vlani učili na náboženstve s vami, povedali, že nič.“ „Netrápte sa, pán kaplán, Keď som sa ich pýtala, čo preberajú teraz s vami, odpoveď bola identická.“

Ozaj im neostalo v hlave po troch rokoch nič? Neverím. A neverím, aby pán kaplán vynakladal všetku snahu márne. Sadli sme si na dialóg. Zhodli sme sa v tom, že väčšina sa nevie samostatne vyjadrovať, čo nám potvrdili aj ostatní vyučujúci, ba aj slovenčinári. Keď sa z nich vyťahujú po jednej holé vety, tak odpovedia naprosto správne, hoci tiež stručne. Pre toto teda pán kaplán považoval za vhodné  naučiť sa vyjadrovaniu memorovaním textov z príručky. Priznám sa, upevnilo to disciplínu, v triedach bolo ticho už pred zvonením... Urobila som kompromis, vybrala so 25 otázok , ktoré sa mali naučiť. Nebudem súdiť autora, ale predsa sa mi zdala vhodná skôr pre dospelých, ktorí sviatosť birmovania neprijali na prahu dospievania, v škole. No dohodli sme sa s pánom kaplánom, že ich treba naučiť zaujať postoje, samostatne myslieť a povedať to. Čítali sme si príbehy z cirkevných dejín, ale aj z novín a naše otázky znali: „Bolo to správne? Prečo? Čo  by si robil ty na jeho mieste? A čo keď.....“

A tak sme sa dostali aj k riešeniu vecí, ako je záškoláctvo, podvádzanie, šikanovanie, lenivosť, fajčenie fetovanie.... Mala som radosť z týchto živých besied.

Dejiny sme neopustili, ale vyrástol nám problém. My sme si mohli také hodiny dovoliť, lebo na cirkevných školách sú dve hodiny náboženstva týždenne. Medzitým na štátnych školách ponechali na riaditeľa školy voľbu učenia náboženskej výchovy  na hodinu týždenne, niekde aj dve hodiny mesačne. Každý súdny človek, a nielen učiteľ alebo katechéta musí uznať, že je to málo.

My sme si dokonca mohli nájsť priestor na výchovu k manželstvu a rodičovstvu. A na štart nám skutočne pomohol príbeh svätého Augustína. V snahe odpovedať na všetko čo je potrebné, ale len to, čo je potrebné, som vyzvala dievčatá a chlapcov: ak sa niekto nechce opýtať nahlas, nech položí otázku do klobúka. Ak nebude podpísaná, zodpoviem na ňu pred celou triedou. Aj sa niekto podpíše bude to znamenať, že chce individuálnu odpoveď a tú som dávala podľa možnosti ústne niekedy písomne. Šesť hodín nám stačilo na to, aby sme si povedali všetko, čo by mal štrnásť - pätnásťročných chlapec vedieť o dare života, že je to veľký Boží dar, Boh nás vyznamenal, ak nás urobil zaň zodpovednými. Že sú to veci, ktoré vyžadujú úctu a nie smiech. Vulgarizovanie som zvládla apeláciou na rozum. Ak používaš názvy orgánov, daných na dar života, urážaš predovšetkým seba, tvojich rodičov, budúceho partnera - partnerku, svoje budúce deti. Nezaznamenala som protesty kňazov, kolegov, rodičov. Sľúbili sme si mlčanlivosť najmä pred mladšími, ak sa sem - tam medzi súrodencami porušila, mladší sa zväčša tešili, že sa dozvedia pekným spôsobom to, čo sa iní, „predčasne“ školení spolužiaci dozvedia z nevhodných časopisov alebo videoklipov.

4.1   Postoje detí.

Vedomostí dostali mladí, najmä na cirkevnej škole, z náboženstva dosť. Neviem posúdiť situáciu na štátnych školách, vie len jedno - že o tam katechéti nasadili všetku svoju ambicióznosť, šikovnosť, vzdelanie, zodpovednosť napriek spomínanému obmedzeniu v počte vyučovacích hodín.

Zaujímajú ma však postoje. Z väčšieho počtu rôznych ankiet som vybrala odpovede - a pýtala som sa potom i osobne.

4.1.1. Prečo nerád chodíš na sv. omšu?

- kázne o ničom

- to čo kážu vieme z náboženstva

- tie pridlhé spevy

- nemám rada babkovské pesničky (myslela JKS)

- kaplán vždy pretiahne omšu tým, že všetko spieva a ja nechytím autobus

- chodia tam nudní ľudia

- podávajú si ruky ako kus handry pričom nič k sebe necítia,

- neviem sa tak dlho modliť

- neznášam, ako organistka pred omšou precvičuje s ľuďmi žalm ( t.č. už netreba)

- uplakané reči, uplakané piesne,

- farár sa chová dôležito a v civile je celkom pohodový

- kaplán chce byť nasilu populárny tak používa naše výrazy, ale nepristane mu to

- kaplán je tiež kňaz a nemal by si tykať s každým miništrantom, oni sa potom cítia čosi viac

- Je tam málo o Ježišovi - myslím v kázni (!)

Myslím, že na odpovediach by sa zapotil aj otec biskup. Je tu signál, že ak nechceme mať prázdne kostoly ako v Nemecku a Maďarsku, treba čosi robiť ale to rocková hudba ani slang pána kaplána nevyrieši. Naozaj nie je jedno, čo duchovný v homílii povie, pretože ak povie niečo dobré, ľudia o tom diskutujú aj na ceste domov z kostola. Jedno to môže byť tete, ktorá aj pol storočia po koncile bude na prvé miesto klásť ruženec.

Ak má homília obsah, zaujme, aj keď to kňaz trochu „pretiahne“. Stalo sa, že syn gréckokatolíckeho kňaza, päťdesiatnik, hundral, a moji siedmaci sa pýtali: „Kto to bol? Nepríde k nám do školy? Zavolajte ho spovedať!“

4.1.2. Dáva ti niečo farské spoločenstvo?

- nič

- neviem

- nepremýšľam  o tom

- priatelia ktorí so mnou chodia do kostola sú nimi aj mimo  kostola.

Ťažko hovoriť o spoločenstve vo veľkom meste, hoci pribudol nový kostol. Sú pod ním miestnosti, slúžiace na rôzne neliturgické akcie - ale slúžia viac dospelým, napríklad pri biblických katechézach.

Ľudia sa po omši rozídu rôznymi smermi, niektorí sa pred kostolom zvítajú a pozdravia, no tých je menšina. Kňazov máme dosť, ale sú takí zaneprázdnení, že sa do kontaktu s nimi možno dostať len na pár minút v sakristii alebo na fare čisto v úradných veciach. Aj kňaz v takom veľkom meste poznajú väčšinou iba členov farskej rady, miništrantov, katechétov, animátorov a podnikateľov, schopných čosi pre farnosť sponzorovať.

Bublina spoločenstiev a hnutí, ktorá sa začala začiatkom deväťdesiatych rokov sľubne rozvíjať, spľasla, nuž, vtedy nik nepočítal že sa namiesto ôsmich - deviatich hodín bude pracovať dvanásť. Nádejou ostávajú mladí muži a ženy, ktorých som učila ešte ako deti, dnes majú vlastné rodinky, nezahodili vieru, vidno ich na sv. omši i pristupovať k sviatostiam, niekde sa spriatelili aj rodiny spolužiakov.

4.1.3  Aké je to s tvojim sviatostným životom?

- chodím na prvé piatky

- idem na Vianoce a na Veľkú noc na sv. spoveď i sv. prijímanie

A veľa, veľa prázdnych anketových lístkov.

(Tento údaj je cca z r. 2000, situácia sa po tom, ako máme viacerých dp. kaplánov, o veľa zlepšila.)

Najväčšie problémy so sviatosťou zmierenia majú dorastajúce dievčatá. Mladých pánov kaplánov sa hanbia a niektorí  dôchodcovia ktorí vypomáhajú, sa vypytujú na piatkové mäso a šiesty príkaz - na ten zvlášť „žmýkavým“ spôsobom. Veľmi veľa urobí citlivý mladý kňaz, ktorý sa opýta na „onú vec“ ,ale nemece blesky a hromy zatratenia, namiesto toho poukáže na ošklivosť hriechu, ale nezabudne poznamenať, že práve častá sviatosť zmierenia je najlepším liekom. A nezabudnúť, že kajúcnik, aj dieťa, má právo si spovedníka vybrať. Preto naväzujem:

4.1.4  Ako si predstavuješ spovedníka pre mladých?

- počúvať  ma do konca, neprerušovať

- trpezlivý, a to nezáleží na veku

- má mi niečo konkrétne poradiť

- nemá ma zjazdiť, veď ja ľutujem...

- mal by sa správať ako Ježiš a keď vidí, že mám strach, mal by ma povzbudiť a pomôcť mi otázkami.

Z niekoľkoročnej skúsenosti na základnej škole viem, že existujú kňazi, od ktorých deti inštinktívne utekajú - samozrejme ide o cirkevnú školu, prípadne kostol pred sviatkami, birmovkou, prvým sv. prijímaním. Hovorila som s kompetentnými, či by sa nemal urobiť nejaký výber, no nepochodila som. Tak prišli znova a znova. (Dnes má cirkevná škola svojho kňaza - pozn. aut.)

Ak detská duša získa odpor ku spovedi v najútlejšom veku alebo v puberte, je to ireverzibilný proces. Vediem deti k slobode výberu, tak ako som bola vedená ja. Poburuje ma, ak pri týchto hromadných spovediach príde niekto (riaditeľ školy kostolník, kňaz) a začnú deti odpočítavať a posielať ich po skupinkách k nimi vyvoleným kňazom. Decká potom klamú, alebo ak prídu na rad, utekajú sa znovu postaviť dozadu. Nedôveru vzbudzuje kňaz, ktorý bol  príliš prísny pri skúšaní, alebo sa tváril, ako keby spoveď bola generálka na očistec (citujem kolegyňu). Ale naopak, i taký, ktorému je „svet gombička“ a nič nie je problém. Potom si deti zvyknú, že ani hriech nie je problém.

Uvediem jeden humorný, ale odstrašujúci príklad. Mládež bola pomerne rovnomerne rozdelená, iba pred jedným kňazom bolo prázdno. Ozval sa nahlas:

„Tak čo, ovečky, bojíte sa, trasiete sa, ha-ha-ha, no poďte, aj ja som kňaz!“ Nič sa nepohlo. Namosúrený kostolník príde ku mne a hovorí: „Katechétka, robte dačo!“

„A čo mám?“

„Predsa poslať deti k nemu!“

„Ľutujem, to nezvyknem robiť.“

„Takto učíte deti úcte ku kňazom? Budem sa na vás sťažovať, obanujete to!“

„Deti sa pozdravili. To je úcta. Dôvera je o niečom inom.“

„To necháte kňaza čakať?“

„Ak má trochu pokory, vydrží to.“

Zmohla som sa na jedinú vetu: „Deti ak sa niekto ponáhľa, pri tamtom pánu farárovi je voľné“.

Rozpamätala som sa na vianočnú spoveď. Všade disciplinované rady, okrem jedného kľakátka. Kňaz vyskočil zo stoličky, a zakričal: “A ku mne kto pôjde? Tak ja to tu môžem zabaliť!“ Posťažoval sa správcovi farnosti, ale ten iba rozhodil rukami.

Našťastie ide o ojedinelé prípady, ale nemuseli by byť ani tie.

Učíme deti úcte ku každému kňazovi. Ale to, čo vedie k ochote otvoriť srdce, si každý musí vypestovať sám. A ako na to - na to dostal recepty v seminári.

4.1.5.  „Čo myslíš, ktoré dary Ducha svätého ti najviac chýbajú?“

Dievčatá a chlapci boli poučení že počet 7 je symbolický, že ich je oveľa viac. Odpovede boli:

- nábožnosť

- bázeň Božia

- úcta k ľuďom.

Kvitujem úprimnosť!

4.1.5.1. Nábožnosťou  sme nazvali schopnosť radovať sa z prejavov a úkonov duchovného života. Ak milujeme svoju Cirkev, sme na ňu hrdí, a akomkoľvek prostredí sa k nej priznávame robíme bez zábran všetko, čo sme naučení v Cirkvi robiť.

Mnohí sa ešte dnes, po toľkých rokoch slobody, hanbia neveriacemu alebo nepraktikujúcemu kamarátovi povedať že idú na sv. omšu, prežehnať sa pred jedlom, ukázať radosť, že boli pri sviatosti zmierenia. Naopak ale, pre rozhovore si dáme urážať vieru, tolerujeme útoky na Cirkev a „farárov“, tolerujeme také prejavy v časopisoch filmoch, televízii. Pokrčíme plecami, že je sloboda, každý si môže povedať názor.  K a ž d ý ?  Teda aj my. A   m y   mlčíme. Necháme sa urážať, nepovieme, kým je pre nás Pán Ježiš a Jeho Matka? Prečo sa dievča bojí kamarátke, že jej  vyzývavé oblečenie kontrastuje s krížikom či medailkou na krku? Prečo pri výzve katechétu, kto by sa chcel predmodlievať, každý meravo čaká, kto bude ten prvý odvážny? (Trochu iné je to pri speve s kapelou na mládežníckej  sv. omši). Prečo ruženec ešte stále považujeme za predmet, ktorý patrí do rúk našich babičiek, ale nie študenta? 

Často je pojem „nábožnosť“ zamieňaný s premrštenými prejavmi zbožnosti, s nevkusnými obrázkami a predmetmi. (mimochodom, prečo stánky s takým tovarom ešte stále tolerujeme pred kostolmi pri púťach a birmovkách?“). Kňazi majú na teológii i predmet Cirkevné umenie, máme liturgické komisie. Keď som položila otázku vedúcej predajne ktorá má aj hodnotné veci a knihy, odpovedala mi: „Tu sa tých ležiakov najlepšie zbavím“. Isté, na umelecké originály nemáme peniaze, ale upomienka na púť či birmovku by mala byť vkusná.

K nábožnosti patrí aj úcta k služobníkom oltára. Spomenula som už, že ma zaráža, ak si nový kaplán hneď so  všetkými miništrantmi potyká. Ale keď už, tak by ho nemali volať „Paľo, Feri, alebo dokonca Riki alebo Jojo.“ Vždy otec Pavol, otec František, otec Richard, otec Jozef.

Dnes už začína byť pekným zvykom, že kňazi i vonku nosievajú kňazskú košeľu. To má už hoci len taký dopad, že slečna v sukni, ktorá viac pripomína mašličku alebo tielku, ktoré už takmer nemá čo zakryť, si rozmyslí, čo pôjde takto odetá k sv. prijímaniu. (Nebohý starý otec to volal „bosá až po krk“.) Už aj v horúcej Afrike sa prestali báť, že sa roztopia v slušnom oblečení a tým tiež svedčia, že už sú kresťania.

4.1.5.2.  Bázeň  Božia.

Bez porady s liturgickou komisiou som ju premenovala  na  ú c t u k  B o h u, pretože bázeň je archaizmus i bohemizmus zároveň, a jeho význam je strach. Lenže strach - to dnes neletí. Ľudia sa strachom sýtia pri obrazovkách pri hororoch zo záľuby, ale tu ide o iný, s p á s o n o s n ý - a to je pot pre katechétu na hektolitre. Príklad: je rozdiel nebrať otcove veci preto, lebo ma pristihne a potresce, alebo preto, že by som ho sklamal a mám ho rád, i on mňa. Je rozdiel klamať učiteľke  zo strachu pred možnými následkami a trestom, a mať zábrany, pretože j nám dobrá a vážime si ju.

A takto vysvetľujem i v duchovnom živote dokonalú a nedokonalú ľútosť. Urazil som  nekonečne dobrého  Boha a je mi to ľúto, alebo sa bojím zatratenia.

Toto povedomie žalostne chýba! Kedysi sa v katechéze priveľa strašilo, dnes primálo. Ani pri kriku o demokracii  nesmieme pripustiť, že človek je koniec koncov tak málo zodpovedný za seba, lebo žije v takom alebo onakom prostredí a teda hriech ani nemá, len sa niečo naň „nalepilo“. A tak ho predsa Boh nemôže zatratiť.  

Teda nie strach ako taký, ale zodpovednosť z lásky k Bohu - to nám treba pestovať a tuná platí dvojnásobne ako inde - že aj svojimi katechetickými kolenami.

4.1.5.3  Úcta k iným ľuďom.

Tolerancia. Skrátka povedať si svoje ale vypočuť aj druhého. Nezahriakovať ale odpovedať. Aj keď bránim vieru. Odpovedať rozumne - a na to slúži celá náboženská výuka na všetkých stupňoch. To chce prípravu.

Mrzelo ma, keď sympatický kaplán pred viacerými rokmi po evanjeliu namiesto homílie vzal do ruky mikrofón (na tom nie je nič zlé) a išiel medzi mladých. Ale veta: „Tak o čom si dnes pokecáme?“ zabolí. „No, tak trebárs o smrti.“ Opýta sa asi tridsiatich, čo si myslia, či sa boja, neuzavrie nejakým poučením na záver, a povie: „Fajn, tak nabudúce zasa o niečom inom“. 

Vadia mi tu dve veci. Na sv. omši sa „nekecá“, lebo za chvíľu budú všetci účastníci prežúvať, neviem, či každý pozná skutočný význam tohto slova. Potom nečudo, ak niekto nedá dole čiapku, nepokľakne pred svätostánkom, ani pri premení, ba daktorí si čupnú - to vidno dodnes! Nie je zlé, ak mladí povedia do mikrofónu svoj postreh, ale treba to zosumarizovať a dať tomu myšlienku, aplikáciu Božieho Slova.

Úcta k iným je dialóg. Vypočuť, ale nie ustupovať zo svojich pozícií. Vedieť stáť za tým, o čom hovorím. Hovoriť  pokojne a dôstojne o veciach, týkajúcich sa viery, spoločnosti, rodiny, morálky.

Naučiť tomuto - tu sa prejaví naša zrelosť a na to netreba univerzitu, ale správnu výchovu v rodine - tá je základ, bez tej sa ani naj....katechéta nepohne.

4.2. Skúšky

Sú v rôznych farnostiach i diecézach robené rôznou formou. Tristo otázok, dvesto, sto, písomka, test.

Nebude nikomu nanucovať svoj spôsob, iba sa oň podelím, lebo sa mi osvedčil, a to aj u dospelých, ktorých mi dočasne zverili.

Samozrejme nie som za to, aby boli prijatí na sviatosť birmovania devu či mládenca, ktorí nevedia základné modlitby, vyznať vieru  či oľutovať hriechy. Odpustím mu rok Milánskeho ediktu, ak nevie, kto bol Kalvín, kostol sa nezosype.

Skúsila som to formou pohovorov. Prišla skupinka - štyria-piati. Opýtala som sa, samozrejme, na tie základné veci, nevynímajúc, ako im bude udelená sviatosť a niečo o svätcovi, ktorého meno si vybrali.

Potom som sondovala názory. A tu som bola naozaj milo prekvapená. Väčšina dievčat a chlapcov sa skutočne chce uplatniť nielen ako občan, rodič, - ale aj ako člen farskej rodiny. Mnohí si prajú viac kontaktov s kňazom - čo sa práve vo farnosti deje (pozn.), aby sa farská rodina zaujímala aj o prestarlých ľudí, i tých, čo už do kostola nemôžu zájsť, aby títo neostali bez pomoci, aby v televízii bolo viac príťažlivých programov, aby sa ľudia, ktorí  uspeli vo voľbách, viac angažovali za likvidáciu alebo aspoň zmiernenie korupcie a kriminality, násilia, krívd a krajnej chudoby.

Každá debata vyústila do peknej zásady, ktorú vyslovil sv. Benedikt už v 5.storočí: „Modli sa a pracuj“. Jedno bez druhého nestačí.

4.3. Deviatnik pred sviatkom Zoslania Ducha svätého.

Bývali vydarené i nevydarené, s kontrolou účasti i bez nej, so slabšími i výbornými kazateľmi. Zvlášť vydarené boli v rokoch 2009-2014, kedy ju robil duchovný otec farnosti a dokázal mladých zaujať .

Nakoľko sa však s novým vedením táto forma v príprave ruší, nebudem pokračovať v tejto kapitole. Rieši práve rozšírený kontakt mládeže s duchovnými – čo mu sa možno tešiť.

5. Záverom

Nepoviem nič nové, ak sme sa my, prví katechéti vo farnosti a naši bezprostrední nasledovníci zhodovali v názore, či by nebolo potrebné posunúť udeľovanie sviatosti birmovania do vyššej vekovej kategórie. Veď aj vo väčšine menších farností nebýva každý rok. Na druhej strane sme si vedomí mocných účinkov tejto sviatosti - ak je ten, čo ju prijíma, disponovaný - asi by nebolo správne  odoprieť ich práve na začiatku dospievania, ak sa posunul smerom dole vek ohrozenia negatívnymi javmi v spoločnosti?

Videla by som riešenie skôr v zintenzívnení farskej katechézy rodičov. Oni sú zodpovední za výchovu svojich detí v prvom rade. Treba sa im naučiť osloviť svoje deti tak, aby získali dôveru - ak toto chýba, ak sa rodičia nezaujímajú alebo majú dokonca iba „folklórny“ vzťah, ani ten najlepší katechéta a najhorlivejší kňaz  budú môcť urobiť len veľmi málo.

Bodkou bude malá poznámka: Koľko sa v prvokresťanských časoch  venovalo pozornosti výberu krstného a vtedy zároveň birmovného rodiča, ktorý ručil za formáciu nového kresťana? Plnia dnešní   b i r m o v n í   r o d i č i a svoju úlohu v intenciách Cirkvi? Katechétom sa zdá, že keby sa odvážili skúšať ich, obstáli by horšie ako birmovanci. Tiež neviem, aby si dali duchovní otcovia záležať, či nejde o rozvedených ľudí ktorí nepristupujú k sviatostiam, alebo ešte horšie, žijú vo „voľnom zväzku“.

                                                             xxxxx

Ak som svojimi amatérskymi skúsenosťami a myšlienkami zo 40 ročnej praxe nasadila aspoň malého chrobáčika do hlavy niekomu, ktorému tieto veci ležia na srdci, splnili tieto riadky svoj účel.

I.M.D.                             Poprad, október 2015                                 OAMDG 

 

(Uverejnené s láskavým povolením autorky)