10. nedeľa cez rok A                                                                                                                     Mt 9, 9 – 13

Ježiš videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúša a povedal mu: „Poď za mnou!“ On vstal a išiel za ním.

Keď potom Ježiš sedel v dome za stolom, prišli mnohí mýtnici a hriešnici a stolovali s ním a s jeho učeníkmi. Keď to videli farizeji, hovorili jeho učeníkom: „Prečo váš učiteľ jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?“

On to začul a povedal: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo to znamená: ‚Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.‘ Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“

Evanjelium stavia do popredia dôležitú tému učeníctva a zároveň službu „stroskotaným“ a najpotrebnejším. Tieto dve témy sú spojené v úryvku, ktorý má dve hlavné časti: povolanie Matúša (v. 9) a kontroverznú hostinu s vyberačmi daní a „hriešnikmi“ (v. 10 – 13).

v. 9. Cestou z Kafarnauma Kristus prichádza k colnici, kde pracoval Matúš. Mýtnici alebo vyberači daní boli vo vtedajšej spoločnosti predmetom pohŕdania pre svoju chamtivosť, skorumpovanosť a „parazitovanie“. Bohatli na úkor chudobných tým, že žiadali viac, než stanovoval zákon. Naviac porušovali zákony o kultovej čistote, pretože narábali s peniazmi pohanov a jednali s Rimanmi. Fakt, že Ježiš povolal ako svojho učeníka mýtnika, musel byť škandálom už sám o sebe. Mýtnici boli totiž „stratení ľudia“, „odpad spoločnosti“. A ten, kto je povolaný, je mýtnik – chorý, hriešnik, ktorého môže zachrániť len Božie milosrdenstvo.

v. 10 – 11. Toto volanie sa premení na dar spoločenstva symbolizované stolovaním v dome mýtnika. Ďalší olej do ohňa Ježiš prilial svojim liberálnym postojom voči hriešnikom: on a jeho učeníci boli prítomní na slávnostnej hostine, kde boli aj kolegovia bývalého mýtnika Matúša spolu s ich pochybnými spoločníkmi. Zúčastniť sa hostiny s takýmito ľuďmi znamenalo stať sa nečistým, pretože spoločenstvo s hriešnikmi znečisťovalo (slovom hriešnici sa v texte myslia tí, ktorí opustili zákon a odpadli). Bolo to slávnostné stolovanie, ako nám už naznačuje samotné sloveso „ležali“ (pri stole): to bol typický postoj pre „významnejšie večere“. Nesmieme prehliadnuť, že spoločenstvo stola bolo veľmi dôležitým znamením otvorenosti, dôvernosti. To bol tiež dôvod, prečo Židia nemohli sedieť pri jednom stole s pohanmi. Pre Ježiša a jeho učeníkov to teda znamenalo prijatie „ľudí s pochybnou povesťou“. Otázka farizejov, strážcov oddelenosti v mene spravodlivosti, neprekvapuje.

v. 12. Aj keď bola otázka adresovaná učeníkom, odpovedá ich Majster. V rabínskej tradícii vzťah medzi rabbim a jeho učeníkmi bol tak úzky, že rabbi bol zodpovedný za konanie svojich žiakov (a naopak). Odpoveď je príslovie, rozvedené citátom (Oz 6, 6) s pripojenou krátkou aplikáciou. V týchto troch krátkych výrokoch nachádzame tri kontrastné dvojice: zdraví – chorí, milosrdenstvo – obeta, spravodliví – hriešnici.

Výrok „Neprišiel som totiž povolať spravodlivých, ale hriešnikov“ nesmieme chápať tak, že by farizeji nepotrebovali spásu, prípadne že by boli z nej vylúčení. I oni môžu čerpať z prameňov spásy, pokiaľ uznajú, že sú chorí a hriešni.

Pre akých ľudí mám pripravený úsmev, pekné slovo, dobrý skutok? Alebo tieto „dary“ mám pripravené pre kohokoľvek, koho mi „situácia pošle do cesty“?

Uznávam pred Bohom, že túžim po ňom? Kedy a ako často Mu o tom hovorím?

Inšpirované: Enzo Bianchi, Hlásej slovo