pri príležitosti Veni Sancte – púte katechétov Bratislavskej arcidiecézy v Šaštíne
6. septembra 2014

1. bolesť: Simeonovo proroctvo
Mgr. Jozef Dúc, školský dekan (Bratislava - juh), farár v Bratislave - Sv. Rodiny

           Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky.
           V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami:
           „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova,
lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov:
svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“
           Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo. Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, - a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ (Lk 2, 22-35)
           Panna Mária prichádza do chrámu, aby sa očistila, ako to predpisoval Mojžišov zákon, a obetovala a zasvätila Pánovi prvorodeného syna. Obrad očisťovania, ktorý sa konal po štyridsiatich dňoch, bol súčasne obetou.
           Človek sa má očisťovať, keď je nečistý a má si očistiť dušu, keď ju má poškvrnenú hriechom. U Panny Márie to neplatilo. Napriek tomu pokorne prichádza a s radosťou obetuje svojho milovaného syna. V tejto chvíli je tu prítomný i staručký Simeon, skrze ktorého prehovoril Duch Svätý. Prvá časť jeho reči je radostná, ale po požehnaní Márie a Jozefa obracia sa na Máriu a povie tejto mladej žene a matke slová, pri ktorých jej prebehne mráz po chrbte. Počuje, že jej dušu prenikne meč. Čo všetko sa za týmito slovami skrýva?  To je Máriina celoživotná bolesť,  ktorú bude postupne spoznávať v rôznych formách. Mária je pre nás katechétov i pre všetkých veľkým vzorom a ukazuje nám, ako prijímať bolesť i ako ju obetovať. Pannu Máriu neskôr napodobňujú v prijímaní bolesti a v obetovaní mnohí a tak sa postupne stávajú svätými. Skrze bolesť – jej prijatie a obetovanie – si Boh postupne a cieľavedome vychováva svätých. Pozemská svätosť, i večná radosť sa vykupujú skrze pozemskú bolesť.
           Panna Mária začína nový život – život bolestný. Od tejto chvíle nebude môcť zabudnúť na Simeonovu predpoveď v chráme. Na predpoveď sa nedá zabudnúť, lebo predpoveď sa každým dňom napĺňa. Hoci meč bolesti prebodáva Máriino srdce, ona ani teraz ani neskôr to nedá na sebe poznať. Vždy má lásku pre druhého. Odteraz bude vidieť, že jedni budú za Ježiša, druhí proti, čo zároveň i ona bude prežívať s ním. Odmietnutie Ježiša i ona sama pocíti ako odmietnutie. Ako Ježiš, tak i ona bude mnohými odmietaná až do konca čias. Kto nastúpi cestu za Ježišom, drahí katechéti musí počítať s tím, že mnohí budú proti nemu, že bude prežívať mnohé bolesti. Práve v tomto sa spoznáva pravosť Ježišových nasledovníkov. Dôležité je si uvedomiť, aby sme túto bolesť obetovali v spojení s Kristom a týmto sa bolesť stáva ľahšia a kresťan nemôže byť porazený.
           Sloboda pre plnenie Božej vôle bola zneužitá už v raji. Ježiš Kristus nám slobodu neodňal, a tak každý človek i katechéta môže slobodu správne využívať, ale i zneužívať.
           Panna Mária nás pri Simeonovom proroctve tiež učí, ako používať slobodu danú od  Boha. Nestavia sa proti Simeonovým slovám, prijíma ich – a tým prijíma zvrchovanú Božiu vôľu a tak dokonale podriaďuje svoju vôľu Božej vôli.
           Panna Mária je nám vzorom v prijímaní Božej vôle a učí i nás, ako máme podriaďovať svoje úmysly Božím úmyslom. Túto bolesť by sme mohli nazvať, ako bolesť spôsobenú slovom o milovanom človeku. Mária dostala od Simeona Slovo predpovede o utrpení jej syna. Slovo, ktoré ju zranilo a nedalo jej spávať až dovtedy, kým sa neuskutočnilo. S Máriou sa môžeme identifikovať vtedy, keď počujeme I my slovo,  ktoré nás zraní: nevyliečiteľna choroba nás alebo nášho dieťaťa, strata zamestnania, rozpad rodiny,  odscudenie naších blízskych  alebo iná zlá správa. Toto sú chvíle zjednotenia sa s našou matkou Máriou.
           Naša Patrónka, Sedembolestná Matka, pomôž nám katechétom, aby sme pri každej skúške preukázali svoju vieru a tak oslávili svojho Boha a súčasne svojou obetou svedčili žiakom a študentom o Kristovi a vyprosili im milosť prijatia Ježiša .  Amen.

-

2. bolesť: Útek do Egypta
Mgr. Štefan Herenyi, školský dekan (Bratislava - sever), farár v Bratislave - Dlhých dieloch

           Ťaživá náročnosť budúcnosti, ktorá vstúpila do Máriinho srdca v podobe Simeonovej prorockej predpovede a ktorú sme práve premeditovali ako prvú bolesť akoby pomaly strácala na svojej  ohromujúcej sile. Nie žeby Mária prestala rozmýšľať o týchto veciach vo svojom srdci, ale predsa. Nasledovali aj krásne chvíle šťastnej matky. Svätá Rodina so svätým Dieťaťom ostala v Judsku. Nádherné dieťa v objatí lásky milujúcich rodičov rástlo a obšťastňovalo Máriu i jej manžela Jozefa. Hlava rodiny, jej živiteľ a ochranca  sv. Jozef si ako zodpovedný a zručný remeselník našiel miesto, aby rodine nič nechýbalo. Život zomknutý okolo tajomstva  nebeského daru, ktorého narodenie oslavovalo nebo za spevu anjelov. Dni sa míňali, ba týždne i mesiace.  Prešiel rok, či viac?  A teraz tá nečakaná návšteva tajomnej misie z východu. A tie úžasné dary ako pre kráľa. Kto mohol tušiť, že práve to je predzvesťou  tej brutálnej hrôzy, ktorá dozrela v hlave psychopata Herodesa.  Za každú cenu zahubiť Dieťa. Diabolský zámer!
           Šťastie a obdiv nad Božím tajomným plánom sa v okamihu jednej noci mení  na útek do cudzej krajiny a neznámej budúcnosti. Koľko pálčivých a zožierajúcich otázok:  Prečo,  prečo?   - sa muselo ozývať v Máriinej mysli. Prečo toto roztomilé, krásne a nevinné dieťa chce ktosi zmárniť? Božie dieťa, moje dieťa...? Prečo?  Treba opustiť domov,  popretŕhať priateľské putá  a utekať? Ale to nebolo zaiste všetko, čo sa stalo bodavým mečom Máriinho srdca. Postupne sa dozvedá o krutosti a zverstvách, ktoré napáchala  Herodesova zúrivosť za to, že  dieťa, ktoré hľadali Mudrci vlastne nenašiel. Nech to obracala v hlave akokoľvek,  bola to jej rodina,  okolo ktorej sa točilo toľko pozornosti a dnes tu tečú potoky nevinnej krvi. Hrozné tajomstvo...! 
           Mária, prosíme ťa za tých, ktorí sú dnes vyháňaní zo svojich  starých domovov a zabíjaní len za to, že milujú Tvoje Dieťa – Ježiša. A prosíme ťa aj za tých, ktorí sa stali vyhnancami vo vlastných domoch  len zato, že zostarli alebo sa narodili ako deti, na ktorých príchod sa nikto netešil. Mária, pomôž nám zmeniť naše srdcia, aby sa pri nás nikto necítil cudzincom.

-

3. bolesť: Hľadanie a nájdenie Ježiša v chráme
P. Mgr. Edward Hering, CR, školský dekan (Malacky), far. adm. v Malých Levároch

           A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami.  Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril. (Lk 2, 43 -50)
           Mária, naša Sedembolestná Matka, ty si nevedela byť bez Ježiša, pomôž nám hľadať Ježiša vždy, keď sa nám vytratí z blízkosti, alebo keď sa my vytratíme z jeho blízkosti. Prosíme ťa i za tých, ktorí Ježiša  ešte nehľadajú a nevedia, čo to znamená Ježiša nikdy nestratiť. Pomáhaj nám, aby sme všetky naše  túžby a žiadosti použili na hľadanie Ježiša a na prebývanie v jeho láskavom spoločenstve.

-

4. bolesť: Stretnutie s Ježišom na krížovej ceste
P. PaedDr. Mgr. Jozef Bartoš, O.Praem, školský dekan (Skalica), far. adm. v Petrovej Vsi

           Ježiš kráča ulicami Jeruzalema, prijal kríž a dav ho ženie na popravu. Kráča ťažko, kráča s pokorou, v ktorej prijal Otcovu vôľu. Kráča ticho vo vnútornom tichu odovzdania – prijatia. Na krížovej ceste ho sprevádza rozzúrený dav lačný po násilí, po krvi, po jeho smrti.
           Ježiš však vie, že napriek víru zla je pri ňom aj prameň dobra. Na svojej ceste s krížom stretá tú, ktorá je mu vždy blízko. Sedembolestná matka, sprievodkyňa jeho pozemským životom. Kráčajú vždy spolu: Na ceste k Alžbete, keď ho niesla pod srdcom. Na ceste do Betlehema, aby sa narodil v kráľovskom meste, na ceste do chrámu, na ceste do Egypta. Na cestách v Nazarete. Koľkokrát tam padol, koľkokrát chlapcovi pofúkala kolienko, utrela slzičku... Teraz stretá a sprevádza dospelého muža, tak ako ho sprevádzala na jeho cestách keď učil, uzdravoval, konal mocné skutky... Stále je mu blízko. Nemôže mu však pomôcť, ošetriť mu rany, utrieť skrvavenú tvár. Nemôže! V tichu nemohúcnosti tohto stretnutia jej dušu preniká meč bolesti.
           Sedembolestná matka, aj my mnohokrát cítime vo svojom živote, napriek všetkej snahe, poníženie nemohúcnosti. Tak by sme chceli zastaviť zlo, premôcť, zmeniť, zastaviť...
           Sedembolestná matka, nauč nás prijímať bolesť. Vyprosuj nám u Syna milosť, aby sme nikdy nezabudli, že to On nesie naše životné kríže. Nauč nás Mária, vždy verne kráčať cestou života s tvojím Synom.  Oroduj za nás, aby nám nikdy nechýbala istota, že životných kížových cestách nikdy nie sme sami. 
           Mária, ty si sprevádzala Ježiša na jeho životných cestách a pri stretnutí na krížovej ceste si mu bola zdrojom vnútornej útechy. Buď aj pre nás oporou, aby sme podľa príkladu tvojho Syna a podľa tvojho príkladu vedeli odovzdane niesť kríž svojho života a vo vzájomných stretnutiach byť jeden druhému útechou i oporou.

-

5. bolesť: Ukrižovanie Ježiša Krista
ThDr. Miloš Kohútek, PhD., školský dekan (Senica), farár v Myjave

           Pri Ježišovom kríži stála jeho matka,  sestra jeho  matky, Mária Kleopasova, a  Mária Magdaléna. Keď Ježiš  uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke:  „Žena,  hľa  tvoj syn!“ Potom  povedal učeníkovi:  „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si  ju učeník vzal  k sebe. (Jn 19, 25-27)
           Spoločne sa  na  chvíľu  zastavme a zamyslime sa   nad  touto  bolesťou,  milí  katechéti. Keď  Ježiš uzrel  matku povedal  jej  poslanie, ktoré ju  čaká – byť  matkou  pre  tých,  ktorých  On  miluje. Panna  Mária pozrela na svojho syna a  videla  ho  veľmi zmučeného, týraného, dobitého, klincami pribitého o drevo  kríža. Ježiš prežíva ukrutné bolesti, utrpenie, ktoré mu  spôsobujú klince  v rukách  a nohách. Tieto bolesti  pociťuje  aj Panna Mária. Ale pociťuje ešte  jeden zvláštny pocit bezmocnosti, nevie  mu  fyzicky pomôcť, ale pevne stojí pri ňom pod Jeho krížom.  Nelamentuje, ako ženy  na krížovej ceste, nekričí, v tichu stojí pod  krížom toho, ktorého miluje a takto mu chce pomôcť prekonať tieto muky.
           Aj katechéta sa často ocitá v podobnej situácii, ako Panna Mária. Ten, alebo tí, ktorých  katechéta má rád  ako svojich žiakov, sú pribití na dnešných krížoch závislosti,  nemravnosti,  lenivosti, vzdoru. Katechéta si uvedomuje tento stav, túto pozíciu, ale pociťuje  bezmocnosť  nedokáže pomôcť.  Práve  v týchto  bolestných chvíľach pre  katechétu je možné spojiť sa s Pannou Máriou  a  pevne stáť vedľa  nej pri Ježišovom kríži.  
           Prečo, stáť pri Ježišovom kríži?  Odpoveď je  jasná:  my  ohlasujeme  Krista  ukrižovaného a tak  musíme  mať  skúsenosť reálnu, aby sme boli  pravdiví, a  aby sme vedeli pevne stáť pri krížoch  našich  žiakov.
           Vyprosujme v tejto modlitbe 5. bolesti silu pre všetkých katechétov, aby pevne stáli s Pannou Máriou pod Ježišovým krížom, aby takto potom dokázali stáť pri krížoch dnešných žiakov a ukazovali im cestu do Božieho kráľovstva.

-

6. bolesť: Snímanie Ježiša z kríža
Mgr. Andrej Šottník, školský dekan (Senec), farár v Senci

           Na prvý pohľad sa môže zdať, že táto šiesta bolesť je akási statická, nič sa nedeje, nijaká činnosť, nijaké slovo. Ale je to veľká škola, ktorú nám dáva Matka so Synom v náručí: ako ho drží, ako s ním zaobchádza, ako ho chráni, aby nebolo zneuctené ešte viac! Mária tu učí nás kňazov, rozdávateľov sv. prijímania, ale i samotných prijímajúcich úcte k Ježišovmu Telu.
           Okrem eucharistického tela tu je však  aj iné telo, ktoré sv. Pavol nazýva mystickým Kristovým telom, a tým je Cirkev. Aj toto telo je vložené do našich rúk. A to s celou svojou históriou: poranené, ponížené, niekedy zhodené až na neuveriteľne nízky stupeň dôstojnosti. A my sa máme po vzore Panny Márie dotýkať jeho rán, chrániť ho pred zneuctením, vziať na seba ťarchu celej histórie, ako to urobil sv. Ján Pavol II. v jubilejnom 2000. roku, keď vyznával všetky chyby, omyly a hriechy Cirkvi za celú jej históriu, odprosoval – ale nezriekol sa jej, bránil ju a miloval... 
           Nasledovať Máriu, ako drží v náručí Ježišovo telo znamená nedištancovať sa od jeho tajomného tela, Cirkvi, odvrátiť sa od nej, akoby sme si chceli chrániť „dobré meno“ pred tieňmi jej histórie, ale aj jej súčasnosti (či už sa jedná o predstaviteľov hierarchie alebo o laikov). Skôr by sme mali hľadať spôsob, ako „pomazať“ toto Pánovo telo voňavými masťami. Panna Mária, Matka aj tohto mystického tela sa s úzkosťou pozerá na členov Cirkvi, ako zaobchádzajú s jej Synom v tejto podobe...
           Práve preto sa táto šiesta bolesť sa len navonok zdá byť statická. Vnútri sa toho deje veľa: pohľad na cudzie rany, najmä na rany blízkeho, milovaného, hneď prebúdza túžbu pomôcť, liečiť, zmierniť, zahojiť. Túžba po reparácii, zadosťučinení, je inštintkom lásky, ktorá je „silnejšia ako smrť“. Čím svätejšie sú duše, tým viac ich trápi snaha, zadosťučiniť, vynahradiť. Celý kult Božského Srdca, sa zakladá práve na tejto myšlienke zadosťučinenia. To sú tie duše, ktoré stále prichádzajú – po stopách Božej Matky – „pomazať Pánovo telo voňavými masťami“.  Prosme, aby sme patrili medzi ne.

-

7. bolesť: Uloženie Ježišovho tela do hrobu
ThDr. Peter Slepčan, PhD., školský dekan (Bratislava - stred), far. adm. vo Vajnoroch

           Skladanie mŕtveho Ježišovho tela z kríža znamená ukončením Ježišovej bolesti a začiatok otvoreného prežívania Máriinej bolesti. Ale Mária trpí s vierou. Od Veľkého piatku cez Bielu sobotu až po Veľkonočnú nedeľu Mária je jediná, ktorá verí, že Ježiš vstane z mŕtvych. Preto je zvlášť sobota dňom Panny Márie, lebo Mária bola jediná, ktorá verila. I táto fatimská sobota, v ktorú nás pozvali naši pastieri,  otcovia biskupi do Národnej baziliky v Šaštíne je dňom Panny Márie. 
           Katechéta nech má vieru Márie. Len ten môže odovzdať vieru, kto ju má. Len ten môže zapáliť, kto horí. I tam, kde sú aspoň náznaky viery, roznecujme ju a držme sa slov proroka Izaiáša „Nalomenú trsť nedolomí a hasnúci knôt nedohasí.“
           Využívajme pri vyučovaní aj jednoduchú a účinnú metódu, ktorá spočíva v pochvale žiaka. Väčšinou nám naša pýcha bráni iného pochváliť, lebo tým musíme uznať jeho kvality, ale je to veľmi účinný prostriedok vo výchove.