Svedectvo kresťanského života, ktoré rodičia vydávajú v kruhu rodiny, dostáva sa deťom v ovzduší nežnosti a úcty k matke a otcovi. Deti tak vnímajú a radostne prežívajú blízkosť Boha a Ježiša Krista, ako im ju predstavujú rodičia; táto prvá kresťanská skúsenosť zanecháva často rozhodujúcu stopu, ktorá trvá po celý život. Takéto náboženské prebudenie detí v rodinnom prostredí má „nenahraditeľný charakter“.

        Toto prvé uvedenie do kresťanského života sa spevňuje, keď z príležitosti iných rodinných udalostí alebo sviatkov „rodičia zdôrazňujú ich kresťanský alebo náboženský obsah“. Toto uvedenie do kresťanského života sa ešte viac prehlbuje, ak rodičia vysvetľujú a pomáhajú vnútorne prijímať metodickejšiu katechézu, ktorú ich trocha odrastenejšie deti prijímajú v kresťanskom spoločenstve. „Rodinná katechéza totiž predchádza, sprevádza a obohacuje každú inú formu katechézy“.

       Vo sviatosti manželstva rodičia dostávajú milosť i zodpovednosť za kresťanskú výchovu svojich detí, pred ktorými vydávajú svedectvo a ktorým odovzdávajú zároveň hodnoty ľudské aj náboženské. Toto výchovné pôsobenie, ktoré je súčasne ľudské aj náboženské, je „pravou a skutočnou službou“ odovzdávania a vyžarovania evanjelia do tej miery, že sám život rodiny sa stáva cestou viery a školou kresťanského života. Ako deti dorastajú, stáva sa vzájomnou výmenou, lebo v takomto „katechetickom dialógu každý dostáva i dáva“.

        Z tohto dôvodu je potrebné, aby kresťanské spoločenstvo venovalo celkom osobitnú pozornosť rodičom. Pomocou osobných kontaktov, stretnutí, kurzov, ako aj katechézy pre dospelých, adresovanou rodičom, treba im pomáhať vziať na seba dnes osobitne citlivú úlohu – vychovávať vo viere svoje deti. Je to ešte naliehavejšie na miestach, kde občianske zákonodarstvo nedovoľuje alebo sťažuje slobodnú výchovu vo viere. V týchto prípadoch je „domáca cirkev“ prakticky jediným prostredím, kde deti a mladí môžu dostávať autentickú katechézu. (VDK 226, 227)