Drahí bratia a sestry,

bezprostredne po Veľkonočných sláveniach je naše stretnutie plné duchovnej radosti – i keď obloha je zamračená, v srdci máme radosť z Veľkej noci, istotu o Kristovom Vzkriesení, ktoré definitívne porazilo smrť. Chcem vám na začiatku všetkým ešte raz zaželať všetko dobré k Veľkej noci: vo všetkých príbytkoch a vo všetkých srdciach nech znovu zaznie radostná správa o Kristovom Vzkriesení, a všetkým nech prinesie novú nádej.

V tejto katechéze by som chcel poukázať na to, akú zmenu Ježišova Pascha spôsobila v jeho učeníkoch. Začnime dňom Vzkriesenia. Učeníci sú zatvorení v dome z obavy pred Židmi (porov. Jn 20,19). Strach im preniká srdce a bráni, aby vyšli von, v ústrety životu. Učiteľa viac niet. Spomienka na jeho utrpenie ich napĺňa neistotou. Ježišovi však na jeho učeníkoch záleží a chystá sa splniť sľub, ktorý im dal pri Poslednej večeri: „Nenechám vás ako siroty, prídem k vám“ (Jn 14, 18). Toto hovorí aj nám, a aj v ťažkých časoch. Nenechám vás ako siroty. Strastiplná situácia učeníkov sa radikálne mení, keď prichádza Ježiš. Prichádza cez zatvorené dvere, zastane uprostred a odovzdá im pokoj, ktorý sprostredkuje istotu: „Pokoj vám“ (Jn 20, 19). Je to bežný pozdrav, ktorý ale teraz získava nový význam, lebo vyvoláva vnútornú premenu; je to Veľkonočný pozdrav, čo zaháňa všetok strach. Pokoj, ktorý prináša Ježiš, je spásonosným darom, ktorý prisľúbil počas svojej rozlúčkovej reči: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje" (Jn 14, 27). V deň Vzkriesenia Pán daruje pokoj v plnosti, a tento pokoj sa pre celé spoločenstvo apoštolov stáva prameňom radosti, víťazstvom a istotou o tom, že na Boha sa možno spoľahnúť. Nech sa vám srdce neobáva a nech nemá strach - to hovorí aj nám.

Po tomto pozdrave Ježiš ukazuje svojim učeníkom rany na rukách a na boku (por. Jn 20, 20), znaky toho, čo sa stalo a čo nemožno zrušiť: jeho ľudská prirodzenosť zostáva „ranená". Zmyslom tohto gesta je potvrdiť novú skutočnosť Vzkriesenia: Kristus, ktorý je teraz medzi svojimi, je reálna osoba, ten istý Ježiš, ktorý bol pred tromi dňami pribitý na kríž. A tak v žiarivom jase Paschy, v stretnutí so Vzkrieseným učeníci pochopia spásonosný zmysel jeho utrpenia a smrti. Od smútku a strachu prechádzajú k plnej radosti. Smútok nad Ježišovými ranami sa stáva prameňom radosti. Radosť, ktorá sa im rodí v srdci, vychádza z toho, že „videli Pána" (Jn 20, 20). A on im znovu hovorí: „Pokoj vám" (v. 21). Je už zrejmé, že toto nie je len pozdrav. Je to dar - ten dar, ktorý Vzkriesený dáva svojim priateľom, a ktorý je zároveň ich poslaním: tento pokoj, ktorý Ježiš získal svojou krvou, je pre nich, ale aj pre všetkých - a učeníci ho majú zaniesť celému svetu. Kristus dodáva: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás" (ibid). Vzkriesený Ježiš sa vrátil k učeníkom, aby ich vyslal. Dokončil svoje dielo vo svete, a teraz je rad na nich, aby zasievali vieru do sŕdc - aby tak Otec, poznaný a milovaný, mohol znovu zhromaždiť všetky svoje roztratené deti. Ale Ježiš vie, že v jeho učeníkoch je ešte nemálo strachu. Preto nad nimi robí gesto vdýchnutia a oživuje v nich svojho Ducha (por. Jn 20, 22); toto gesto je znakom nového stvorenia. S darom Ducha Svätého, ktorý pochádza od Vzkrieseného Krista, naozaj začína nový svet. Poslanie učeníkov konať misijné dielo je začiatkom cesty pre ľud novej zmluvy, ľud, ktorý verí v Neho a v jeho spásonosné dielo, ľud, ktorý vydáva svedectvo o pravde vzkriesenia. Táto novosť života, ktorý má svoj pôvod v Pasche a viacej neumiera, sa šíri všade, aby tŕne hriechu, ktoré zraňujú ľudské srdce, dali priestor výhonkom milosti, Božej prítomnosti a jeho lásky, čo víťazí nad hriechom a smrťou.

Drahí priatelia, aj dnes Vzkriesený Kristus vchádza do našich domov a do našich sŕdc, i keď dvere má niekedy zatvorené. Vchádza s darom radosti a pokoja, života a nádeje, s darmi, ktoré tak veľmi potrebujeme pre naše ľudské a duchovné znovuzrodenie. Len on môže odvaliť tie náhrobné kamene, ktoré človek neraz kladie na svoje city, na svoje vzťahy, na svoje chovanie; kamene, čo ťažia ako smrť: rozdelenie, nepriateľstvo, hnev, závisť, nedôverčivosť, ľahostajnosť. Len on, Živý, môže dať zmysel našej existencii a pomôcť na nohy tomu, kto je unavený a smutný, strápený a bez nádeje. Práve toto zažili dvaja učeníci, čo v čase Paschy putovali z Jeruzalema do Emauz (por. Lk 24, 13-35). Hovoria o Ježišovi, ale ich „smutná tvár" (por. v. 17) prezrádza sklamané nádeje, neistotu a zatrpknutosť. Odišli zo svojho kraja, aby nasledovali Ježiša a jeho priateľov a objavili novú skutočnosť, v ktorej odpustenie a láska už neboli len slovami, ale dotykom konkrétnej ľudskej existencie. Ježiš z Nazareta všetko obnovil a zmenil ich život. Teraz je však mŕtvy a všetko sa zdá skončené.

Náhle však už nie sú na ceste dvaja, ale traja pútnici. Ježiš sa pripája k dvom učeníkom a kráča s nimi, no oni ho nedokážu spoznať. Iste, počuli hlasy o jeho vzkriesení, veď aj sami o tom hovoria: „Niektoré ženy nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili im že on žije" (v. 22-23). No ani toto nestačilo, aby ich presvedčilo, pretože „jeho nevideli" (v. 24). Ježiš teda s trpezlivosťou „počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo" (v. 27). Vzkriesený vysvetľuje učeníkom Sväté Písmo a ponúka im aj najdôležitejší kľúč pre jeho pochopenie, teda seba samého a svoje paschálne tajomstvo: jemu Písma vydávajú svedectvo (por. Jn 5, 39-47). Zmysel všetkého, Zákona, Prorokov i Žalmov sa zrazu otvára a stáva sa jasným pre ich oči. Ježiš im otvoril srdcia pre zmysel Písem (por. Lk 24, 45).

Medzitým prišli do dediny, pravdepodobne do domu, kde bývali. Cudzinec „sa tváril, že ide ďalej" (v. 28), ale potom sa u nich zastavil, lebo naň naliehali: "Zostaň s nami" (v. 29). Aj my by sme stále znovu mali na Pána naliehať: „Zostaň s nami." «Keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb, dobrorečil, lámal ho a podával im ho» (v. 30). Odkaz na gestá, ktoré Ježiš urobil pri Poslednej večeri, je tu viac ako zrejmý. «Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho» (v. 31). Ježišova prítomnosť, najskôr skrze slová a potom prostredníctvom gesta lámania chleba, umožňuje učeníkom, aby ho spoznali a oni teraz celkom novým spôsobom prežijú to, čo už okúsili, keď s ním predtým kráčali po ceste: "Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma" (v. 32). Táto udalosť nám naznačuje dve „privilegované miesta", kde môžeme stretnúť Ježiša, ktorý pretvára náš život: počúvanie Slova v spoločenstve s Kristom a lámanie Chleba; dve miesta, ktoré sú hlboko medzi sebou spojené, lebo „Slovo a Eucharistia patria tak intímne spolu, že nemožno pochopiť jedno bez druhého: Božie slovo sa stáva sviatostným telom v eucharistickej udalosti" (Verbum Domini 54-55).

Po tomto stretnutí obaja učeníci bez meškania «vstali a vrátili sa do Jeruzalema, kde našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi!" » (vv. 33-34). V Jeruzaleme sa dozvedeli správu o Ježišovom zmŕtvychvstaní a aj oni sami porozprávali vlastnú skúsenosť, planúcu láskou ku Vzkriesenému, ktorý im otvoril srdcia pre nezadržateľnú radosť. Boli - ako hovorí sv. Peter - „vzkriesením Ježiša z mŕtvych znovuzrodení pre živú nádej" (por 1 Pt 1,3). Znovu sa v nich rodí entuziazmus viery, láska pre spoločenstvo, potreba hovoriť o dobrej správe. Učiteľ vstal z mŕtvych a s ním vstal z mŕtvych aj život samotný: svedčiť o tejto udalosti sa pre nich stáva neodkladnou nevyhnutnosťou.

Drahí priatelia, Veľkonočný čas nech je pre všetkých vhodnou príležitosťou s radosťou a entuziazmom znovu objaviť pramene viery. Prítomnosť Vzkrieseného medzi nami. Treba absolvovať tú istú cestu, ktorú Ježiš prešiel s dvomi učeníkmi z Emauz: skrze znovuobjavenie Božieho Slova a Eucharistie. Ísť s Pánom a nechať si otvoriť oči pre pravý zmysel Písma a pre jeho prítomnosť pri lámaní chleba. Vrcholom tohto putovania, tak vtedy ako aj dnes, bolo Echaristické spoločenstvo: v spoločenstve nás Ježiš živí svojím telom a krvou, aby mohol byť prítomný v našom živote, aby nás obnovil, aby nás oživil silou Ducha Svätého.

Na záver, skúsenosť učeníkov nás pozýva, aby sme sa zastavili nad zmyslom Veľkej noci pre nás. Dovoľme vzkriesenému Ježišovi, aby nás stretol! On, živý a pravý je vždy prítomný uprostred nás; kráča s nami, aby viedol náš život, aby otváral naše oči. Majme dôveru ku Vzkriesenému, ktorý má moc dať nám život a znovuzrodiť nás ako Božích Synov, schopných viery a lásky. Viera v neho pretvára náš život: oslobodzuje ho od strachu, dáva mu nádej a oživuje ho tým, čo dáva plný zmysel celej existencii: Láskou Božou. Ďakujem.

Vatikán, 4. apríla 2012

Zdroj: TKKBS