Sme pútnici vzpriamene kráčajúci v nádeji - pápež František

«Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“». (Mt 28,16.18-20)

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

«Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta» (Mt 28,20). Tieto posledné slová Matúšovho evanjelia sa odvolávajú na prorocké hlásanie, ktoré nachádzame na začiatku: «Dajú mu meno Emanuel, čo v preklade znamená: Boh s nami» (Mt 1,23; porov. Iz 7,14). Boh bude s nami, po všetky dni, až do konca sveta. Ježiš bude kráčať s nami po všetky dni, až do skončenia sveta.

Celé evanjelium je uzavreté medzi týmito dvoma citátmi, slovami komunikujúcimi tajomstvo Boha, ktorého meno, jeho totožnosť, je „byť-s“. Nie je nejakým izolovaným Bohom, je Boh s nami, osobitne s nami, teda s ľudskými tvormi. Náš Boh nie je akýmsi neprítomným Bohom, utiahnutým do preďalekého neba; je naopak Bohom „nadchnutým“ pre človeka, až tak nežne milujúcim, že je neschopný odlúčiť sa od neho.

My ľudia sme zdatní v pretínaní pút a mostov. On však nie. Ak naše srdce ochladne, to jeho zostáva vždy žeravé. Náš Boh nás vždy sprevádza, aj vtedy, keby sme naňho nešťastne zabudli. Na rozhraní od neviery k viere je rozhodujúce zistenie, že sme milovaní a sprevádzaní naším Otcom, že on nás nikdy nenecháva osamotených.

Naša existencia je putovaním, cestou. Aj tí, čo sú poháňaní nejakou čisto ľudskou nádejou, vnímajú lákanie horizontu, ktoré ich ženie skúmať svet, ktorý ešte nepoznajú. Naša duša je dušou pútnickou. Biblia je plná príbehov pútnikov a cestovateľov. Povolanie Abraháma začína týmto príkazom: «Odíď zo svojej krajiny» (Gen 12,1). A patriarcha zanecháva ten kúsok sveta, ktorý dobre poznal a ktorý bol jednou z kolísok civilizácie jeho doby. Všetko sa sprisahávalo proti zmysluplnosti tej cesty. A predsa Abrahám odchádza. Človek sa nestane zrelým, ak nevníma príťažlivosť horizontu – toho medzníka neba a zeme, ktorý si žiada byť dosiahnutý ľudom pútnikov.

Vo svojom putovaní svetom človek nikdy nie je sám. Zvlášť kresťan sa nikdy necíti byť opustený, lebo Ježiš nás uisťuje o tom, že nás neočakáva len na konci našej dlhej cesty, ale že nás sprevádza počas každého nášho dňa.

Dokedy až bude trvať Božia starostlivosť o človeka? Dokedy sa Pán Ježiš, ktorý kráča spolu s nami, bude o nás starať? Odpoveď evanjelia nenecháva žiadny priestor pochybnostiam: až do skončenia sveta! Pominie sa nebo, pominie sa zem, ľudské nádeje budú zrušené, avšak Božie slovo je väčšie než všetko a nepominie. A on bude Bohom s nami. Boh Ježiš, ktorý kráča spolu s nami. Nebude takého dňa v našom živote, v ktorom by sme prestali byť predmetom starostlivosti Božieho srdca.

Niekto by však mohol povedať: „Ale, čože to vravíte?“ Hovorím toto: v našom živote nebude takého dňa, v ktorom by Božie srdce prestalo mať o nás starosť. On si o nás robí starosti, kráča spolu s nami. A prečo to robí? Jednoducho preto, lebo nás miluje. Rozumieme tomu? Miluje nás! A Boh sa istotne postará o všetky naše potreby, neopustí nás v čase skúšky a tmy. Táto istota si žiada hlboko sa zahniezdiť v našom vnútri, aby nikdy nevyhasla. Niekto ju volá menom „Prozreteľnosť“. Čiže blízkosť Boha, láska Boha, jeho kráčanie spolu s nami, čo sa nazýva aj „Božia prozreteľnosť“: on sa stará o náš život.

Nie náhodou je medzi kresťanskými symbolmi nádeje jeden, ktorý sa mne veľmi páči: je ním kotva. Ona vyjadruje, že naša nádej nie je vágna; netreba si ju zamieňať s premenlivým pocitom toho, kto chce dychtivo zlepšiť záležitosti tohto sveta len na základe sily vlastnej vôle. Kresťanská nádej totiž korení nie v príťažlivosti budúcnosti, ale v istote toho, čo nám Boh sľúbil a čo uskutočnil v Ježišovi Kristovi. Ak nám on garantoval, že nás nikdy neopustí, ak počiatkom každého povolania je jeho «Nasleduj ma!», s ktorým nás uisťuje, že zotrvá vždy pred nami, prečo sa teda báť?

S týmto prísľubom môžu kresťania kráčať kdekoľvek. Aj krížom cez zranené časti sveta, kde sa veci nevyvíjajú dobre, my sme medzi tými, ktorí aj tam naďalej dúfajú. Žalm hovorí: «I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou» (Ž 23,4). A práve tam, kde sa rozmáha tma, je treba udržiavať zapálené svetielko.

Vráťme sa ku kotve. Kotva je nástroj, ktorý moreplavci hádžu na breh a potom uchopia lano, aby loď priblížili k brehu. Naša viera je kotvou v nebi. My máme náš život ukotvený v nebi. Čo máme robiť? Uchopiť lano: je stále tam. A poďme vpred, lebo sme si istí, že náš život je akoby kotvou, ktorá je v nebi, na tom brehu, ku ktorému prídeme.

Iste, ak by sme sa spoliehali len na naše sily, mali by sme dôvod cítiť sa sklamaní a porazení, lebo svet sa nám častokrát ukazuje ako vzdorujúci zákonom lásky. Mnohokrát uprednostňuje zákony egoizmu. Ak v nás prežije istota, že Boh nás neopúšťa, že Boh nežne miluje nás i tento svet, potom sa perspektíva mení. „Homo viator, spe erectus“ (Človek pútnik, vzpriamený nádejou), hovorilo sa za starých čias. Ježišov prísľub «Ja som s vami» nám počas cesty pomáha zostať na nohách, vzpriamení, s nádejou, že dobrý Boh už pracuje na realizácii toho, čo sa zdá ľudsky nemožné, lebo kotva je na pobreží neba.

Svätý veriaci ľud Boží sú ľudia, ktorí sú na nohách – „homo viator“ – a kráčajú vzpriamene – „erectus“ – a kráčajú v nádeji. A kamkoľvek idú, vedia, že Božia láska ich predchádza: neexistuje taký kút sveta, ktorý by unikol víťazstvu zmŕtvychvstalého Krista. A aké je víťazstvo zmŕtvychvstalého Krista? Víťazstvo lásky. Ďakujem.“

Vatikán 26. apríla 2017

Zdroj: TKKBS

Katechezy: 

Videá