«Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“» (Lk 24,28-35).

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som sa chcel pristaviť pri skúsenosti dvoch učeníkov z Emauz, o ktorých hovorí Lukášovo evanjelium (porov. 24,13-35). Predstavme si tú scénu: dvaja muži kráčajú sklamaní, smutní, presvedčení, že za sebou zanechávajú trpkú záležitosť, ktorá sa zle skončila.

Pred tou Veľkou nocou boli plní nadšenia: presvedčení, že tie dni budú rozhodujúce pre ich očakávania a pre nádej všetkého ľudu. Zdalo sa, že Ježiš, ktorému zverili svoj život, konečne dospel k rozhodujúcej bitke: že teraz, po dlhom období prípravy a skrytosti, ukáže  svoju moc. To bolo to, čo očakávali. No nestalo sa tak.

Dvaja pútnici v sebe živili čisto ľudskú nádej, ktorá sa teraz rozbila na márne kúsky. Ten kríž vztýčený na Kalvárii bol veľavravným znamením porážky, ktorú nepredvídali. Ak bol ten Ježiš skutočne podľa Božieho srdca, museli dôjsť k záveru, že Boh bol v rukách násilníkov bezmocný, bezbranný, neschopný odporovať zlu.

A tak v to nedeľné ráno títo dvaja utekajú z Jeruzalema. Pred očami majú ešte udalosti utrpenia, Ježišovu smrť; a na duši bolesť nad týmito udalosťami, nakopenú počas núteného sobotného odpočinku. Tá slávnosť Paschy, ktorá mala znieť spevom oslobodenia, sa naopak zmenila na ten najbolestnejší deň ich života.

Opúšťajú Jeruzalem, aby odišli inam, do pokojnej dedinky. Vyzerajú úplne ako ľudia, snažiaci sa zahodiť istú spomienku, ktorá páli. A tak sú na ceste a kráčajú, smutní. Tento scenár, ktorým je cesta, už mal v evanjeliových príbehoch dôležité miesto. Bude nadobúdať stále väčšiu dôležitosť od chvíle, keď sa začne rozprávať príbeh Cirkvi.

Ježišovo stretnutie s týmito dvoma učeníkmi sa zdá byť úplne náhodné: pripomína jedno z mnohých stretnutí, ktoré sa v živote prihodia. Dvaja učeníci kráčajú zamyslení a ktosi neznámy sa k nim pridá. Je to Ježiš; avšak ich oči nie sú schopné ho rozpoznať. A tak Ježiš začína svoju „terapiu nádeje“. To, čo sa odohráva na tejto ceste predstavuje terapiu nádeje. Kto ju vykonáva? Ježiš.

Predovšetkým sa pýta a počúva: náš Boh sa nenatíska. Aj keď už pozná príčinu sklamania tých dvoch, dáva im čas, aby si mohli do hĺbky premerať tú trpkosť, ktorá ich ovládla. Výsledkom je vyznanie, ktoré je akýmsi refrénom ľudskej existencie: «A my sme dúfali, ale...» (v. 21).

Koľko smútku, porážok, koľko neúspechov je v živote každého človeka! Koniec koncov sme všetci tak trochu ako tí dvaja učeníci. Koľkokrát v živote sme dúfali, koľkokrát sme sa cítili byť len na krôčik od šťastia, a potom sme sa ocitli na zemi, sklamaní. Avšak Ježiš kráča so všetkými malomyseľnými, čo idú so sklonenou hlavou. A kráčajúc s nimi  s ohľaduplnosťou, dokáže im prinavrátiť nádej.

Ježiš k nim hovorí predovšetkým cez Písmo. Ten, kto berie do ruky Božiu knihu, nenarazí na príbehy o jednoduchom hrdinstve, bleskové dobyvateľské výpravy. Skutočná nádej nikdy nevyjde lacno: vždy prechádza cez porážky. Nádej toho, kto netrpí, ňou možno ani nie je.

Bohu sa nepáči byť milovaný spôsobom, akým by bol milovaný veliteľ vedúci svoj ľud k víťazstvu hubiac svojich protivníkov v krvi. Náš Boh je drobným svetielkom žiariacim v chladný a veterný deň, a akokoľvek krehká sa zdá byť jeho prítomnosť na tomto svete, on si zvolil miesto, ktorým my všetci pohŕdame.

Potom Ježiš pre dvoch učeníkov opakuje kľúčové gesto každej eucharistie: berie chlieb, dobrorečí, láme ho a rozdáva. Nie je vari v týchto niekoľkých gestách celý Ježišov príbeh? A nie je v každej eucharistii aj znamenie toho, čím má Cirkev byť? Ježiš nás berie, žehná nám, „láme“ náš život – lebo neexistuje láska bez obety – a ponúka ho ostatným, ponúka ho všetkým.

Stretnutie Ježiša a dvoch Emauzských učeníkov je rýchlym stretnutím. Je v ňom však celý osud Cirkvi. Hovorí nám o tom, že kresťanské spoločenstvo nie je uzavreté v akomsi opevnenom hrade, ale že kráča vo svojom najvitálnejšom prostredí, totiž na ceste. A tam stretáva ľudí s ich nádejami a s ich sklamaniami, neraz vážnymi.

Cirkev načúva príbehom všetkých, tak ako sa dostávajú na povrch zo skrýše osobného svedomia, aby potom ponúkla Slovo života, svedectvo lásky, lásky vernej až do konca. A tak srdce ľudí opäť začína horieť nádejou.

My všetci sme v našom živote mali ťažké, temné chvíle. Momenty, v ktorých sme kráčali smutní, zadumaní, bez výhľadu, len s múrom pred sebou. A Ježiš je vždy po našom boku, aby nám dodal nádej, aby nám zohrial srdce a povedal: „Napreduj, ja som s tebou. Len ďalej vpred.“

Tajomstvo cesty vedúcej do Emauz je celé tu: aj napriek opačnému zdaniu, sme naďalej milovaní a Boh nás nikdy neprestane milovať. Boh vždy bude kráčať s nami, vždy, aj v tých najbolestnejších chvíľach, aj v tých najhorších momentoch, aj vo chvíľach porážky: je tam Pán. A toto je naša nádej. Poďme vpred s touto nádejou! Lebo on je po našom boku a stále kráča s nami!

Vatikán 24. mája 2017

Zdroj: TKKBS