Drahí bratia a sestry,

som rád, že vás môžem privítať na prvej generálnej audiencii v novom roku a z celého srdca želám vám i vašim rodinám, nech Boh, ktorý narodením Krista, svojho Syna, zaplavil svet radosťou, spravuje vaše diela a dni vo svojom pokoji. Sme vo vianočnom liturgickom období, ktoré začína 24. decembra večer a završuje sa slávením Pánovho krstu. Tento okruh dní je krátky, ale bohatý na slávenia a tajomstvá a sústreďuje sa na dve veľké slávnosti Pána: Vianoce a Zjavenie Pána. Už samotné pomenovania týchto dvoch sviatkov vykresľujú ich povahu. Vo Vianociach slávime historickú udalosť narodenia Ježiša v Betleheme. Epifánia - Zjavenie Pána, ktoré ako sviatok pochádza z Východu, naznačuje udalosť, ale ešte viac zdôrazňuje podstatu tajomstva: Boh sa zjavuje v Kristovej ľudskej prirodzenosti a toto je význam gréckeho slovesa epiphaino (stať sa viditeľným). V tejto perspektíve Epifánia pripomína viacero udalostí, ktorých spoločným menovateľom je zjavenie sa Pána: osobitne pri klaňaní sa troch Mudrcov, ktorí v Ježišovi spoznajú očakávaného Mesiáša, ale aj pri krste v rieke Jordán počas teofánie, keď z neba zaznel Boží hlas, a zázraku na svadbe v Káne, ktorý bol prvým „znamením“, čo Ježiš urobil. Nádherná antifóna z Liturgie hodín prepája tieto tri udalosti okolo témy svadby Krista a Cirkvi a hovorí: „Dnes sa Cirkev zasnúbila s nebeským Ženíchom, lebo Kristus v Jordáne zmyl jej viny; mudrci sa ponáhľajú s darmi na kráľovskú svadbu a hostia majú radosť z vody premenenej na víno“ (Antifóna Ranných chvál). Môžeme povedať, že vo Vianociach sa akoby zdôrazňuje ukrytie sa Boha do poníženej ľudskej podoby. V Epifánii vystupuje na povrch jeho zjavenie sa, ukázanie sa Boha prostredníctvom tej istej ľudskej podoby.

V tejto katechéze by som chcel krátko pripomenúť najpodstatnejšiu tému slávenia Narodenia Pána, aby sa každý z nás mohol napiť z nevyčerpateľného prameňa tohto tajomstva a vo svojom živote prinášať ovocie.

Pýtame sa predovšetkým: aká je prvá reakcia na túto výnimočnú činnosť Boha, ktorý sa stáva dieťaťom, stáva sa človekom? Myslím, že prvou reakciou nemôže byť nič iné ako radosť. „Radujme sa všetci v Pánovi, pretože sa na svet narodil Spasiteľ“: takto začína polnočná svätá omša, a práve sme počuli slová Anjela, ktoré povedal pastierom: „Zvestujem vám veľkú radosť“ (Lk 2, 10). Radosť je témou, ktorou sa otvára evanjelium a je témou, ktorá ho završuje, nakoľko vzkriesený Ježiš napomenie apoštolov, pretože sú smutní (porov. Lk 24, 17). Čo je nezlučiteľné so skutočnosťou, pretože on ostáva človekom naveky. Ale posuňme sa ďalej: kde sa rodí táto radosť? Povedal by som, že sa rodí z úžasu srdca, ktoré vníma ako je nám Boh blízko, čo si Boh o nás myslí, ako Boh koná v dejinách. Toto je radosť, ktorá sa rodí z kontemplácie tváre tohto pokorného Dieťaťa, o ktorej vieme, že je Tvárou Boha, navždy prítomného v človečenstve, pri nás. Vianoce sú radosťou, pretože vidíme a sme si úplne istí, že Boh, ktorý je dobrom, životom, pravdou o človeku, sa znižuje až k človeku, aby nás pozdvihol k Sebe: Boh sa stáva takým blízkym, že je možné vidieť ho a dotýkať sa ho. Cirkev kontempluje toto nevýslovné tajomstvo a liturgické texty tohto obdobia sú preniknuté úžasom a radosťou. I všetky vianočné piesne vyjadrujú túto radosť. Vianoce sú momentom, v ktorom sa nebo a zem spájajú a rôzne vyjadrenia, ktoré počúvame v týchto dňoch zdôrazňujú, veľkosť toho, čo sa udialo: ďaleký, Boh sa zdá byť veľmi ďaleký, stal sa blízkym; neprístupný sa chcel stať dosiahnuteľným, on, ktorý je pred vekmi, začal byť v čase, Pán vesmíru, zahalený veľkosťou svojho majestátu, vzal si prirodzenosť sluhu – volá svätý Lev Veľký vo svojom druhom Sermone o Vianociach (Sermon 2 o Vianociach, 2.1). V tomto Dieťati, ktoré potrebuje starostlivosť tak ako všetky deti, sa všetko, čo je Boh: večnosť, moc, svätosť, život, radosť, spája s tým, čo sme my: slabosť, hriech, utrpenie, smrť.

Teológia a spiritualita Vianoc používajú isté vyjadrenie, aby opísali túto skutočnosť, hovoria o admirabile commercium, teda o zázračnej výmene medzi Božstvom a človečenstvom. Svätý Atanáz Alexandrijský potvrdzuje: „Boží Syn sa stal človekom, aby nás urobil Bohom“ (De Incarnatione, 54,3: PG 25, 192), ale až pričinením svätého Leva Veľkého a jeho slávnych Vianočných homílií sa táto skutočnosť stane predmetom hlbokej meditácie. Tento svätý pápež potvrdzuje: „Ak sa privinieme k tejto nevyčerpateľnej blahosklonnosti Božieho milosrdenstva, ktoré viedlo Stvoriteľa ľudí k tomu, aby sa stal človekom, ona nás pozdvihne k prirodzenosti Toho, ktorému sa klaniame v prirodzenosti našej“ (Sermon 8 o Vianociach: CCL 138,139) Prvý krok tejto zázračnej výmeny sa uskutočňuje v Kristovom človečenstve. Slovo si vzalo našu ľudskú prirodzenosť a naopak, ľudská prirodzenosť bola pozdvihnutá k Božej dôstojnosti. Druhý krok tejto výmeny spočíva v našej skutočnej intímnej účasti na Božej prirodzenosti Slova. Svätý Pavol hovorí: „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo (Gal 4,4-5). Vianoce sú tak sviatkom, v ktorom sa Boh približuje k človeku až natoľko, že zdieľa jeho narodenie, aby mu ukázal jeho najhlbšiu dôstojnosť: dôstojnosť Božieho dieťaťa. A tak sa sen ľudstva, ktorý sa začal v raji – chceme byť ako Boh – uskutočňuje neočakávaným spôsobom. Človek sa nestáva Bohom pre svoju veľkosť, ale pre pokoru Boha, ktorý zostupuje, uvádza nás do svojej poníženosti a pozdvihuje k pravej veľkosti svojho bytia. Druhý vatikánsky koncil v tejto súvislosti hovorí: „Tajomstvo človeka sa stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova“ (Gaudium et spes 22). Ináč by zostalo záhadou, čo chce tento stvorený človek. Iba ak vidíme, že Boh je s nami, môžeme mať svetlo života, byť šťastnými ľuďmi a žiť v dôvere a radosti. Kde sa skutočne sprítomňuje táto zázračná výmena natoľko, aby pôsobila v našom živote a premenila ho na existenciu ozajstných Božích detí? V Eucharistii. Počas svätej omše predkladáme Bohu chlieb a víno, plod zeme, aby ho on prijal a premenil darujúc nám seba samého, urobiac sa pokrmom pre nás, a tak, keď prijímame jeho Telo a Krv, máme účasť na jeho Božom živote.

Nakoniec by som sa chcel zastaviť ešte pri inom prvku Vianoc. Vo chvíli, keď sa Pánov anjel zjavil pastierom počas noci, keď sa narodil Ježiš, evanjelista Lukáš spomína, že „ich ožiarila Pánova sláva“ (2,9). Prológ Jánovho evanjelia hovorí o Slove, ktoré sa stalo telom ako o svetle, ktoré prišlo na svet, o svetle, ktoré je schopné osvietiť každého človeka (porov. Jn 1,9). Kristov príchod rozptyľuje temnoty sveta, napĺňa svätú Noc nebeským jasom a tváre ľudí ožaruje nádherou Boha Otca. Aj dnes, obklopení Kristovým svetlom, sme vianočnou liturgiou naliehavo vyzývaní nechať prežiariť svoju myseľ a srdce Bohom, ktorý zjavil jas svojej Tváre. V prvej vianočnej prefácii voláme: „Lebo tajomným vtelením tvojho Slova zažiarilo našej duši nové svetlo tvojej slávy. Keď takto poznávame Boha viditeľne, nech nás on sám strhne k láske vecí neviditeľných“. V tajomstve Vtelenia Boha, po tom, čo hovoril a zasahoval v dejinách prostredníctvom poslov a znamení, „sa zjavil“, vyšiel zo svojho neprístupného svetla, aby ožiaril svet.

V tajomstve Zjavenia Pána, 6. januára, ktoré budeme sláviť o pár dní, nám Cirkev predkladá veľmi význačný text proroka Izaiáša: „Vstaň, zasvieť, veď prišlo tvoje svetlo a sláva Pánova sa zaskvela nad tebou! Lebo, hľa, tma pokrýva zem a temnota národy, ale nad tebou sa zaskvel Pán a jeho sláva sa zjavila nad tebou. Národy prichádzajú k tvojmu svetlu a králi k žiare, čo ti vzišla“ (60, 1-3). Toto je pozvaním pre Cirkev, pre Kristovo spoločenstvo, ale i pre každého z nás, aby sme si ešte živšie uvedomili naše poslanie a zodpovednosť vydávať svedectvo pred svetom a prinášať mu nové svetlo evanjelia. Na začiatku konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium nachádzame nasledujúce slová: „Svetlom národov je Kristus. Preto tento posvätný koncil, zhromaždený v Duchu Svätom, veľmi túži ohlasovaním evanjelia každému stvoreniu osvietiť ľudí Kristovým jasom, ktorý žiari na tvári Cirkvi“ (č.1). Evanjelium je svetlom, ktoré sa nemá ukrývať, ale postaviť na svietnik. Cirkev nie je tým svetlom, ale dostáva svetlo od Krista, prijíma ho, aby ho rozširovala v celej jeho žiare. A toto sa má diať i v našom osobnom živote. Ešte raz citujem svätého Leva Veľkého, ktorý počas svätej Noci povedal: „Kresťan, poznaj svoju veľkosť. Dostal si účasť na božskej prirodzenosti, preto sa nevracaj nízkymi skutkami k starému potupnému životu. Uvedom si, k akej hlave a telu patríš ako úd. Spomeň si, že si bol vytrhnutý z moci temnoty a prenesený do Božieho svetla a kráľovstva“ (Sermon 1 o Vianociach, 3,2:CCL 138,88).

Drahí bratia a sestry, Vianoce znamenajú zastaviť sa a kontemplovať Dieťa, tajomstvo Boha, ktorý sa stáva človekom v pokore a chudobe, ale ešte viac znamenajú opäť do seba prijať toto Dieťa, aby sme žili jeho životom, ak chceme, aby sa jeho pocity, jeho myšlienky a jeho skutky stali našimi pocitmi, myšlienkami a skutkami. Sláviť Vianoce teda znamená prejaviť radosť, novosť, svetlo, ktoré toto Narodenie prinieslo do celej našej existencie, aby sme sa i my stali nositeľmi radosti, skutočnej novosti a Božieho svetla pre iných. Ešte raz všetkým želám Božou prítomnosťou požehnaný Vianočný čas!

Vatikán, 4. januára 2012

Zdroj: TKKBS