Drahí bratia a sestry,

som veľmi rád, že vás môžem privítať na generálnej audiencii len niekoľko dní pred slávnosťou Narodenia Pána. Ľudia si v týchto dňoch vymieňajú pozdravy: „Veselé Vianoce! Šťastné a veselé sviatky!“ Snažme sa, aby tieto pozdravy ani v dnešnej spoločnosti nestratili svoj duchovný význam, aby tieto Vianoce neboli len sviatkami čo sa týka vonkajšieho aspektu, ale aby sa dotkli hĺbky ľudského srdca. Samozrejme, všetky vonkajšie znaky Vianoc sú pekné a dôležité – ak nás neodvádzajú od skutočného zmyslu prežívania Vianoc, teda od zmyslu posvätného a kresťanského – aby naša radosť nebola len povrchnou, ale opravdivou a hlbokou.

Vo Vianočnej liturgii nás Cirkev uvádza do veľkého tajomstva Vtelenia. Vianoce nie sú len výročím narodenia Ježiša: aj to si pripomíname, avšak dôležitejšie je sláviť Tajomstvo, ktoré sa dotklo a neustále sa dotýka celej ľudskej histórie: Sám Boh prišiel, aby prebýval medzi nami (porov. Jn 1,14) – stal sa skutočne jedným z nás; je to tajomstvo, ktoré sa vzťahuje na našu vieru aj na našu existenciu. Je to tajomstvo, ktoré konkrétne prežívame v liturgických sláveniach, predovšetkým vo svätej omši. Niekto by sa mohol spýtať: Je možné, aby som túto udalosť prežil dnes, tak časovo vzdialený od okamihu, keď sa stala? Ako môžem mať účasť na narodení Božieho Syna, ktoré sa uskutočnilo pred vyše dvetisíc rokmi?

Pri polnočnej svätej omši budeme opakovať antifónu responzóriového žalmu: „Dnes sa nám narodil Spasiteľ“. Tento časový prívlastok – „dnes“ – sa viackrát vyskytuje vo všetkých vianočných sláveniach: vzťahuje sa na udalosť Ježišovho narodenia a na spásu, ktorú Vtelenie Božieho Syna prinieslo. V liturgii táto udalosť prekračuje ohraničenia času a priestoru: stáva sa aktuálnou, súčasnou; jej pôsobenie zostáva, aj keď pribúdajú dni, roky, stáročia. Keď liturgia hovorí, že Ježiš sa rodí „dnes“, nepoužíva len nejakú frázu, ale zdôrazňuje, že jeho Narodenie sa dotýka celých dejín.

Aj dnes pre nás zostáva skutočnosťou, ku ktorej nás privádza liturgia. Nás veriacich Vianočné slávenie utvrdzuje v istote, že Boh je medzi nami skutočne – svojím Telom – prítomný; nie je nám vzdialený: aj keď je s Otcom, zostáva nám nablízku. Boh sa v Betlehemskom dieťati skutočne priblížil človeku; on sám sa stal človekom, a my sa s ním môžeme stretnúť aj dnes: je to deň, ktorý nikdy nekončí.

Rád by som zdôraznil predovšetkým tento aspekt, pretože dnešnému človeku, človeku „citlivému“ na to, čo je empiricky dokázateľné, spôsobuje stále väčšie ťažkosti otvárať horizonty a vstupovať do sveta Božieho. Spása ľudstva sa, samozrejme, uskutočnila v konkrétnom a presne definovateľnom okamihu našej histórie: v udalosti Ježiša z Nazaretu. No Ježiš je Božím Synom, je to Sám Boh, ktorý nielenže prehovoril k človeku, dal mu zázračné znamenia a viedol ho počas dejín, ale sa aj stal človekom a človekom zostáva.

Večnosť vstúpila do ohraničenia priestoru a času, aby nám „dnes“ umožnila stretnutie s Ním. Vianočné liturgické texty nám pomáhajú pochopiť, že udalosti spásy uskutočnenej prostredníctvom Krista sú stále aktuálne a týkajú sa každého človeka, a aj všetkých ľudí. Keď počúvame alebo vyslovujeme počas liturgických slávení toto „dnes sa nám narodil Spasiteľ“, nepoužívame tu len nejakú naučenú frázu, ale naozaj máme na mysli, že Boh nám ponúka dnes, teraz, mne, každému z nás - možnosť spoznať ho a prijať – tak ako to urobili betlehemskí pastieri – aby sa narodil aj v našom živote; aby ho obnovil, prežiaril a premenil svojou milosťou a svojou prítomnosťou.

Vianoce nám teda nielenže pripomínajú Ježišovo narodenie z Panny Márie - veď mnohé liturgické texty nám tento príbeh živo sprostredkujú: Vianoce sú tiež udalosťou, ktorej účinok sa vzťahuje na každého z nás. Pápež Lev Veľký, v snahe vysvetliť hlboký zmysel Vianočných sviatkov, povzbudzoval veriacich týmito slovami: „Tešme sa v Pánovi, moji drahí, a otvorme svoje srdcia pre čistú radosť, pretože vyklíčil deň, ktorý nám prináša novú spásu, zavŕšenie dávnej prípravy, večnú radosť. A naozaj, v každoročnom cykle sa nám obnovuje najväčšie tajomstvo našej spásy, ktoré bolo prisľúbené na začiatku časov, zavŕšené bude na ich konci a potrvá na večné veky” (Sermo 22, In Nativitate Domini, 2,1: PL 54,193). Ten istý Lev Veľký v ďalšej zo svojich Vianočných kázní hovorí: „Dnes sa pôvodca sveta narodil z lona panny: ten, čo urobil všetky veci, stal sa dieťaťom ženy, ktorú on sám stvoril. Dnes sa Božie Slovo zjavilo v tele a to, čo doteraz pre ľudské oko zostávalo skryté, stalo jasným a očividným. Dnes pastieri pochopili z anjelových slov, že sa Narodil Spasiteľ – prišiel na svet v našej podobe – s telom i dušou“ (Sermo 26, In Nativitate Domini, 6,1: PL
54,213).

Je tu ešte jedna vec, ktorej by som rád venoval trochu pozornosti. Betlehemskú udalosť by sme mali vnímať vo svetle Veľkonočného Tajomstva. Jedno i druhé je totiž súčasťou jediného vykupiteľského diela Kristovho. Vtelenie a narodenie Ježiša nás pozývajú, aby sme svoj pohľad zamerali na jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Vianoce i Veľká noc sú sviatkami Vykúpenia. Veľká noc oslavuje Vykúpenie ako víťazstvo na hriechom a smrťou: označuje záverečný moment, keď už sláva Bohočloveka žiari ako svetlo vo dne. Vianoce Vykúpenie slávia ako vstup Boha do dejín, okamih, keď sa stal človekom, aby človeka priviedol späť k Bohu: označujú takpovediac začiatočný moment, ktorý dáva tušiť prvý záblesk svitania. Avšak presne tak ako svitanie predchádza denný svit a dáva nám tušiť jeho príchod, aj Vianoce ohlasujú kríž a slávu Vzkriesenia. A tak obe časové obdobia, počas ktorých slávime dvojicu veľkých sviatkov (teda aspoň na niektorých miestach sveta) nám môžu pomôcť pochopiť túto skutočnosť. Zatiaľ čo Veľká noc pripadá na počiatok jari, keď slnko začína vyhrávať nad hustým chladom hmly a obnovuje tvár zeme, Vianoce sú na začiatku zimy, keď svetlo a teplo nedokážu prebudiť prírodu zavinutú do prikrývky chladu, pod ktorou pulzuje skrytý život.

Cirkevní otcovia vždy čítali narodenie Krista vo svetle celého diela spásy, ktoré má svoje zavŕšenie vo Veľkonočnom Tajomstve. Vtelenie Božieho Syna sa u nich nejaví len ako začiatok a podmienka celej spásy, ale aj ako samotná prítomnosť Tajomstva našej spásy: Boh sa stáva človekom, rodí sa ako ľudské dieťa, berie na seba naše telo, aby porazil smrť a hriech. Dobre to ilustrujú dva texty od svätého Bazila. Svätý Bazil hovoril svojim veriacim: „Boh na seba berie telo práve preto, aby zničil smrť, ktorá sa v ňom ukrývala. Tak ako protidávky jedu po prehltnutí rušia smrtonosný efekt a ako sa temnoty domu rozplývajú vo svetle slnka, aj smrť, ktorá panovala nad ľudskou prirodzenosťou, je zničená Božou prítomnosťou.

A tak, ako ľad zostane neroztopený vo vode, kým trvá noc a vládnu temnoty, ale hneď sa roztopí pod vplyvom slnečného tepla, aj smrť, ktorá vládla až do príchodu Krista, v okamihu, keď sa zjavila milosť Boha Spasiteľa a vyšlo slnko spravodlivosti, „bola pohltená víťazstvom“ (por. 1 Kor 15, 54), pretože nemohla zotrvať v prítomnosti Života. (Homília o Kristovom narodení, 2: PG 31, 1461). A Svätý Bazil v ešte ďalšom texte ponúka toto pozvanie: „Slávime spásu sveta, zrodenie ľudského rodu. Dnes bola odpustená Adamova vina. Už nemusíme vravieť: „Si prach a na prach sa obrátiš“ (Gn 3, 19), ale: spojený s tým, ktorý zostúpil z neba, budeš do neba prijatý” (Homília o Kristovom narodení, 6: PG 31, 1473).

Vo Vianočných sviatkoch sa stretávame s nežnosťou lásky Boha, ktorý sa sklonil k našej ohraničenosti, k našim slabostiam, k našim hriechom a zostupuje až k nám. Svätý Pavol hovorí, že Ježiš Kristus „hoci má božskú prirodzenosť... zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu a stal sa podobný ľuďom“ (Flp 2, 6-7). Pozrime sa na Betlehemskú jaskyňu: Boh sa skláňa až k tomu, že ho vložia do jasieľ: je to akoby prelúdium jeho sklonenia sa v hodine utrpenia. Vyvrcholenie dejín lásky medzi Bohom a človekom prechádza skrze jasle v Betleheme a hrob v Jeruzaleme.

Drahí bratia a sestry, prežime s radosťou Vianoce, ktoré sa blížia. Prežime tento úžasný moment: Boží Syn sa rodí aj „dnes“, Boh je skutočne blízky každému z nás a chce sa s nami stretnúť, chce nás priviesť k sebe. On je pravým svetlom, ktoré rozptyľuje temnoty, čo zahaľujú náš život a našu ľudskosť. Prežime Narodenie Pána v kontemplácii nekonečnej lásky Boha, ktorý nás pozdvihol k sebe prostredníctvom tajomstva Vtelenia, Utrpenia, Smrti a Zmŕtvychvstania svojho Syna, pretože – ako hovorí svätý Augustín – „V (Kristovi) sa Božstvo Jednorodeného stalo účastným na našej smrteľnosti, aby sme sa my stali účastnými na jeho nesmrteľnosti“ (Epistola 187,6,20: PL 33,839-840). Kontemplujme a prežime toto Tajomstvo predovšetkým v Eucharistickom slávení, ktoré je centrom Vianoc; v ňom sa reálne sprítomňuje sám Ježiš, opravdivý chlieb, ktorý zostúpil z neba, skutočný baránok obetovaný pre našu spásu.

Prajem vám všetkým i vašim rodinám, aby ste prežili opravdivo kresťanské Vianoce, aby aj Vianočné priania, ktoré si budete vymieňať, boli vyjadrením skutočnej radosti z poznania toho, že Boh je nám nablízku a chce s nami kráčať po ceste života. Ďakujem.

Vatikán, 21. decembra 2011

Zdroj: TKKBS