Uprednostniť jazyk blízkosti, jazyk veľkodušnej, osobnej a životodarnej lásky, ktorá sa dotýka srdca, má dosah na život, prebúdza nádej a túžby. K mladým sa treba približovať gramatikou lásky, nie prozelytizmom. Jazyk, ktorému mladí rozumejú je jazykom tých, čo dávajú život.. Ešte s väčšou citlivosťou musíme skúmať, ako vteliť kerygmu evanjeliového hlásania do jazyka dnešných mladých.

Mladým predkladáme „formačné“ stretnutia, ktorých predmetom sú vieroučné a mravoučné otázky, zlá súčasného sveta, Cirkev, sociálna náuka, čistota, manželstvo, kontrola pôrodnosti a iné témy. Výsledkom je, že mnohí mladí sa nudia, strácajú oheň zo stretnutia s Kristom a radosť z jeho nasledovania, mnohí opúšťajú začatú cestu a iných sa zmocňuje smútok a stanú sa negatívnymi. Zmiernime svoju vôľu odovzdať im veľké množstvo náuky, a predovšetkým sa usilujme vzbudiť a upevniť v nich veľké skúsenosti, ktoré sú oporou kresťanského života. Ako hovoril Romano Guardini: „Keď zakúsime veľkú lásku (...), všetko, čo sa udeje, stáva sa jej súčasťou.“

Zaiste, každý formačný plán, každá cesta rastu mladých musí zahŕňať vieroučnú a mravoučnú formáciu. No je rovnako dôležité, aby sa sústreďovala okolo dvoch hlavných osí: jednou je prehĺbenie kerygmy, základnej skúsenosti stretnutia s Bohom prostredníctvom Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. Druhou je rast bratskej lásky v živote spoločenstva a v službe.

Bolo by vážnym omylom myslieť si, že kerygmu treba opustiť v prospech formácie, o ktorej sa domnievame, že je „solídnejšia“. Nie je nič solídnejšie, hlbšie, bezpečnejšie, trvalejšie a múdrejšie ako prvotné ohlasovanie. Celá kresťanská formácia je predovšetkým prehĺbením kerygmy. Pastorácia mladých by mala vždy zahŕňať momenty, ktoré pomáhajú obnoviť a prehĺbiť osobnú skúsenosť s Božou láskou a so živým Ježišom Kristom. Cez svedectvá, spevy, adorácie, čas na duchovné uvažovanie nad Svätým Písmom alebo rôzne podnety zo sociálnych sietí.

                (Christus Vivit 211-214)