Niekoľko myšlienok Svätého Otca Františka o evanjelizácii.

 

Myslime na tieto tri momenty evanjelizácie: poslušnosť evanjelizovaniu; robiť to, čo chce Boh, kam nás on posiela, skrze dialóg s ľuďmi – ale v dialógu začať odtiaľ, kde sú oni – a po tretie, spoliehať sa na milosť, milosť, ktorá je oveľa dôležitejšia ako všetka byrokracia. ‚Čo ešte bráni?‘ Pamätajme si to. Mnohokrát sme my v Cirkvi ako firma na výrobu prekážok, aby ľudia nemohli dôjsť k milosti. Nech nám to Pán dá pochopiť.
          (Pápež František v homílii svätej omše, ktorej predsedal ráno v Dome sv. Marty 8. mája 2014)
 
 
Evanjelizovať neznamená obracať ľudí na vieru. Kresťan, ktorý chce ohlasovať evanjelium, musí predovšetkým viesť dialóg, byť si vedomý toho, že nikto pravdu nevlastní. Pravdu prijímame v stretnutí s Ježišom.
          (Pápež František v homílii počas rannej svätej omše v Dome sv. Marty 8. 5. 2013)
 
 
Čo to znamená „evanjelizovať“? S radosťou a jednoduchosťou svedčiť o tom, čím sme a v čo veríme.
          (Tvít pápeža Františka z 5. mája 2014)
 
 
Táto spoločnosť je spoločnosťou sirôt! Siroty bez pamäti rodiny, pretože - napríklad - starí rodičia sú ďaleko v dome opatrovateľskej služby, nepoznajú ich prítomnosť, nemajú pamäť rodiny. Siroty bez každodennej lásky alebo s nejakým jej prejavom narýchlo: otec je unavený, mama je unavená, idú spať. A ony zostávajú osirelé! Siroty bez dobročinnosti! Potrebujeme zmysel pre dobročinnosť: v rodinách, vo farnostiach, v celej spoločnosti. Ak nie je pocit nezištnosti v rodine, v škole, vo farnosti, bude veľmi ťažké pochopiť, čo je Božia milosť, milosť, ktorá sa nepredáva, nemožno ju kúpiť, že je dar, dar od Boha, je to Boh sám.
          (Pápež František na otvorení výročného Pastoračného stretnutia Rímskej diecézy 2014)
 
 
Prichádzajú mi na myseľ predovšetkým slová z Matúšovho evanjelia, kde sa hovorí, že Ježiš, «keď videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera» (9,36). Koľkí ľudia na mnohých existenciálnych perifériách našej doby sú „zmorení a skleslí“ a čakajú na Cirkev, čakajú na nás! Ako sa k nim priblížiť? Ako sa podeliť s nimi o skúsenosti viery, Božej lásky, stretnutia s Ježišom? A toto je zodpovednosť našich komunít a našej pastorácie.
          (Pápež František účastníkom stretnutia organizovaného Pápežskou radou na podporu novej evanjelizácie s témou „Pastorálny projekt Evangelii gaudium“ vo Vatikáne v roku 2014)
 
 
Nechoďme za hlasmi vábenia sirén, ktoré pozývajú k tomu, aby sme z pastorácie urobili silený rad iniciatív, bez toho, aby sme sa dotkli toho podstatného v evanjelizačnej úlohe. Neraz sa zdá, že sme viac zaujatí množením aktivít, než pozornosťou voči osobám a ich stretnutiu s Bohom. Taká pastorácia, ktorej chýba táto pozornosť, je zakaždým neplodná. Nezabúdajme robiť tak, ako Ježiš a jeho učeníci: potom, ako sa rozišli do dedín roznášať evanjeliovú zvesť, vracali sa uspokojení svojimi úspechmi; ale Ježiš ich berie bokom, na osamelé miesto, aby bol chvíľu s nimi (porov. Mk 6,31). Pastorácia bez modlitby a kontemplácie nedokáže zachytiť srdcia ľudí. Zastaví sa na povrchu a neumožní semenám Božieho slova uchytiť sa, klíčiť, rásť a priniesť úrodu (porov. Mt 13,1-23)
          (Tamže)
 
 
Viem, že všetci veľa pracujete, a preto vám chcem zanechať posledné dôležité slovo: trpezlivosť. Trpezlivosť a vytrvalosť. Božie Slovo vstúpilo s trpezlivosťou, vo chvíli vtelenia, a tak tomu bolo až po smrť na kríži. Trpezlivosť a vytrvalosť. Nemáme „čarodejnú paličku“ na všetko, ale máme dôveru v Pána, že nás sprevádza a nikdy nás neopustí. V ťažkostiach a aj v sklamaniach, ktoré sú neraz prítomné v našej pastoračnej práci, potrebujeme, aby sme neochabovali v dôvere v Pána a v modlitbe, ktorá ju podopiera.
          (Tamže)
 
 
Evanjelizácia nespočíva v robení prozelytizmu: prozelytizmus je karikatúrou evanjelizácie! Ale evanjelizovať znamená priťahovať, vďaka nášmu svedectvu, tých, ktorí sa odcudzili, znamená pokorne sa priblížiť k tým, ktorí sa cítia vzdialení od Boha a od Cirkvi, priblížiť sa k tým, ktorí sa cítia byť súdení a už vopred odsúdení tými, čo sa cítia dokonalými a čistými! Priblížiť sa k tým, ktorí sú ustráchaní či ľahostajní, aby sme im mohli povedať: «Pán povoláva aj teba, aby si bol súčasťou jeho ľudu, a robí to s veľkou úctou a láskou!» (Ev. gaudium, 113).  
          (Homília Svätého Otca Františka, ktorú predniesol v utorok 7. júla 2015 pri slávení Eucharistie v ekvádorskom Quite)
 
 
Uvedenie Cirkvi do stavu misie od nás vyžaduje obnovenie spoločenstva, čiže nejde tu iba o nejakú činnosť smerom von... sme misionármi aj smerom dovnútra, tak ako sme misionármi smerom von, prejavujúc sa «ako matka, ktorá vychádza v ústrety, ako dom vľúdneho prijatia, ako permanentná škola misionárskeho spoločenstva» (Dokument z Aparecídy, 370).
          (Tamže)
 
 
To, čo od nás častokrát žiadajú naši bratia a sestry, možno bez toho, aby dokázali položiť otázku, zodpovedá tým najhlbším potrebám: milovať a byť milovaní, byť prijatí takí, akí sme, nájsť pokoj srdca a radosť trvácejšiu než zábavky.“  
          (Tamže)
 
 
Odovzdávať Boha teda neznamená o ňom rečniť, neznamená to dokladať jeho existenciu. Aj diabol vie, že Boh existuje! Ohlasovať Pána znamená dosvedčovať tú radosť, že ho poznáme, pomáhať zažiť krásu stretnutia s ním.
Boh nie je odpoveďou na nejakú intelektuálnu zvedavosť či úsilie vôle, ale skúsenosťou lásky, povolanou stať sa príbehom lásky. Pretože – a to platí predovšetkým pre nás – po tom, ako sme sa stretli so živým Bohom, treba nám ho naďalej hľadať. Božie tajomstvo sa nikdy nevyčerpá, je rovnako nesmierne ako jeho láska.
          (Pápež František účastníkom medzinárodného stretnutia pre akademické centrá a školy novej evanjelizácie 23. septembra 2019)

 

  • prečítané 19x

Videá