Modlitba

Príď, Duchu Svätý, a daruj nám schopnosť, aby sme porozumeli, že Slovo, ktoré budeme počuť, hovorí priamo do nášho života a odhaľuje nám plán lásky, ktorý má náš dobrý Boh s každým z nás.
Príď, Duchu Svätý, a otvor sluch nášho srdca, aby sme pozorne počúvali Slovo a mohli sa znova prehĺbiť v tom, čo znamená byť skutočným žiakom Pána Ježiša a aby sme sa bez strachu rozhodli pre to, čo od nás žiada evanjelium.
Príď a pomôž nám, aby sme dovolili vstúpiť sile Tvojho Slova do nášho života, aby ho premenila, aby ho urobila krásnym a aby všetci mohli vidieť, že aj my sme stretli nášho Pána a že toto stretnutie nám zmenilo život. Amen.

Uvedenie do stretnutia

V tomto cykle našich modlitbových stretnutí sme hľadali podnety v podobenstvách Pána Ježiša, aby sme mohli hlbšie porozumieť jeho slová, zotrvávali sme v úvahe a v modlitbe a nechávali sme pôsobiť na seba obrazné vyjadrenia, ktoré nám náš Pán zanechal prostredníctvom evanjelistov. Je zrejmé, že sme sa mohli venovať len niekoľkým, do dnešného stretnutia presne povedané deviatim podobenstvám. A dnes máme pred sebou desiate obrazné rozprávanie, v ktorom budeme uvažovať nad nevyhnutnosťou odpovedať na Božie povolanie, ktoré v živote dostávame. Život každého človeka je vo vzťahu k Stvoriteľovi možné označiť za Bohom zverenú úlohu, za dar, za ktorý máme zodpovednosť.

Je preto dôležité rozmýšľať nad tým, ako odpovieme Pánovi na otázku, ako plníme zverenú úlohu nášho života, alebo ako spravujeme dar života, ktorý sme dostali. Nech nám v tom pomôže úvaha a modlitba na text podobenstva o nájomníkoch vinice, ktoré si teraz vypočujeme.

Lectio

Mk 12,1-11

1 Potom im začal hovoriť v podobenstvách: „Istý človek vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal jamu a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval.
2 V stanovenom čase poslal k vinohradníkom sluhu, aby od nich prevzal podiel úrody z vinice. 3 Ale oni ho chytili, zbili a prepustili späť naprázdno. 4 Znova k nim poslal iného sluhu. Tomu prebili hlavu a potupili ho. 5 Poslal ďalšieho, toho zabili. A ešte mnoho iných: niektorých zbili, iných pozabíjali.
6 Mal ešte jedného, milovaného syna. Napokon k nim poslal i jeho, lebo si povedal: „K môjmu synovi budú mať úctu.“ 7 Ale vinohradníci si povedali: „To je dedič. Poďte, zabime ho a dedičstvo bude naše!“ 8 Chytili ho, zabili a vyhodili z vinice.
9 Čo teda urobí pán vinice? Príde, vinohradníkov zahubí a vinicu dá iným.
10 Nečítali ste v Písme: „Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. 11 To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná?“

Kontext úryvku

V našom dnešnom úryvku môžeme rozlíšiť: Úvod (12,1a), v ktorom sa dozvedáme o okolnostiach, v ktorých zaznel príhovor Pána Ježiša. Nasleduje podobenstvo o nájomníkoch vinice (12,1b-9), v ktorom sme sledovali vyslanie sluhov (12,1b-5) a nakoniec vyslanie milovaného syna (12,6-9) a záverečnú časť tvorí príklad o stavbe a o uholnom čiže nárožnom kameni (12,10-11).

Pán Ježiš sa nachádzal na nádvorí jeruzalemského chrámu, pristúpili k nemu veľkňazi, zákonníci a starší z ľudu a žiadali od neho vysvetlenie, odkiaľ má moc ohlasovať nové posolstvo a robiť znamenia; rozvinula sa diskusia, pri ktorej sa ukázala neúprimnosť zo strany zákonníkov a starších (porov. Mk 11,27-33) a tak evanjelista Marek konštatuje, že „začal im hovoriť v podobenstvách“.

Pre čitateľa alebo poslucháča je to informácia, že pomocou rozprávania o udalosti, ktorá sa na prvý pohľad zdá byť obyčajná, každodenná, chce rozprávač predstaviť hlbšie posolstvo.

Podobenstvo o nájomcoch vinice môžeme zaradiť medzi tzv. právnické podobenstvá. V texte je najdôležitejším momentom rozprávanie, ktoré predstavuje delikt a odsúdenie opísaného previnenia zo strany adresátov podobenstva.

Podobenstvo hovorí o pánovi, ktorý vysadil vinicu, okolo vinice postavil plot, vykopal žľab pod lis a postavil vežu (porov. 12,1). Opis viacerých činností v krátkom slede zvýrazňuje starostlivosť vlastníka o vinicu. Jestvovanie vinice je úplne závislé na pánovej aktivite, ktorá je opísaná tak, že zodpovedá súdobým vinohradníckym činnostiam. Pred výsadbou bolo treba pripraviť návršie pod vinicu. Roľník musel očistiť zem od úlomkov skál, ktoré ďalej použil na postavenie plota, a vybudovať terasy, ktoré zabraňovali erózii a zosuvu pôdy. Kríky viniča boli sadené v radoch vzdialených od seba 2 – 3 m. Starostlivo orezané boli priväzované k rôznemu druhu podpier.

Plot slúžil na ochranu vlastníctva pred divými zvermi alebo zlodejmi. Veža bola jednoduchým príbytkom zo skál, v ktorom bývali strážnici alebo nájomní robotníci.

Lis býval vyhotovovaný z kamenného krútiaceho sa kruhu, pod ktorým boli vyhĺbené žliabky, odkiaľ vytekala vylisovaná šťava.

Pripravenú vinicu Pán prenajal vinohradníkom a odcestoval (porov. 12,1). Jednotlivé činnosti prípravy vinice predstavujú základné pozadie podobenstva. Základné východisko podobenstva stojí na skutočnosti, že vinica bola prenajatá cudzím vinohradníkom za dohodnutý nájom.

Vo Svätej zemi horná časť údolia Jordánu a takmer celá Galilea boli v časoch Pána Ježiša v rukách cudzích vlastníkov pôdy; prenajímanie pôdy a viníc pôvodným židovským obyvateľom nebolo ničím neobvyklým. Po vysadení vinice sa úroda podľa Mojžišovho zákona (porov. Lv 19,23) nesmela zberať prvé štyri roky, čo malo kríkom zaistiť potrebný vegetačný rast.

Dôležitým momentom v podobenstve je rozhodnutie Pána, ktorý poslal sluhu, aby prevzal dohodnutý nájom (porov. 12,2). Do vzťahu vlastníka s nájomcami vstúpil teda prostredník, sprostredkovateľ, ktorý je označený ako sluha.

Vo Svätom písme sú označením sluha charakterizované aj veľké osobnosti, Bohom povolané osoby, ako napríklad Mojžiš (porov. Joz 14,7; Ž 105,26), Jozue (porov. Joz 24,29), Dávid (porov. 2 Sam 3,18; 7,5.8) alebo proroci (porov. 2 Kr 17,23; 21,10; Jer 7,25-26; 25,4; Ez 38,17; Am 3,7; Zach 1,6). Keď si uvedomíme, že označenie „sluha“ majú vo Svätom písme veľkí Boží poslovia, Pánovi proroci, stáva sa zreteľným, že toto podobenstvo sa na prvom mieste môže vzťahovať na dejinno-spásny vzťah Pána Boha s Izraelom, jeho vyvoleným národom.

Sluha vyslaný Pánom mal za úlohu, aby od nájomcov vybral podiel z úrody (porov. 12,2). Nájom sa obyčajne vyberal v období zberu, v septembri. Jeho výška bola obyčajne od jednej štvrtiny až po polovicu pozberaného ovocia. Podiel nemusel byť vyberaný v podobe ovocia alebo hroznového muštu, ale aj v zodpovedajúcej peňažnej hotovosti. Keď sa dostávame do bodu, aby nájomcovia vinice odovzdali povinný podiel, objavuje sa veľmi vážny problém a ťažisko celého podobenstva sa prenáša z vinice na vinohradníkov. Podstatou podobenstva je skutočnosť, že vinohradníci nerešpektujú oprávnenie tých, ktorých posiela skutočný vlastník vinice.

Pán vinice postupuje prekvapujúco, namiesto okamžitého zásahu posiela ďalších sluhov. Vlastníci v časoch Pána Ježiša mali zvyčajne dostatočnú spoločenskú a právnu moc potrebnú na to, aby prinútili správcov svojho majetku splniť si povinnosti. Najímali si niekedy aj platených žoldnierov, ktorí mali problém s nájomcami vyriešiť násilím. V Ježišovom podobenstve však Pán vinice vystupuje pokojne a trpezlivo, nereaguje na násilie násilím, ale posiela ďalších sluhov. Vyslanie druhého a tretieho sluhu má za následok, že sa stupňuje napätie a potreba riešenia. Toto napätie je založené na neobvykle veľkej trpezlivosti Pána na jednej strane, ale i na vzdorovitosti a násilí vinohradníkov z druhej strany. Prvého sluhu zbili a poslali preč, druhého zranili na hlave a znevážili, tretieho dokonca zabili.

Evanjelista Marek zaznamenal podobenstvo Pána Ježiša takým spôsobom, že práve cez opakované posielanie sluhov je zrejmé, že toto posielanie sluhov možno chápať ako obraz posielania starozákonných prorokov, Božích sluhov (porov. Am 3,7; Jer 7,25; 25,4; Zach 1,6), ktorých Židia a ich čelní predstavitelia prenasledovali (porov. 1 Kr 18,13; 22,27; 2 Krn 24,20n; 36,15n; Jer 37,15). Osud prorokov, reflektovaný v podobenstve, dobre ilustruje text: „Odo dňa čo vaši otcovia vyšli z Egypta, až podnes som deň čo deň posielal k nim rozličných svojich sluhov, prorokov, ale nepočúvali ma a nenaklonili si ucho, stali sa tvrdošijnými, horšími ako ich otcovia.“ (Jer 7,25-26)

Jadrom podobenstva je odmietnutie vinohradníkov odovzdať vopred dohodnutý nájomný podiel. Nehovorí sa o tom, čo ich k tomu viedlo, ale ich konanie vyvoláva u čitateľov napätie a očakávanie, ako zareaguje Pán vinice.

Pán vinice prekvapujúco nezasiahol ani po zabití svojich prostredníkov a nevynucuje si svoje práva. Pre podobenstvá je charakteristické, že obrat nastáva po nepredvídateľnej udalosti, po prekvapujúcom zásahu, ktorý je symbolom Božieho neočakávaného konania, prevyšujúceho ľudskú predstavivosť.

V tejto situácii posiela Pán svojho milovaného syna. V reálnom živote je viac než nepravdepodobné, že by vlastník vinice riskoval život vlastného syna, keďže bolo viac než jasné, že nájomcovia sú schopní aj toho najväčšieho zla a krivdy. Práve tento neočakávaný čin odkrýva hĺbku posolstva. To nie je len jeden z nasledujúcich pokusov, to je posledný pokus, posledná príležitosť. Je to záverečná Božia výzva správcom vinice – Izraela. Zvýraznené je zároveň aj ohromné riziko jej vlastníka – Boha.

Pán vinice nakoniec teda vyslal svojho jediného milovaného syna (porov. 12,6). Výnimočnosť poslania vyplýva z jeho synovského vzťahu k vlastníkovi vinice. Tí, čo boli poslaní pred ním, boli sluhovia, on je milovaným synom. Mimoriadny vzťah medzi synom a otcom charakterizuje predovšetkým prívlastok „milovaný“.

Čitateľ Markovho evanjelia dobre vie, že titulom milovaný syn pomenoval Boží hlas Pána Ježiša práve v situáciách osobitných prejavov jeho Božieho synovstva, pri krste v Jordáne, pre premenení na hore Tábor (porov. 1,11; 9,7).

Vinohradníci v podobenstve sú však zatvrdliví v zle. Rozhodli sa zabiť aj syna. Je možné, že sa na základe príchodu syna domnievali, že Pán vinice je už mŕtvy a preto prichádza jeho dedič. Zabitím syna by už teda nikto nemal byť prekážkou privlastnenia si vinice. Podľa vtedajších zvykov mohol byť nejaký pozemok privlastnený, ak si nijaká žijúca osoba nerobila naň nárok.

Slová, ktoré vyjadrujú v podobenstve rozhodnutie vinohradníkov zabiť syna, pripomínajú a opakujú slová Jakubových synov, ktorí sa rozhodli zabiť milovaného Jakubovho syna Jozefa. Toto nadviazanie na históriu Jozefa môžeme chápať tak, že v príbehu Pána Ježiša sa opakuje scéna napätia a odmietnutia Jozefa jeho bratmi, synmi Jakuba, Izraela. Ježišovi poslucháči boli tiež Jakubovi, Izraelovi potomkovia, a tak sa im naznačovali ich možný hriech a nebezpečenstvo budúceho trestu.

Vinohradníci syna chytili, zabili a vyhodili von z vinice. V konečnom dôsledku ide o predpoveď Ježišovej smrti. Poníženie zabitého syna je veľké, lebo vinohradníci ho nielenže zabili, ale mu aj odopreli právo na pohreb, čo bolo v biblickom chápaní vrcholom poníženia. Ten, ktorý mal vzbudiť v nich úctu, sa stal predmetom najväčšej urážky.

Súčasťou tzv. právnických podobenstiev je aj vynesenie rozsudku poslucháčmi podobenstva (porov. Iz 5,3-4), pričom poslucháči podobenstva nevedomky vynášajú rozsudok aj nad sebou. Pán Ježiš v podobenstve kladie rečnícku otázku ako výzvu na vynesenie rozsudku: Čo teda urobí pán vinice? a odpovedá: Príde a zahubí nájomcov a vinicu dá iným. (porov. 12,9)

Prichádza Pán, aby uskutočnil rozsudok. Je to vlastne obrazné vyjadrenie Božieho súdu. Situácia sa obrátila. Zahubenie nájomcov neznamená však koniec vinice, ale Pán zverí vinicu iným, ktorých bližšie nešpecifikuje. V evanjeliu nič nepoukazuje na to, že by mal na mysli pohanov, ktorí by mali nahradiť Židov, pán neničí vinicu – Izrael, len ju dáva do nájmu iným vinohradníkom.

Hlavná myšlienka podobenstva je však jasná. Je to výstraha židovským autoritám pred súdom a varovanie pred uzurpovaním si nenáležitých právomocí a predovšetkým varovanie pred odmietnutím Ježiša ako definitívneho Božieho vyslanca.

Meditatio

Môžeme uvažovať spolu s emeritným Svätým Otcom Benediktom XVI. takto: „V [...] podobenstve [...] Izrael je [...] znázornený [...] v nájomníkoch vinice, ktorej majiteľ odcestoval a z ďalekej krajiny sa dožaduje úrody, ktorá mu patrí. Dejiny stále nového Božieho zápasu s Izraelom a o Izrael sú predstavené v slede „služobníkov“, ktorí prichádzajú na pánov príkaz, aby vybrali nájom, čiže príslušný podiel z úrody. Z rozprávania, ktoré hovorí o zlom zaobchádzaní so sluhami, ba o ich usmrtení, presvitá osud prorokov, ich utrpenie a márnosť ich úsilia.

Nakoniec, ako posledný pokus, posiela majiteľ svojho „milovaného syna“, dediča, ktorý zo svojho titulu môže vymáhať nájom aj pred súdom, a preto môže dúfať vo väčšiu pozornosť. Stáva sa však opak. Nájomníci syna zavraždia práve preto, že je dedič; tak chcú vinicu s konečnou platnosťou prebrať do svojho vlastníctva. Ježiš v podobenstve pokračuje: „Čo teda urobí pán vinice? Príde, vinohradníkov zahubí a vinicu dá iným.“ (Mk 12,9)

Na tomto mieste [...] prechádza podobenstvo od domnelého rozprávania o minulosti k situácii poslucháčov. Príbeh sa nečakane stáva prítomnosťou. Poslucháči vedia: To rozpráva o nás. (porov. Mk 12,12) Tak ako zle zaobchádzali s prorokmi a zabíjali ich, tak chcete aj vy zabiť mňa: Rozprávam o vás a o sebe.

V tomto bode sa moderný výklad končí a tak odsúva podobenstvo znova do minulosti; a zdalo by sa, že ono predsa len hovorí iba o vtedajšej dobe, o tom, že Ježišovi súčasníci odmietli jeho posolstvo; o tom, že zomrel na kríži. Pán však vždy hovorí v prítomnosti a smerom do budúcnosti. Hovorí aj s nami a o nás. Ak otvoríme oči – nie je potom to, o čom sa tu rozpráva, naozaj opisom našej prítomnosti? Nie je presne toto logika moderných čias, našich čias? Vyhlásme Boha za mŕtveho, potom sme my sami bohom. Konečne nie sme vlastníctvom niekoho iného, ale sme výhradnými vlastníkmi seba a majiteľmi sveta. Konečne si môžeme robiť, čo sa nám zapáči. Zbavíme sa Boha; niet nad nami žiadneho meradla, sme meradlom sami sebe. „Vinica“ patrí nám. Teraz začíname vidieť, čo sa potom stane s človekom a so svetom...

[...] Takto je to s Izraelom, Cirkvou a ľudstvom neustále. Neustále stojíme v temnote skúšky a môžeme len volať k Bohu: „Obnov nás!“ Ale v Ježišových slovách je už prítomné prisľúbenie – počiatočná odpoveď na prosbu: „Chráň ju (túto vinicu)!“ Kráľovstvo bude odovzdané iným sluhom – tento výrok je práve tak hrozbou súdu, ako aj prisľúbením. Prezrádza, že Pánovi na tejto vinici záleží, že nie je odkázaný na súčasných sluhov. Táto hrozba i prisľúbenie sa netýka len vládnucich kruhov, o ktorých a s ktorými Ježiš rozpráva. Platí aj v novom Božom ľude – nedotýka sa síce Cirkvi ako celku, čiastkových cirkví však neustále, ako ukazujú aj slová Vzkrieseného efezskej cirkvi: „...rob pokánie a konaj ako prv. Ak nie, prídem na teba a pohnem tvoj svietnik z jeho miesta...“ (Zjv 2,5)

Po hrozbe a prisľúbení odovzdania vinice iným sluhom však nasleduje oveľa podstatnejší prísľub. Pán cituje Žalm 118,22: „Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným.“ Smrť Syna nie je posledné slovo. Zabitý nezostáva v smrti, nezostáva „odvrhnutý“. Stáva sa novým začiatkom. Ježiš dáva najavo, že on sám bude zabitým synom; predpovedá svoj kríž a zmŕtvychvstanie a ohlasuje, že na ňom, Zabitom a Zmŕtvychvstalom, Boh vo svete postaví novú stavbu, nový chrám.

Ježiš opúšťa obraz viniča a nahrádza ho obrazom živej Božej stavby. Kríž nie je koniec, ale nový začiatok. Pieseň o vinici sa nekončí zabitím Syna. Otvára horizont smerom k novému Božiemu konaniu. Nemožno prehliadnuť styčné body s 2. kapitolou Jánovho evanjelia, so slovami o zničení chrámu a o jeho znovuvybudovaní. Boh nezlyhá; ak sme my neverní, on napriek tomu zostáva verný (porov. 2 Tim 2,13). [...] Pre svoju lásku nachádza nové a veľkolepejšie cesty. (Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, I., Trnava 2007, str. 272-275)

Nevieme, či nájomníci vinice nepriniesli úrodu vôbec, lebo v nej nepracovali, a tak ju zanedbali, čím sa ich zásluhou stala úplne neúrodnou, alebo preto, že úroda síce bola, no oni si ju chceli privlastniť. Nech to bolo akokoľvek, pointa bola v tom, že majiteľ vinice od nich nedostal svoju úrodu, na ktorú mal nárok. Ba čo viac, voči majiteľovi – keď od nich žiadal vyúčtovanie – sa stali násilnými a zlými.

Mnohí sa však voči Bohu – aj keď nepriamo – staviame ako nájomníci vinice: úrody niet. Vyhovárame sa na nedostatok darov, na vysoký vek, na chabé zdravie, na nesprávne miesto, na ktorom sme sa narodili. S Bohom nechceme debatovať, namiesto toho ho obviňujeme, že od nás požaduje to, na čo nám vraj nedal dostatočné schopnosti.

Boh žiada úrodu. To, čo dáva k dispozícii, je schopné túto úrodu vždy priniesť. Vo všetkých prípadoch. Niet takého človeka, ktorý by nebol schopný úrody. Ak neprinášame úrodu, je to naša vina, nie Božia. Boh dáva výbavu na úrodu a šancu na ňu každému.

Oratio

Ako odpoviem pred Pánom na otázku, či prinášam ovocie vo svojom živote, či je môj život skutočným vzťahom s Bohom? Ale čo to znamená prežívať vzťah s Bohom, aká je pravá nábožnosť? Môžeme si pomôcť úvahou sv. Františka Saleského, ktorú venuje Filotei. Filotea znamená Bohom milovaná, čiže Bohom milovaná osoba. O každom z nás treba povedať, že sme Bohom milovaní, že sa vzťahuje na nás pojem Bohom milovaná osoba. Svätý František Saleský uvažuje o pravej nábožnosti takto:

„Milá Filotea, [...] pravá nábožnosť je len jedna, zatiaľ čo falošných a pomýlených je veľa. Keby si nevedela rozpoznať pravú nábožnosť, ľahko by si sa mohla oklamať a oddať sa prevrátenej a poverou nasiaknutej.

Nebezpečné je to, že každý si vymýšľa nábožnosť podľa svojej chuti, podľa svojich vnútorných túžob a predstáv. Kto je už podľa svojej povahy zdržanlivý, často sa preto pokladá za nábožného a nevidí množstvo zlosti, ktorou je preplnené jeho srdce. Pre pôst sa neopováži ani za svet čo len koniec jazyka ovlažiť vínom alebo vodou, zatiaľ čo bez výčitky svedomia leje na svojho blížneho najhoršie ohovárania. Iný sa zasa pokladá za nábožného, lebo denne odrieka množstvo modlitieb, zatiaľ čo vo svojej rodine a v nažívaní so susedmi je protivný, škriepny, namyslený a nespravodlivý. Niekto zasa ochotne otvorí svoje vrecko a dá almužnu chudobnému, ale zatvorí svoje srdce, keď má odpustiť svojmu nepriateľovi, alebo dať svojmu zamestnancovi plat, ktorý mu patrí. Ešte iný ochotne odpustí svojmu nepriateľovi, ale svoje dlhy nechce vrátiť bez pravoty. Iný opäť ochotne sa modlí, aj do kostola ide, ale nepokladá za vec svedomia, keď poškodzuje cudzí, prípadne verejný majetok.

Takýchto vo všeobecnosti pokladáme za nábožných, ale oni sú ďaleko od toho. To, čo pod rúškom vonkajšieho zdania skrývajú, je len modla, socha a prízrak nábožnosti, akási fatamorgána. Opravdivá a živá nábožnosť predpokladá lásku k Bohu, ba nie je ničím iným ako láskou k Bohu. Keď láska k Bohu mení našu dušu a robí nás milými Bohu, voláme ju milosťou. Menujeme ju láskou, ak nám dáva silu k dobrým skutkom. Keď však dosahuje už toľký stupeň, že človek nielen dobre robí, ale aj často a s istou radostnou ochotou, vtedy sa volá nábožnosťou. Nábožnosť teda nie je nič iného ako istá duchovná čerstvosť a živosť, ktorou láska v nás a my v láske radi a ochotne konáme dobré skutky. Láska nás učí zachovávať Božie prikázania, nábožnosť však vedie k tomu, aby sme ich zachovávali radostne a nenútene. Nábožný človek nezostáva len pri prikázaniach. Vnútorný ťah jeho milujúceho srdca ho nutká aj k takým šľachetným činom, ktoré nie sú priamo prikázané, ale sú len Božou radou alebo ponukou. Kto je duchovne celkom zdravý, tomu nestačí pevným, rezkým krokom kráčať len po ceste Božích prikázaní, ale sa ponáhľa — nesený Božou milosťou — aj na úzke, strmšie chodníčky Božích rád a vnuknutí, ktoré vedú k duchovnej dokonalosti.“ (Sv. František Saleský, Filotea, I., 1, Rím 1989)

Contemplatio

„Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie.“ (Jn 7,16a)

Zvvukový záznam si môžete vypočuť na tomto linku.