Teraz treba konať - O boháčovi a Lazárovi (Lk 16.19-31)

Lectio divina textu podobenstva Teraz treba konať - O boháčovi a Lazárovi (Lk 16.19-31) z cyklu Hovoriť o Bohu obrazmi zo sveta.

Modlitba

Príď, Duchu Svätý, a daruj nám schopnosť, aby sme porozumeli, že Slovo, ktoré budeme počuť, hovorí priamo do nášho života a odhaľuje nám plán lásky, ktorý má náš dobrý Boh s každým z nás.
Príď, Duchu Svätý, a otvor sluch nášho srdca, aby sme pozorne počúvali Slovo a mohli sa znova prehĺbiť v tom, čo znamená byť skutočným žiakom Pána Ježiša a aby sme sa bez strachu rozhodli pre to, čo od nás žiada evanjelium.
Príď a pomôž nám, aby sme dovolili vstúpiť sile tvojho Slova do nášho života, aby ho premenila, aby ho urobila krásnym a aby všetci mohli vidieť, že aj my sme stretli nášho Pána a že toto stretnutie nám zmenilo život. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Cirkev podľa Svätého písma vidí v každom človeku živý obraz samého Boha a pozýva všetkých, aby v každom človeku, blízkom i vzdialenom, známom i neznámom a predovšetkým v chudobnom a trpiacom spoznávali „brata, za ktorého zomrel Kristus“ (1Kor 8,11; Rim 14,15).

Láska Cirkvi k chudobným sa inšpiruje evanjeliom blahoslavenstiev (porov. Lk 6,20-22), Ježišovou chudobou (porov. Mt 8,20) a jeho pozornosťou voči chudobným (porov. Mk 12,41-44).

Svätý Otec František vysvetľuje, že naša láska k chudobným „spočíva nielen v činnostiach alebo programoch pomoci a podpory; to, čo Duch Svätý uvádza do pohybu, nie je prehnaný aktivizmus, ale predovšetkým pozornosť venovaná druhému tak, akoby sme ho „pokladali za seba samého“. Táto pozornosť lásky je začiatkom skutočnej starostlivosti o jeho osobu a inšpiruje ma, aby som účinne hľadal jeho dobro. (porov. pápež František, Evangelii gaudium, 199)

Láska k chudobným je nezlučiteľná s nezriadenou láskou k bohatstvám a so sebeckým používaním materiálnych a duchovných dobier.

A tak, aby sme sa nenechali pohltiť neprimeranou náklonnosťou k bohatstvu a aby sme mali skutočnú vnímavosť pre našich bratov a sestry, vypočujme si slová podobenstva o boháčovi a Lazárovi, ako ich nachádzame v evanjeliu svätého Lukáša.

Lectio

Lk 16.19-31

19 Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. 20 Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. 21 Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. 22 Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. 23 A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. 24 I zvolal: „Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!“ 25 No Abrahám povedal: „Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. 26 A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik - čo ako by chcel - nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.“ 27 Tu povedal: „Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. 28 Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.“ 29 Abrahám mu odpovedal: „Majú Mojžiša a Prorokov nech ich počúvajú.“ 30 Ale on vravel: „Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.“ 31 Odpovedal mu: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“

Kontext úryvku

[19] Bohatý muž v podobenstve nie je predstavený podľa mena, je predstavený spôsobom života: spomína sa jeho záľuba v elegantnom oblečení, výslovne sa hovorí o purpure a kmente – také nosievali veľmi bohatí ľudia, predovšetkým panovníci. Ďalej sa hovorí o každodenných hostinách, pričom by sme si mohli domyslieť, že išlo až o rozpustilé zábavy (podľa Lk 15,23 a nasl., 29). Tieto krátke charakteristiky nám pripomínajú bohatých ľudí, pre ktorých jedlo, pitie a zábavy sú najdôležitejšou skutočnosťou.

[20/21] Na druhej strane je zobrazený chudobný človek, jeho situácia je opísaná konkrétnejšie a širšie. V jeho prípade sa spomína aj meno. Môžeme to pokladať za prejav úcty; chudobný nie je niekto bezmenný, Boh ho pozná po mene a vie o jeho biede. Aj samotné meno „Lazár“ (čo v preklade znamená: Boh pomáha) symbolicky naznačuje túto myšlienku. Lazár je predstaviteľom všetkých chudobných, na ktorých smeroval Pán Ježiš osobitným spôsobom svoje posolstvo. Chudobný Lazár leží neďaleko vchodu do boháčovho paláca a je chorý, môžeme predpokladať, že má aj ťažkosť s pohybom. Vredy (Job 2,7; 2Kr 20,7), túžba dostať niečo zo zvyškov jedla, ktoré bohatí účastníci hostín rozhadzujú po zemi okolo seba (Mt 15,27), vyrušovanie túlavými psami, ktorí boli pokladaní za nečisté zvieratá, završujú mieru utrpenia.

[22] Prevrat v pozíciách nastáva po smrti. Najprv je opísaný stav chudobného, ktorého anjeli nesú do Abrahámovho lona. Tento spôsob vyjadrenia je starobylý židovský obrazný spôsob vyjadrovania, ktorý vecne zodpovedá napr. vyjadreniu „vrátiť sa k otcom“, alebo „byť pripočítaný k otcom“ (Gen 15,15; 47,30; Dt 31,16), alebo aj s vyjadrením, ktoré poznáme vo vzťahu ku kajúcemu zločincovi na kríži „ešte dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23,43).

Smrť chudobného Lazára je opísaná jednoducho ako vstup do radosti neba, naproti tomu opis smrti boháča je odlišný. Najprv je nakrátko spomenutý pohreb, hoci sa dá predpokladať tiež pohreb s mnohými ceremóniami, ako by to zodpovedalo majetku človeka, predsa však krátkosť informácie chce podčiarknuť skutočnosť, že sa skončil pozemský rozpustilý spôsob života boháča (porov. 1Kor 15,4).

[23] Pri opise druhého sveta, ktorý v podobenstve nasleduje, sa Pán Ježiš držal vyjadrení, ktoré boli v judaizme jeho čias bežné. Pán Ježiš prebral už jestvujúce obrazné prvky bez toho, aby ich formálne pozdvihol na úroveň svojej náuky o druhom svete. S podstatou týchto obrazov však celkom jednoznačne súhlasil. Pre bohatého človeka koniec pozemského života znamenal prechod do stavu tých zomrelých, ktorí sú po smrti vystavení utrpeniu. Nebo a podsvetie sú v podobenstve opísané materiálne ako určité priestory a to môže zvádzať k nesprávnym predstavám, ako keby potrestaný boháč videl vlastnými očami šťastie chudobného Lazára. Postavenie boháča a Lazára je obrátené oproti pozemskému životu: ten, ktorý sa na zemi prizeral, teraz si užíva blaženosť a ten, ktorý si na zemi užíval pozemské dobrá, teraz musí akoby hľadieť na šťastie iného. Týmto jednoduchým vyjadrením protikladov sa pripravuje pôda na to, aby poslucháč mohol dobre vnímať nasledujúci dialóg.

[24]  Bohatý človek sa obracia na Abraháma, ktorého ako veriaci Žid oslovuje, ako svojho „otca“ a vyslovuje skromnú prosbu. Je tu vyjadrený osobitný vzťah dôvery, ktorý vyplýva z toho, že bohatý človek sa pokladá za Abrahámovho príbuzného podľa tela, a preto aj dúfa, že bude vypočutý. Bohatý človek vo svojej prosbe počíta s pomocou Lazára. Obe hlavné postavy tohto podobenstva stoja znova oproti sebe. To, že niekdajšiemu svetákovi by teraz stačila aj kvapka vody na jazyk, robí zreteľným, aké je veľké jeho utrpenie. Ide o obrazné vyjadrenie stavu utrpenia, ktoré vyplýva z nenaplniteľnej túžby boháča.

[25] Abrahám oslovuje boháča „synu“, tým je vyjadrené, že nepopiera pokrvné puto, ktoré ho viaže ku všetkým príslušníkom židovského národa, ale v samotnej veci, o ktorú boháč prosí, je neúprosný. Prvá časť podobenstva je nasmerovaná k tejto rozhodujúcej vete, a preto si zasluhuje osobitnú pozornosť. Samu v sebe by sme mohli Abrahámovu odpoveď chápať ako klasický príklad židovskej náuky o odplate; o tom, že na druhom svete prichádza k veľkému obratu vo vzťahu k pozemskému životu: bohatý sa stal chudobným, chudobný sa stal bohatým. V evanjeliách, predovšetkým v evanjeliu svätého Lukáša, nachádzame opakovane príklady konečného posúdenia pozemského života. Aj v tomto podobenstve je boháč, ktorý premenil svoj život na každodenné hodovanie a Lazára si nevšímal, a preto musí byť potrestaný. Na druhej strane Lazár, ktorý bol chudobný a trpiaci, ale vložil svoju nádej do Božej pomoci, ako to vyjadruje jeho meno, dostal nakoniec odmenu.

[26] Obraz o veľkej priepasti medzi nebom a podsvetím, ktorá by mala spôsobiť, že sa nedá prejsť z jednej strany na druhú, je obrazom toho, že rozhodnutie pri smrti je konečné. Abrahám by nemohol poskytnúť pomoc, aj keby chcel. V tomto podobenstve nemôžeme hľadať žiadne poukazy na stav očisťovania po smrti v očistci, pre potreby tohto podobenstva Pán Ježiš zostal v rozlíšení medzi dvomi definitívnymi stavmi po smrti.

[27/28] Boháč vyslovil aj druhú prosbu – znova je uvedená oslovením „otec“ a táto prosba dáva podobenstvu nové zameranie. Keď už teda pre neho samého nie je možné dostať sa do neba, treba urobiť všetko preto, aby jeho najbližší príbuzní boli varovaní. Prosba je formulovaná všeobecne, nie je možné z nej dedukovať, že by piati boháčovi bratia museli nevyhnutne žiť podobným sebeckým spôsobom života. Ide skôr o zreteľný poukaz, ktorý by mohol ľuďom na zemi pomôcť, aby aj svojím rozumom spoznali nevyhnutnosť obrátenia.

[29] Ale aj druhá prosba je rozhodným spôsobom odmietnutá, teraz chýba už aj oslovenie „synu“. Pri odmietnutí sa poukazuje na Mojžiša a prorokov, kto ich počúva, nemôže minúť cieľ. Evanjelista Lukáš opätovne poukazuje na zásadnú potrebu zachovávania zákona a jeho dôsledky pre spásu sú potvrdené Pánom Ježišom.

[30] Bohatý človek tvrdohlavo Abrahámovi odporuje a potvrdzuje tak, čo mu bolo vyčítané – že mu chýba pravá viera. Chcel by dôkazy, ktoré by mali urobiť rozhodovanie ľahším.

[31] V záverečnej Abrahámovej odpovedi je požiadavka zázračného potvrdenia viery odmietnutá, odhaľuje slabosť viery. Žiadne znamenia nezmenia toho, kto nepočúva zákon a prorokov a následne nezmenia ani toho, kto nepočúva ohlasovanie prvotnej Cirkvi. A tak sa na konci podobenstva nachádza napomenutie ísť po normálnej ceste spásy, čiže nepoľaviť v poslušnosti Božiemu slovu.

Meditatio

„Ranná“ múdrosť Izraela vychádzala z toho, že Boh odmeňuje spravodlivého a trestá hriešnika, a teda že hriechu zodpovedá nešťastie a spravodlivosti šťastie. Prinajmenšom od čias exilu bola táto múdrosť spochybnená. Nielenže ľud Izraela ako celok trpel viac než okolité národy, ktoré ho zavliekli do vyhnanstva a utláčali, ale aj v súkromnej sfére sa čoraz viac ukazovalo, že sa väčšmi vypláca cynizmus a že spravodlivému človeku je na tomto svete určené utrpenie. V žalmoch a v neskoršej múdroslovnej literatúre pozorujeme úsilie vyrovnať sa s týmto rozporom, badáme nový pokus stať sa „múdrym“ – správne pochopiť život, nanovo nájsť a pochopiť Boha, ktorý sa zdá byť nespravodlivý alebo celkom neprítomný.

Jeden z najpôsobivejších textov svedčiacich o takomto úsilí, Žalm 73, môžeme v istom ohľade považovať za duchovné pozadie nášho podobenstva. Zreteľne tu pred sebou vidíme postavu bohatého hýrivca, na ktorého sa modliaci - Lazár - žaluje: „Lebo som žiarlil na chvastúňov, keď som videl, ako bezstarostne si žijú hriešnici. Neprekáža im zhola nič, sú zdraví a vypasení, nesužujú sa ako iní smrteľníci, ani netrpia ako iní ľudia. Preto ich pýcha ovíja sťa náhrdelník a násilnosť ich zahaľuje ako rúcho. Akoby z tuku sa liahne ich zloba a vybuchuje zlomyseľnosť. Posmievajú sa a zlomyseľne hovoria, povýšenecky sa zastrájajú. Ústa dvíhajú proti nebu a jazyk sa im vláči po zemi. [...] Vravia si: „Vari to vidí Boh? A vie o tom Najvyšší?“ Hľa, to sú hriešnici: bezstarostne si žijú a hromadia bohatstvo.“ (Ž 73,3-12)

Trpiaci spravodlivý, ktorý toto všetko vidí, pociťuje riziko, že sa vo svojej viere mýli. Naozaj Boh nevidí? Nepočuje? Netrápi ho osud človeka? [...]

K obratu dochádza vtedy, keď trpiaci spravodlivý vo svätyni pohliadne na Boha a pri tomto pohľade sa jeho perspektíva rozširuje. Teraz vidí, že zdanlivá chytrosť úspešných cynikov je pri bližšom pohľade hlúposťou [...]

Tu nám môže prísť na myseľ ďalší žalm, v ktorom prenasledovaný človek nakoniec hovorí: „Zo svojich zásob im naplň žalúdok, nech sa nasýtia ich synovia... Ja však v spravodlivosti uzriem tvoju tvár a až raz vstanem zo sna, nasýtim sa pohľadom na teba.“ (Ž 17,14-15) Proti sebe sa tu stavajú dva druhy nasýtenia: sýtenie sa materiálnymi dobrami a nasýtenie sa „pohľadom na teba“ – nasýtenie srdca pri stretnutí s nekonečnou láskou. „Až raz vstanem zo sna“ – v tom najhlbšom zmysle poukazuje na prebudenie sa do nového, večného života, no zároveň hovorí aj o hlbšom „prebudení sa“ na tomto svete: o prebudení sa pre pravdu, ktorá človeku už teraz dáva novú sýtosť. [...]

Zdalo by sa, že sme sa týmito úvahami vzdialili od nášho podobenstva. V skutočnosti nás týmto príbehom chce Pán voviesť práve do procesu „prebúdzania“, o ktorom sa hovorí v žalmoch. Nejde o lacné, zo závisti zrodené zatracovanie bohatstva a boháčov.

V žalmoch, [...] dochádza k prekonaniu akejkoľvek závisti. Naopak, modliacemu sa stáva zrejmým práve to, že závidieť tento druh bohatstva je bláznovstvo, pretože spoznáva skutočné bohatstvo. Po Ježišovom ukrižovaní sa stretávame s dvomi zámožnými mužmi – Nikodémom a Jozefom z Arimatey, ktorí našli Pána a „prebudili sa“. Pán nás chce viesť od bláznivej chytrosti k pravej múdrosti, aby nás naučil rozpoznávať skutočné dobro. A tak môžeme, aj keď v texte sa to nenachádza, vychádzajúc zo žalmov povedať, že bohatý hýrivec bol už na tomto svete človekom s prázdnym srdcom, ktorý chcel vo svojom hýrení iba udusiť prázdnotu, čo bola v ňom: na druhom svete len vyjde najavo pravda, ktorá existovala už na tomto svete. Prirodzene, toto podobenstvo, ktoré nás chce prebudiť, je zároveň aj volaním k láske a zodpovednosti, s ktorou sa máme teraz obrátiť k našim chudobným bratom – tak vo veľkom meradle svetového spoločenstva, ako aj v malom priestore nášho každodenného života. (porov. Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, I., 227-234)

Oratio

A teraz sa modlime slovami niekoľkých veršov zo 73. žalmu:

1 Aký dobrý je Boh voči statočným, Boh voči tým, čo majú srdce čisté. 2 No mne sa temer nohy podlomili, takmer som sa zapotácal. 3 Lebo som žiarlil na chvastúňov, keď som videl, ako bezstarostne si žijú hriešnici.
16 Tu som sa zamyslel, aby som to pochopil; zrejme to bolo nad moje sily, 17 kým som, Bože, nevstúpil do tvojej svätyne, kde som pochopil, aký bude ich koniec. 18 Naozaj ich staviaš na pôdu šmykľavú a vrháš ich do záhuby. 19 Ako vychádzajú navnivoč! Náhle je po nich, hynú od hrôzy. 20 Ako sen prebúdzajúceho sa človeka, tak sa rozplynú, keď zakročíš ty, Pane. 21 Moje srdce je plné trpkosti a celé vnútro doráňané. 22 Hlúpy som bol a nechápavý a pred tebou som bol ako dobytča. 23 Ale ja som stále pri tebe a ty mi držíš pravicu. 24 Vedieš ma podľa svojho zámeru a nakoniec ma prijmeš do slávy.
28 Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti a v Pánu Bohu svoju nádej mať a ohlasovať všetky jeho diela v bránach dcéry sionskej.

Contemplatio

Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti a mať v Pánu Bohu svoju nádej. (porov. Ž 73,28)

Zvukový záznam si môžete vypočuť na tomto linku.