Hodnota Božieho kráľovstva - O poklade, o perle a o sieti (Mt 13,44-50) - Mons. Stanislav Zvolenský

 

Hodnota Božieho kráľovstva - O poklade, o perle a o sieti (Mt 13,44-50)

Lectio divina textu podobenstva O poklade, o perle a o sieti (Mt 13,44-50) z cyklu Hovoriť o Bohu obrazmi zo sveta.

 

Modlitba

Pane Ježišu, ďakujeme ti za podobenstvá o Božom kráľovstve, ktorými nás pozývaš hľadať ho v každodennom živote. Prosíme, otvor nám srdce, aby sme chceli a vládali hľadať a nachádzať, nachádzať a rozhodovať sa pre poklady tvojej lásky k nám.

Uvedenie do stretnutia

Ježišova pedagogika, zameraná na vzbudenie osobného záujmu o Božie veci fascinuje kombináciou až zemito rukolapných podobenstiev a súčasne mystických hĺbok ponúkaného tajomstva. To preto, lebo "podobenstvo" nie je nejaká dodatočná Božia improvizácia - veď tento pozemský svet vo všetkých svojich rozmeroch je od počiatku vizitkou Stvoriteľa, to on všetko stvoril, to on od počiatku do všetkého vložil vnútornú logiku jestvovania, nemenné zákonitosti fungovania vecí, javov i vzťahov. Započúvajme sa do textu o poli, poklade, perle, sieti, anjeloch i ohnivej peci, o učiteľoch, čo sú zároveň učeníkmi vynášajúcimi veci staré i nové.

 

Lectio

Mt 13, 44-57

Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko, čo má, a pole kúpi. Nebeské kráľovstvo sa podobá aj kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď nájde veľmi cennú perlu, ide, predá všetko, čo má, a kúpi ju. A zasa nebeské kráľovstvo sa podobá sieti, ktorú spustia do mora a ona zachytáva všetky druhy. Keď je plná, vytiahnu ju na breh, posadajú si, dobré vyberú do nádob a zlé vyhodia von. Tak bude aj na konci sveta: vyjdú anjeli, oddelia zlých od spravodlivých a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami.
Pochopili ste to všetko?“ „Áno,“ odpovedali. A on im povedal: „Preto sa každý zákonník, ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva, podobá hospodárovi, ktorý vynáša zo svojej pokladnice veci nové i staré.“

Kontext úryvku

Tri podobenstvá práve prečítaného úryvku - o poklade, perle a sieti - rámcujú dvojstupňovú dynamiku hľadania a nachádzania. V prvej časti spomínané hľadanie a nachádzanie sa týka človeka, v druhej časti je sám človek objektom hľadania a nachádzania zo strany Boha a jeho anjelov. V prvej časti sa rozhoduje človek, v druhej sa rozhoduje o človeku. No oboje súvisí a sa podmieňuje: rozhodnutia človeka sa totiž premietajú do toho, ako o ňom napokon rozhodne Boh.

Prvé dve podobenstvá o poklade a perle nám predstavujú typológiu človeka vnímavého na niečo nové, riskantne prevratné. Podľa najnovších vedeckých zistení existovali v Ježišovej dobe osoby špecializované na hľadanie pokladov, ktoré navŕtavali múry a rozorávali pozemky s cieľom nájsť poklady zanechané napríklad počas vojen alebo iných spoločenských turbulencií. Teda ani v prvom prípade nejde o náhodné prekvapenie: v oboch prípadoch nálezca aktívne hľadá, aby sa následne nechal aktivizovať svojím objavom. Táto aktivita je vnútorne štrukturovaná do rôznych rovín nachádzania, lebo ide o viac, ako len o vecnú identifikáciu nejakého predmetu. Ono hľadanie sa deje aj cez skúmanie vnútorného obsahu nálezu, jeho ceny, jeho hodnoty – napríklad, nakoľko je tá perla naozaj vzácna -, aký je pomer nájdeného k ostatným, už vlastneným dobrám. Ono hľadanie sa premieta aj do seba-hľadania pri nutnosti zaujať stanovisko, v zmysle ochoty preusporiadať vlastnú hierarchiu hodnôt. Preto hľadanie a nachádzanie nutne vrcholí v rozhodnutí získať alebo nezískať poklad a perlu. V Ježišovej dobe existoval obchod so vzácnymi perlami, pochádzajúcimi buď z Červeného mora alebo z Indického oceánu, odkiaľ ich lovili špecializovaní lovci. Obchodníci aktívne hľadali možnosť dostať sa k takýmto perlám, ktoré pre nich znamenali a umožňovali zásadnú životnú zmenu. No musela to byť „vzácna“ perla, hodna radikálnej voľby vzhľadom na všetko ostatné. V našom podobenstve sa teda hovorí o veľkoobchodníkovi s perlami.

Rozhodnutie vyvolané nálezom pokladu perly je vyjadrené jedným kľúčovým slovom: ide o silný až radikálny výraz "všetko". O toto slovo oprel evanjelista posolstvo o skutočne radikálnom preusporiadaní hodnotového systému: predať všetko znamená toto "všetko" podriadiť perle a pokladu. V skutočnosti totiž nájdený poklad podľa vtedy platných noriem patril vlastníkovi náleziska; teda opísaný nálezca konal protiprávne, ak poklad ukryl v snahe kúpiť pozemok. Podobenstvo nemá ambíciu posudzovať morálny aspekt konania, len prízvukovať veľké nasadenie nálezcu v záujme získania pokladu.

Kým v prvej časti dnešného úryvku vyjadrovalo slovo „všetko“ jednoznačné rozhodnutie človeka vzhľadom na jeho hodnoty, v druhej časti a teda v podobenstve o sieti vyjadruje toto slovo univerzálnu zodpovednosť každého človeka: „všetko“, či ešte presnejšie „všetci“ budú v Božej sieti vyzdvihnutí na roztriedenie. Takto sa bežný pobrežný obraz rybárov triediacich ryby mení na nepríjemne naliehavú scénu posledného súdu. O to viac, že kto poznal činnosť rybárov, vedel, že ryby triedili na tri skupiny: dobré a jedlé ukladali do hlinených nádob, tie maličké vracali do mora, no „zlé“ ryby, čiže tie nejedlé bez šupín, zahadzovali. V starozákonnej knihe Levitikus čítame: „Všetko, čo je v mori a v riekach a čo nemá plutvy a šupiny, čím sa hemží voda a čo žije vo vodách – bude vám ohavnosťou; áno, ohavnosťou vám to bude, ich mäso nesmiete jesť a ich zdochlín sa budete strániť. Všetko teda, čo vo vodách nemá plutvy a šupiny, bude vám ohavnosťou.“ (Lv 11, 10)

Nasleduje jednoznačné prirovnanie „tak bude aj na konci sveta“, čiže pri poslednom súde. „Poslednom“ preto, že dovtedy boli dobrí so spravodlivými spolu ako na poli kúkoľ a pšenica, až celkom na koniec anjeli „oddelia“ dobrých od spravodlivých. Práve z ich súžitia vyplýva duchovný zápas celých dejín Cirkvi, duchovný zápas neustálej voľby medzi alternatívami dobra a zla. Je zaujímavé, že v tomto úryvku je pozornosť sústredená iba na negatívnu alternatívu zatratenia cez obraz „ohnivej pece“, „plaču“ a „škrípania zubami“. Obraz „ohnivej pece“ poznali Ježišovi súčasníci už zo Žalmu 20, ktorého kontext je jednoznačný: „Tvoja ruka zastihne všetkých tvojich nepriateľov, tvoja pravica nájde tých, čo ťa nenávidia. Urobíš ich ohnivou pecou, keď sa zjaví tvoja tvár; Pán ich pohltí vo svojom hneve a strávi ich oheň. Vyhubíš ich rod zo zeme a ich potomstvo spomedzi ľudí.“ (Ž 20, 10)
Tí istí Ježišovi súčasníci mohli za symbol ohnivej pece pokladať jeruzalemské smetisko, v údolí Gehenna, kde v dobe kráľov sústavne a nepretržite spaľovali odpad, takže táto lokalita sa ľahko mohla stať predobrazom vylúčenia, odsúdenia, zatratenia. „Plač a škrípanie zubami“ navodzujú atmosféru bezmocného zúfalstva zavrhnutých, ich pridusenej umlčanej zúrivosti, neznesiteľného a súčasne nevyhnutného stresujúceho napätia znášaného so zaťatými, škrípajúcimi zubami. Podľa starozákonných textov je škrípanie zubami symbolom vzdoru, hnevu, odporu i závisti. V Žalme 35 „zubami škrípali proti mne“, podľa žalmu 112 hriešnik zanevrie a „zubami bude škrípať a hynúť závisťou“. V knihe Nárekov nepriatelia Boha „pískali a škrípali zubami“.

Pochopili ste to všetko? Otázka sa týka viac ako len nestranného a neosobného, čisto intelektuálneho uchopenia problému. V biblickej mentalite niečo „pochopiť“ znamená tiež uznať a prijať, vziať za svoje, celkom integrovať do vlastného konania. Vtedy je učeník učeníkom v plnom zmysle slova. Preto Ježiš pojem „nebeského kráľovstva“, ktorý už plasticky osvetlil prostredníctvom podobenstiev, napokon personalizuje do nezvyklého slovného spojenia „učeník nebeského kráľovstva“. Teda učeník, ktorý nielen uznal jeho existenciu, ale ho prijal do svojej prítomnosti a začal aktívne budovať.

Významový kruh sa uzatvára opätovným spomenutím pokladu, či presnejšie pokladnice, tento raz už nájdenej hospodárom. Tento však – na rozdiel od nálezcu v prvom podobenstve – poklad nezakope, neskryje, ale z neho vynáša veci staré i nové. A to nové je napríklad, že hoci je zákonníkom, je súčasne aj „učeníkom Božieho kráľovstva“: ako zákonník vynáša to staré vzácne z tradície, ako učeník je otvorený pre aktuálny Boží hlas a pod jeho vplyvom vynáša veci nové, aktuálne, súčasné.

 

Meditatio

Žijeme v dobe veľkých vzťahových improvizácií a malých nejednoznačných rozhodnutí. Strach rozhodnúť sa pre niečo definitívne sa premieta nielen do poklesu kňazských a rehoľných povolaní, ale aj do strachu rozhodnúť sa vstúpiť do manželstva, ktoré sa uzatvára formulou obsahujúcou ono radikálne "všetko". Veď slová o láske a úcte v šťastí i nešťastí, v zdraví aj chorobe po všetky dni života je najvyššie vyznanie lásky priamo úmernej miere sebadarovania manželského partnera. Podobne sa zaväzuje kňaz a rehoľník. Pre moderného človeka je problém uznať, že nájdený poklad stojí za to, aby som mu podriadil všetko ostatné. Tak sa život mení na sústavné váhanie, skúšanie, testovanie alternatív až vzniká podozrenie, že ide skôr o úmyselne váhavý strach prevziať zodpovednosť, už nie úprimné hľadanie. Pre tento duchovný alibizmus sú typické zadné dvierka alternatívnych riešení v prípade neúspechu práve skúšanej možnosti. Paradoxne však, práve toto oscilovanie okolo jadra vecí bez ochoty doňho vstúpiť oberá človeka o plné nasadenie v prežívaní prítomného okamihu. Ten sa vnútorne triešti medzi to, čo JE a čo by MOHLO BYŤ, medzi to čo je iba možnosť a čo je rukolapná skutočnosť. V takomto nastavení sú definitívne rozhodnutia - symbolizované slovom "všetko" - ťažko predstaviteľné bez uznania transcendencie presahujúcej náš aktuálny čas a priestor. Hľadanie pokladu a perly v čisto materiálnom rámci nikdy nebude viesť k onomu "všetko" práve preto, že je to síce na dosah, je to rukolapné a asi práve preto nestabilné a rizikové. Mimochodom, perla vzniká tak, že lastúra sa bráni cudziemu rušivému elementu, napríklad zrnku piesku, vylučovaním perlete obaľujúcej zrnko a vytvárajúcej perlu. Možno to pokladať za symbol spracovania krízových situácií nášho života: perlorodka rušivý element nielenže nevyvrhne, ale ho prijme a zaobalí perleťou – tým, čo má vlastné a vzácne. Koľko vzácnych periel ducha vzišlo z prijatého utrpenia, zaobaleného láskou... Podľa svätého Jána Zlatoústeho „...pravda je len jedna, je nedeliteľná. Ako majiteľ perly pozná svoje bohatstvo držané v rukách, o ktorom vonkajšie okolie ani netuší pre nepatrnosť perly, tak osoby poučené evanjeliom poznajú svoje šťastie, pričom neveriaci, nevediac nič o tomto poklade, nemajú tušenia o našom bohatstve“. K tomu svätý Gregor Naziánsky dodáva: „Všetko, čo sa koná, či myslí pod impulzom nejakej zlej vášne, je nezlučiteľné s Kristom, je poškvrnené dotykom nepriateľa. Ten sa ku vzácnej perle srdca snaží primiešať blato ničomnej žiadostivosti s cieľom deformovať perlu a zakaliť jej žiarivý jas.“

Iba uznanie a spoznanie nemenného Ježiša Krista, ktorý je podľa listu Hebrejom "ten istý včera dnes a naveky" je možné preskupiť doterajšie priority a za najvyššiu postaviť jeho. Bohatého mladíka, presvedčeného o vlastnej zbožnej bezúhonnosti, prekvapil slovami, že mu ešte čosi chýba, a teda nech predá všetko a nasleduje ho. Poklad je pod povrchom, perla je jadro. Je dôležité hľadať pod povrchom vecí, a hľadať tam jadro, od ktorého všetko vychádza a ku ktorému všetko smeruje. Alfou a omegou, začiatkom a koncom, vzťažným bodom, sťažňom a osou všetkého je ten, skrze ktorého bolo všetko stvorené a ktorý všetko udržuje v bytí: Boží Syn, Syn človeka, pravý Boh a pravý človek: Ježiš Kristus. Jeho nájdenie je len začiatkom ďalšieho a nového hľadania. Hľadania pod povrchom poľa zarasteného pšenicou i kúkoľom, hľadania pod povrchom vecí, javov a vzťahov, pod povrchom a povrchnosťou sveta. Konverzia k Ježišovi je začiatok série ďalších konverzií v každodennom živote, lebo čerstvo nadobudnutý nový pohľad na svet s novými kritériami je výzvou hľadať v každej situácii perlu, o ktorú predovšetkým ide a kvôli ktorej sa všetko ostatné javí menej dôležité. Rozoznať falošný ligot nepravej perly od skutočného svetla Ježiša Krista, rozoznať a rozoznávať falošný hlas od pravého hlasu skutočného pastiera je celoživotný proces. „A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána“ - vyznáva svätý Pavol a pokračuje: „...preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista.“ (Fil 3,8)

Lenže niektorí takzvaní moderní kresťania akoby chceli kompromisne a paralelne zdieľať aj Krista, aj odpadky. Aby Kristovi nemuseli podriadiť „všetko“ ostatné, falšujú jeho náuku. V mene „nekonečne milosrdného“ Ježiša nám niekedy podsúvajú akceptovanie neakceptovateľného, biblicky jednoznačne odsúdeného. Lenže milosrdenstvo bez pravdivosti je zmäkčilý emocionalizmus, falošné dobráctvo bez výstuže pravdy. Cieľom skutočného milosrdenstva nemôže byť odobrenie falošnej cesty vedúcej do gehenny, ale trpezlivé nasmerovávanie – sedem a hoci aj sedemdesiatsedemkrát – do pravého a pravdivého cieľa. Ježiš je cesta, pravda a život. Cesta bez neho ako pravdy je tuláctvo. Pravda bez neho ako cesty je bohapusté teoretizovanie, je to viera bez skutkov. Ježiš je rovnako milosrdný vtedy, keď uzdravuje, ale rovnako milosrdný vtedy, keď s bičom v ruke vyháňa kupcov z chrámu. Chce, aby sa vrátili premenení na „učeníkov Božieho kráľovstva“, aby dosiahli toto kráľovstvo ako večný domov po smrti. Nechce, aby skončili v ohnivej peci, kde budú zúfalo plakať a škrípať zubami, umlčaní a bezmocní voči tomu, čo si sami spôsobili. Lebo mali šancu: Boh ich viedol pod povrch k pokladu, a v tom poklade k vzácnej perle, no oni uprednostnili to všetko ostatné.

Preto je dôležité v každom poklade rovnako to staré ako i nové. Staré, čiže tradícia, kolektívna i individuálna skúsenosť, múdrosť našich predkov, svedectvo kontinuity Božej vernosti. Je pýchou prítomnosti, ak sa v mene údajného pokroku, či dokonca revolúcie odstriháva od vlastnej minulosti, zatracujúc v nej nekriticky bezo zvyšku všetko. Je zrejme tiež domýšľavou pýchou kresťanských modernistov, ak faktický morálny úpadok spoločnosti chcú vyhlásiť za novú štartovaciu normu na úkor jednoznačného evanjeliového posolstva. Ich falošné perly majú nahradiť pravé perly porodené Ježišovou smrťou a zmŕtvychvstaním.

Chýba totiž viera, že to nové je aplikácia onoho zdedeného na aktuálnu situáciu. Svätý Duch vanie rovnako cez odkazy minulosti ako cez výzvy prítomnosti, cez našu ochotu spredmetniť evanjelium v konkrétnych situáciách. Aby bolo zjavné, že vzťah medzi starým a novým nie je jednoduchá chronológia, evanjelista spomína najprv nové až potom staré. Staré je základom nového, nové je rozvinutím starého, tvoria jednotu.

 

Oratio

Bože, Pane svetov, Tvorca a udržiavateľ všetkého jestvujúceho, odovzdávame sa tvojej stvoriteľskej láske. Ty si nás stvoril a nás tvoríš teraz a tu. Aj cez toto evanjelium, aj cez toto rozjímanie. Tvoríš nás aj cez nutnosť aktívneho hľadania. Prosíme ťa, ktorý si otvoril oči slepého Bartimeja - my tiež voláme s ním: daj, aby sme videli. Aby sme hľadali a videli, videli poklady a perly, ktorými nás chceš denne obohatiť. Najmä uprostred skúšok nás posilňuj vo vernosti voči tebe, aby sa aj v nás zrodili perly, keď rušivé momenty nášho života zaobalíme perleťou opravdivej lásky. A keď nás napokon ovinú siete smrti a ty nás nezvratne – takpovediac – „vylovíš“ z pozemského života, buď nám milosrdný. Odpusť nám, ak sme sa príliš upäli na to staré v minulosti, leniví všímať si to nové, nové pozvanie žiť pre ľudí práve okolo nás. Odpusť nám, ak sme fascinovaní tým novým, zabúdali na to staré a osvedčené a tradičné, evanjeliové a zásadné. Sprav z nás ľudí, čo oboma nohami kotvia aktivizovaní v súčasnej realite a súčasne ľudí, ktorých srdce i myseľ je pozdvihnutá hore, k nebu, k tebe.

 

Contemplatio

„Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ (Lk 23,42)

 

Zvukový záznam si môžete vypočuť na tomto linku.

Katechezy: