Sila nepatrnosti - O semienku a o horčičnom zrnku (Mk 4,26-32) - Mons. Stanislav Zvolenský

 

Lectio divina textu podobenstva Sila nepatrnosti - O semienku a o horčičnom zrnku (Mk 4,26-32) z cyklu Hovoriť o Bohu obrazmi zo sveta.

 

Modlitba

Pane, túžime byť úrodnou pôdou tvojej sejby. Utíš v nás každú roztržitosť. Osloboď od všetkého, čo by nás uzatváralo pred tvojím slovom a čo by nám bránilo prijať ho ako dar - ako semienka tvojej lásky k nám. Daj nám prežiť toto stretnutie vo viere, že si medzi nami a ty sám do nás rozsievaš svoje slovo. Daj nám pokornú otvorenosť, vytrvalosť pri počúvaní a odvahu pre svedectvo. Uštedri nám vôľu osvojiť si všetko, čo nám ty sám pomôžeš porozumieť. Uschopni nás odpovedať s vierou na tajomstvo, ktoré nám zjavuješ. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Podobne, ako pri našom minulom - septembrovom - stretnutí, zotrváme pri dnešnom rozjímaní stále vo štvrtej kapitole Evanjelia podľa Marka. Ba priamo nadväzujeme na podobenstvo o rozsievačovi - podobenstvom o horčičnom zrnku. Ježiš stále vyučuje o Božom kráľovstve. Túto vznešenú, mystickú skutočnosť, ktorá ďaleko presahuje ľudské chápanie a ľudské kategórie, predsa približuje cez obrazy tak blízke jeho súčasníkom i nám. V duchu úvodných slov tejto kapitoly – nazývanej aj „kapitolou podobenstiev“ - sme teraz aj my pozvaní nielen hľadieť, ale aj vidieť; nielen počúvať, ale aj chápať, teda obrátiť sa i otvoriť Božiemu milosrdenstvu. Ježiš odpovedá na otázku, „ako je to s Božím kráľovstvom“, kam sme všetci pozvaní.

 

Lectio

Mk 4,26–32

(Ježiš) Ďalej hovoril: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“ A pokračoval: „K čomu prirovnáme Božie kráľovstvo, alebo akým podobenstvom ho znázorníme? Je ako horčičné zrnko. Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi, ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky.“

Kontext úryvku

Pripomeňme ešte raz, že postava rozsievača nebola pre Ježišových poslucháčov ničím mimoriadna. Pochádzala z bežného vidieckeho života v Izraeli. Pripomínala život a prácu na poliach, očakávanie priaznivého počasia v podobe dažďov v nádeji na dobrú úrodu. Preto bolo každé semienko veľmi vzácne, od neho závisela poživeň pre rozsievača aj jeho rodinu. Dnes Ježiš konkretizuje semienko a hovorí o horčičnom zrnku, najmenšom, najnepatrnejšom zo všetkých semien.

Úryvok uvádza slovné spojenie „ďalej hovoril“, z ktorého vyplýva kontinuita podobenstva so širším kontextom ďalších podobenstiev. Originalitou tohto úryvku je namiesto technického termínu „rozsievať“ použitie jeho podrobnejšej verzie v podobe „človeka, ktorý hodí semeno do zeme“. Táto formulácia predznamenáva nasledujúce vysvetľovanie viacerých vzťahov: vzťahu medzi konkrétnou činnosťou človeka a očakávaním jej výsledkov; a tiež tajomného spolupôsobenia semena a pôdy, v ktorej útrobách začína klíčiť.

Možno toto klíčenie, čiže rast Božieho kráľovstva, nejako urýchliť? Na túto otázku Ježiš odpovedá týmto podobenstvom, predstavujúcim prvú časť dnešného textu. Je rozdelené na tri časti rôzneho rozsahu, ktoré zodpovedajú trom etapám práce roľníka: po sejbe (v. 26) nasleduje rast semena (v. 27-28) a završuje ho žatva (v. 29). Prvá a tretia časť sú opísane čo najstručnejšie: „človek hodí semeno do zeme” (v. 26); a “priloží kosák” (v. 29).

Táto stručnosť nie je na úkor obsažnosti. Významný je napríklad jeden už spomínaný detail v prvej časti podobenstva (v. 26): evanjelista nepoužíva technický výraz siať, ale hovorí o človekovi, ktorý hádže semeno všade, takpovediac po celom svete. Je v tom pozvanie prekonať akúkoľvek výlučnosť, žiaden národ si nemôže myslieť, že Božie požehnanie je rezervované iba jemu. Tento univerzalizmus rozsievania Božieho slova vyjadril Majster, keď svojich učeníkov poslal rozsievať semeno evanjeliového slova „do celého sveta“, kde majú učiť a krstiť „všetky národy“.

Po období sejby nastáva pre človeka to obdobie, kedy prestáva jeho práca (v. 27-28). Nasledujú za sebou dni a noci a roľník spí a vstáva bez toho, aby nejakým spôsobom vedel zasiahnuť do rastu. Je bez úžitku jeho snaženie, keď by bol nepokojný alebo ustarostený. Proces, ktorý sa začal, nezávisí od neho, ak aj by sa snažil a chodil po poli, spôsobí skôr problém, pošliape a poškodí krehké výhonky. Nemá robiť nič iné ako čakať. Práve v tichosti a spôsobom skoro nepozorovateľným: tak sa uskutočňuje zázrak, zo zeme vychádza klíček.

Oveľa viac je rozvinutá stredná časť, tvoriaca dve tretiny podobenstva. Rozprávač chce všetku pozornosť upriamiť na obdobie rastu, preto čitateľa nerozptyľuje ostatnými činnosťami roľníka po sejbe, ako je odstraňovanie buriny, či zavlažovanie poľa. Ježiš chce poukázať na jediné: na neodolateľnú vnútornú silu semena, ktoré - raz zasiate do zeme - rastie samo. Áno, to už je proces mimo dosahu človeka: on len semeno odovzdal pôde, „hodil semeno“, vznikol odstup bez možnosti bezprostredne kontrolovať nasledujúce dianie pod povrchom. Rozsievač nemôže nič urýchliť, rytmus plynúceho času má svoje nezmeniteľné tempo. Či rozsievač spí alebo vstáva, či je noc alebo deň, semeno klíči a rastie a „on ani o tom nevie“. Rytmizácia ubiehajúceho času zdvojenými pojmami „spať a vstávať“, „noc a deň“, „klíčiť a rásť“ má zdôrazniť tok času vlastnou neunáhlenou a celkom nezávislou rýchlosťou. Preto je aj opis rastu zámerne podrobný: najprv sa objaví zelený a krehký lístok, nasleduje steblo a napokon zrelý klas. Je to rozvoj, ktorý nás udivuje a očaruje, ale nemôže byť ani vynútený, ani urýchlený. Vyžaduje čas a trpezlivosť. A pokoru: rozsievač, apoštol nevie ako a prečo sa to deje, nepozná a nemôže poznať podrobné kauzálne súvislosti rastu, duchovného vyzrievania. Akúsi logickú, rozumom uchopiteľnú a racionálne opísateľnú a zdôvodniteľnú reťaz príčin a následkov. Pokoruje ho tajomstvo Božieho pôsobenia, ktorého on je pomocníkom, nie hlavným protagonistom.

Naozaj, jedným z veľmi častých pokušení doliehajúcich na apoštolov je znechutenie a strata odvahy len preto, že nevidia hneď konkrétny výsledok svojho hlásania. Preto predovšetkým im Ježiš adresuje posolstvo tohto podobenstva. Ak sú si istí a veria, že predniesli skutočné pravé a živé posolstvo o Kristovi - nezriedené múdrosťou tohto sveta a neoslabené ľudskou opatrnosťou a alibizmom - potom môžu mať istotu, že plody ich činnosti budú bohaté. Čas rastu a bohatstvo úrody už nezávisí od nich, ale od pôdy, do ktorej semienko slova padlo: niekde je viac, inde zasa menej plodná.

Je nevyhnutné rešpektovať proces rastu a dozrievania. Kto by ho chcel urýchliť, vystavuje sa riziku, že sa nechá uniesť činnosťou a prevalcovať aktivizmom, keď sám seba presvedčí, že vlastnou činnosťou dokáže nahradiť pôsobenie Ducha. „Nahrádzanie ducha“ namiesto „modlitby k Duchu“ potom samozrejme ústi do použitia nevhodných metód, ktoré bez rešpektu voči slobode človeka naňho nátlak aplikujú. Spomeňme príhodu z Lukášovho evanjelia. Ježiš mal cestou do Jeruzalema prechádzať samaritánskou dedinou, kam poslal pred sebou svojich poslov pripraviť mu nocľah. Keď ho samaritáni neprijali, učeníci Jakub a Ján sa spýtali: majú zvolať oheň z neba, aby ich zničil?! Ježiš sa k nim obrátil, aby ich pokarhal. (Lk 9,54n). Alebo apoštol Šimon Peter: pri Ježišovom zatýkaní vytasil meč a odťal veľkňazovmu sluhovi Malchusovi pravé ucho. Ježiš Petra pokarhal: Schovaj meč, azda nemám piť kalich, ktorý mi dal Otec?! (Jn 18, 10-11) Vzorom evanjelizátora, naopak, bol a zostáva svätý Pavol. Korinťanom vyznal: „Ja som sadil. Apollo polieval. Ale vzrast dal Boh.” (1Kor 3,6). Preto, hoci mnohí majstri duchovného života naliehajú na snaženie, na neúnavnú horúčkovitú činnosť, náš dnešný úryvok zdôrazňuje iný, veľmi dôležitý rozmer: sú obdobia, v ktorých je treba čakať, „spať“,, zachovať si pokoj, sadnúť si a pozorovať s údivom semienko, ktoré klíči a rastie samo. Plody prekonajú naisto každý predpoklad. Kto o tomto nie je presvedčený, pochybuje o zázračnej sile Kristovho slova.

Osvojovanie evanjeliového posolstva nie je vždy bezprostredné. Dielo vnútornej premeny človeka vyžaduje čas: dni, možno aj roky. Predsa však, keď už raz Ježišovo slovo prenikne do srdca, prinesie so sebou neodolateľné pôsobenie, aj keby bolo pomalé. Preto všetci tí, čo v dejinách ospravedlňovali použitie meča nútením iných k obráteniu, vlastne potvrdzujú, k akým zblúdeniam môže viesť strata rešpektu voči nevyhnutnému času pre rast semienka. No toto podobenstvo je aj výzvou pre rodičov, vychovávateľov, osoby zodpovedných v kresťanských spoločenstvách, ktoré vedené tými najlepšími úmyslami, predsa niekedy podliehajú netrpezlivosti, náhleniu, hľadaniu výsledkov: niekedy však dosiahnu jediný výsledok, že sa javia ako agresívni a netolerantní. Skúška ich trpezlivosti je však neraz naozaj tvrdá: keď napríklad stoja pred mládežou, ktorej uši často zapchávajú smartfónové slúchadlá; ktorej oči zahlcuje internet; ktorej vedomie i podvedomie okupuje príval protichodných dojmov; ktorej vôľu oslabuje bezbariérové odklikávanie príkazov na dotykovom displeji; ktorej sexualitu deformuje komercionalizovaný kult tela. Pred takouto mládežou sa katechéta, kňaz, vychovávateľ, učiteľ ba i rodič môže oprávnene cítiť bezbranný, zbytočný, odignorovaný. Akoby sa ním zasievané slovo o zmysle života a o Bohu a Ježišovi strácalo, stalo neviditeľným, malým a beznádejným ako to nepatrné horčičné semienko. Len s vierou možno prijať, že naoko beznádejná sejba môže priniesť ovocie. Ale nie hneď. Nie teraz. Nie podľa našich predstáv, logiky a očakávaní.

Horčičné zrnko: o ňom je druhé podobenstvo (v. 30-32). Ježiš predostiera skúsenosť z prírody. Skúsenosť roľníka, ako sa mu každý deň pred očami malé semienka strácajú v pôde a ako z nich predsa napokon vyrastú steblá, z nich kríky, ba veľké stromy. Vnútorné napätie podobenstva o horčičnom zrnku spočíva na kontraste medzi malým začiatkom a veľkým výsledkom, lebo podľa vtedajšej ľudovej mienky bolo práve horčičné zrno najmenším zo všetkých semien. Podivuhodný výsledok spočíva v tom, že zo skoro neviditeľného semienka vyklíčil a vyrástol za jedno vegetačné obdobie taký veľký ker, ktorý aj dnes na brehoch Genezaretského jazera dosahuje niekedy výšku aj troch metrov. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Pán Ježiš chcel  predpovedať budúce úspechy Cirkvi, ktorá začala činnosťou niekoľkých chudobných rybárov a rozvinula sa do pevnej a vplyvnej inštitúcie schopnej nahnať strach a rešpekt ešte aj nositeľom politickej moci. Lenže rozvoj Božieho kráľovstva sa nehodnotí podľa štatistík či iných parametrov. Nie je možné vidieť a zmerať, čo sa nachádza vo vnútri každého človeka, ako to referuje evanjelista Lukáš. Keď sa totiž farizeji Ježiša pýtali, kedy príde Božie kráľovstvo, on im povedal: „Božie kráľovstvo neprichádza tak, že by sa to dalo spozorovať. Ani nepovedia: Aha, tu je! alebo: Tamto je! lebo Božie kráľovstvo je medzi vami.“ (Lk 17,20-21) Semeno Božieho kráľovstva totiž vždy zostáva malé, v očiach tohto sveta bezvýznamné. Plody, ktoré prináša, potom prekonávajú každé očakávanie a v našom podobenstve sú charakterizované obrazmi zo Starého zákona. U proroka Ezechiela predstavuje košatý strom životnú energiu a plnosť úspechu. Ezechiel prirovnal Asýriu na vrchole svojej moci k vysokému a hojne zavlaženému cédru so širokou korunou a krásnymi kvetmi (Ez 31,3-5). Motív ochrannej funkcie stromu pred pálivým slnkom zasa rozvíja žalmista: je to obraz ochrany, ktorú Božie kráľovstvo poskytuje všetkým, čo ho prijmú. „Kto pod ochranou Najvyššieho prebýva a v tôni Všemohúceho sa zdržiava, povie Pánovi: „Ty si moje útočište a pevnosť moja; v tebe mám dôveru, Bože môj.“ (Ž 91,1-2).

Okrem ochrany pod stromom je ďalším motívom útočisko nájdené na strome: obrazy vtákov hniezdiacich na strome sú v Starom zákone časté. „Na konároch, keď ich roztiahol, hniezdili všetky vtáky neba, pod jeho vetvami rodili všetky poľné zvieratá, v jeho tôni bývali rôzne početné kmene,” napísal prorok Ezechiel (Ez 31,6), čím poukázal na tých, ktorí sa s plnou dôverou odovzdali Božím slovám a tak si akoby stavajú svoj príbytok v Božom dome. „Veď aj vrabec si nájde príbytok a lastovička hniezdo, kde vkladá svoje mláďatá“ - pokračuje žalmista o tých, ktorí svoj život postavili na evanjeliových hodnotách - „tvoje oltáre, Pane zástupov, môj kráľ a môj Boh.“ (Ž 84,4). Títo potom zažívajú vnútornú radosť, pokoj, plnosť lásky pod ochranou, ktorú poskytuje Najvyšší. (porov. Ž 91,1).

Takto nás Ježiš cez toto podobenstvo pozýva, aby sme hľadeli na náš život Božími očami. Ľudia, ak sa celkom vystavia mentalite médií a čisto konzumného pohľadu na svet, nadobudnú sklon hodnotiť vysoko iba čo je veľké a bombastické; úspechy a neúspechy osôb hodnotia podľa získaného majetku, spoločenského postavenia, titulov či popularity. Pán Ježiš radikálne prevrátil takúto stupnicu hodnôt slovami o poníženosti: „Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve.“ (Mt 18,4). Čiže iba kto sa dobrovoľne stal malým ako zrniečko horčice, iba ten sa stane veľkým v duchu slov žalmu: je „ako strom zasadený pri vode, čo prináša ovocie v pravý čas, a jeho lístie nikdy nevädne; darí sa mu všetko, čo podniká.” (Ž 1,3).

Téma pokornej a neviditeľnej služby je tá najťažšie prijateľná časť kresťanského posolstva. Preto neprekvapuje, že nie všetci ju vládzu prijať ihneď. Pre mnohých zostáva neprekonateľným tajomstvom: niežeby nerozumeli významu slov, ale ich obsah sa im vidí ľudsky nezmyselný a neprijateľný. Naozaj niekto, kto sa stane malým, môže byť veľkým pred Bohom?

A predsa: práve toto podobenstvo nám chce vliať radosť a optimizmus. Nádej, že jedného dňa sa ukážu všetky tie podivuhodné diela, ktoré Boh uskutočnil prostredníctvom tých, ktorí sa ako tichí a pokorní služobníci pripodobnili svojmu Majstrovi, Ježišovi Kristovi.

Úryvok končí (v. 34) poznámkou evanjelistu: „Bez podobenstva im ani nehovoril. Ale svojim učeníkom v súkromí všetko vysvetlil.” Chceme byť učeníkmi Ježiša Krista, preto je dôležité vyhľadávať toto „súkromie s Ježišom“. Je potrebné rozmýšľať v tichej modlitbe, potrebné vymedziť si čas na dialóg s Kristom, je potrebné vytvoriť priestor a podmienky na prijatie duchovného posolstva. Vystaviť sa pôsobeniu Božieho Ducha, otvoriť sa jeho svetlu. Aby sme mohli toto posolstvo nielen prijať, ale ho aj praktizovať: premeniť ho na životné rozhodnutie.

 

Meditatio

Ľudská duša je pôda schopná nielen prijať, ale aj dať rozkvitnúť zasiatemu semenu Božieho Slova. To Slovo je vlastne v ľudskej duši doma. Veď na počiatku bolo Slovo a cez to Slovo bolo a je všetko, aj nesmrteľná duša každého človeka, stvorené. Semeno Kristovho Slova zasiate do duše nie sú dve odlíšené kvality vedľa seba, ale tretia kvalita. Lebo každý človek je sám v sebe originálny a neopakovateľný, v každom človeku rezonuje zasiate Slovo originálne. No vždy však má spoločného menovateľa, ktorým je láska, inšpirovaná a vliata Ježišom Kristom. Zasiate semeno v dotyku s ľudskou dušou začne klíčiť v podobe konkrétneho života každého jednotlivca. Cieľom je prinášať ovocie, konkrétne plody. Aké veľké môže byť pohoršenie z poznania, že do niekoho bolo zasiate semeno Božej lásky, ale ovocím jeho existencie vo vzťahoch sú aj tak jedovaté bodliaky. A akým veľkým posvätením je vedomie, že do duše iného človeka bolo tiež zasiate semeno Božej lásky, ktoré klíči a prináša ovocie v podobe pokoja, radosti, empatie, zmierlivosti, lásky. Kristovým slovom prežiarený človek je ako košatý strom, pri ktorom mnohí radi hľadajú útočisko, prijatie a duchovné hniezdo pre svoju ubolenú dušu. Pred trónom Božieho majestátu budeme vydávať počet práve z tohto: ako sme naložili so štedrou Božou sejbou v nás a aké bolo jej ovocie. Ako sme si vážili aj to najnepatrnejšie „horčičné zrnko“ a či sme verili, že v nás môže rozkvitnúť do plodov Bohu milého života.

 

Oratio

Pane Ježišu, veríme a vyznávame tvoju živú a účinnú prítomnosť - prítomnosť teba ako rozsievača, ktorý túži zúrodniť naše srdcia sejbou semien milostí. Daj nám milosť nepochybovať o vnútornej sile ani tých drobných semienok každodenných všedných situácií, ktoré sú pozvaním nechať z nich vyklíčiť ovocie každodenného nasadenia pre budovanie Božieho kráľovstva.

 

Contemplatio

Pane, sprav ma úrodnou pôdou tvojej sejby.

 

Zvukový záznam si môžete vypočuť na tomto linku.

Katechezy: