Lectio divina textu podobenstva Účinné počúvanie - O rozsievačovi (Mk 4,3-8) z cyklu Hovoriť o Bohu obrazmi zo sveta.

Modlitba

Milosrdný Bože, ďakujeme Ti, že si nás pozval, aby sme si hlbšie uvedomili Tvoju prítomnosť a počúvali Tvoje slová, v ktorých nám zjavuješ svoju lásku a dávaš nám poznať Tvoju vôľu. Nech stíchne v nás každý iný hlas, ktorý nie je Tvojím. Daruj nám svojho Ducha, aby otvoril naše mysle a uzdravil naše srdcia na príhovor našej nebeskej matky Panny Márie Sedembolestnej. O to ťa prosíme skrze Krista nášho Pána. Amen.

Uvedenie do stretnutia

V tomto roku chceme zaoberať podobenstvami Pána Ježiša. Veľkú časť svojej náuky sprostredkoval Pán Ježiš ľuďom prostredníctvom obrazných rozprávaní. Tvoria podstatnú časť Ježišovho ohlasovania.

Podobenstvá nie sú totiž len jedným z možných spôsobov rozprávania o Bohu a o Božom kráľovstve, podobenstvá sú totiž jediným primeraným nástrojom reči o Bohu. Boh prevyšuje človeka, Božie jestvovanie prevyšuje pozemský život. Kto a ako môže teda priblížiť človeku to, čo ho prevyšuje?

Môže to urobiť jedine sám Boh. Boh sa nám priblížil v Ježišovi Kristovi, vo svojom Slove, ktoré sa stalo Telom (porov. Jn 1,14).

A ako sa nám priblížil? Priblížil sa nám tým, že nám v Ježišovi Kristovi ľudskou rečou zjavuje seba a svoje kráľovstvo, keď nám rozpráva podobenstvá. Boh nám poskytuje ľudskou rečou v obrazoch z pozemského života poznanie o sebe a svojom kráľovstve. A je k nám tak láskavý, že sa cez jeho slová nielen Božím skutočnostiam približujeme, ale prijatím jeho slov a osoby Ježiša ako Božieho Syna do Božej skutočnosti aj vstupujeme.

Keď Pán Ježiš hovorí v podobenstvách, znamená to, že hovorí o pozemských skutočnostiach, ktoré dobre poznáme a prostredníctvom týchto obrazov nás učí o Božích skutočnostiach, ktoré nepoznáme. Pán Ježiš teda hovorí o Bohu prostredníctvom obrazov zo sveta.

Pán Ježiš teda učil v podobenstvách. Učí nás dnes rovnako. Započúvajme sa teraz do prvého podobenstva, aby sme hlbšie porozumeli, čo znamená účinné počúvanie Božích slov.

Lectio

Mk 4, 3-8

3 "Počúvajte! Rozsievač vyšiel rozsievať. 4 Ako sial, jedno zrno padlo na kraj cesty; prileteli vtáky a pozobali ho: 5 Druhé padlo na skalnatú pôdu, kde nemalo veľa zeme, a hneď vzišlo, lebo nebolo hlboko v zemi; 6 ale keď vyšlo slnko, zahorelo, a pretože nemalo koreňa, uschlo. 7 Iné zasa padlo do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo, udusilo ho a ono neprinieslo úrodu. 8 Iné zrná padli do dobrej zeme; vzišli, rástli a priniesli úrodu: jedno tridsaťnásobnú, druhé šesťdesiatnásobnú a iné stonásobnú."

Kontext úryvku

Podobenstvo o rozsievačovi sa nachádza v evanjeliu svätého Marka na začiatku 4. kapitoly, ktorú môžeme označiť ako kapitolu podobenstiev (Mk 4,1-34).

Počúvajte, povedal Pán Ježiš na úvod. Táto výzva má zásadný význam. Pán Ježiš vyžaduje, aby poslucháči pozorne vnímali jeho slová, lebo im sprostredkuje Božie posolstvo, ktoré ešte nepočuli, posolstvo o novej zmluve, o vzťahu s novými pravidlami.

V Starom zákone sa často opakovala výzva: Počúvaj, Izrael. Slovami: Počúvaj, Izrael (porov. Dt 6,4) sa začína židovské vyznanie viery, každodenná židovská modlitba, nazývaná “Šema” (Dt 6,4-9; 11,13-21). My môžeme tu na zemi vnímať Pána Boha iba cez počúvanie. Boha nikto nikdy nevidel (Jn 1,18) a kto by videl Božiu tvár, by zomrel, hovorí Sväté písmo (porov. Ex 19,12; 33,20). Svätý apoštol Pavol nás poučil: Keď bude prekonaná temnota smrti svetlom večného života, aj nám je pripravený dar, aby sme mohli vidieť Boha z tváre do tváre (porov. 1Kor 13,12). Videnie Božej tváre predstavuje večné šťastie. Teraz poznávame Boha iba čiastočne a nejasne (porov. 1Kor 13,12), teraz ho môžeme a musíme “počúvať” v tom, čo nám hovorí Ježiš, Božie definitívne Slovo, ktorým sme obdarovaní (porov. Hebr 1,1 a nasl). Ježiš sám je Slovom života (porov. 1Jn 1,1), kto počúva Ježiša, vníma Božiu prítomnosť medzi nami a uvedomuje si, že v Ježišovi vidíme Božiu tvár.

Sám Pán Ježiš nám ukázal príklad počúvania. On sám “počúval” stále svojho Otca a zvestoval nám to, čo počul od Otca. Ten, ktorý ma poslal, je pravdivý, a ja hovorím svetu to, čo som počul od neho (Jn 8,26; porov. Jn 14,10). A zvestoval nám to v obraznej reči podobenstiev a cez obrazy z každodenného života nám ukazoval, ako je možné poznávať Božiu tvár.

Keď pozorne počúvame slová podobenstva o rozsievačovi, uvedomíme, že je pomerne krátke, ale že sú v ňom zachytené v podstate štyri malé príbehy. Tie sú medzi sebou spojené. Spája ich osoba rozsievača a podobný spôsob zostavenia (Mk 4,4).

Prvé tri príbehy sú zostavené takto: najprv sa v nich oznámi miesto, kde dopadlo zrno, potom nasleduje ohlásenie negatívneho pôsobenia, vystúpi akoby protihráč a v tretej časti sa opisuje, akým spôsobom bolo zrnko zničené.

Najprv sa teda dozvedáme, kde semeno spadlo 1. na cestu (Mk 4,4b); 2. na kamenistú pôdu (Mk 4,5a); 3. do tŕnia (Mk 4,7).

Potom nastupuje akoby protihráč, ktorý negatívne pôsobí na semienko: 1. sú to vtáci (Mk 4,4c); 2. slnko (Mk 4,6a); 3. tŕnie (Mk 4,7b).

V tretej časti je opísané zničenie semena: 1. je vyzobané vtákmi (Mk 4,4d); 2. zahoreté (Mk 4,6a) a uschnuté (Mk 4,6b); alebo 3. udusené (Mk 4,7c).

Nepriaznivý výsledok je opísaný trojitým spôsobom. Pri opise sa postupne zvyšuje dramatickosť situácie. V prvom prípade nemali semienka v podstate žiadnu šancu vyklíčiť, v druhom prípade síce vyklíčili, ale následne sú zničené a v treťom prípade vyklíčia a rastú, ale nemajú dostatok sily, aby priniesli úrodu.

Aby sme mohli správnejšie porozumieť podobenstvo, je potrebné uvedomiť si, že v časoch Pána Ježiša sa vo Svätej zemi sejba nerobila až potom, keď bola pôda pripravená, ale robila sa predtým. Roľník nezačal najprv orať, kypriť, trhať kríky, zberať kamene, ale najprv rozosial semená a potom prechádzal po poli pluhom. Chápeme teraz, prečo je možné, že časť rozosievaných zrniek mohla padnúť na skalnatú pôdu, medzi tŕnie a inú burinu, alebo aj na chodníky, ktoré sa vytvorili, keď ľudia chodili po poli v čase žatvy, alebo v čase, keď na poli nebolo nič zasiate.

Keď rozosial semená, roľník obvykle zobral pluh a pole pooral: rozoral chodníky, miesta, kde bolo tŕnie a iná burina, prevrátil kamene a pole, ktoré vyzeralo ako neúrodné, sa po krátkom čase, mohlo pokryť najprv steblami obilia a nakoniec aj zlatistými klasmi.

A o tom hovorí štvrtý malý príbeh opísaný v podobenstve.

Zrnká padli na pôdu, ktorá je „dobrá“. Mohli by sme očakávať, že tak ako v predošlých príbehoch pôsobilo na semená niečo negatívne, teraz by mohlo byť predstavené podporné pôsobenie. Ale namiesto toho sme hneď oboznámení s  výsledkom, ktorý je úspešný a je rozčlenený na tri stupne. Trojitý úspešný výsledok zdôrazňuje, aké plodné sú rozosiate zrnká, keď padnú na dobrú pôdu.

Úspešný výsledok pri žatve nie je opísaný prehnane. Predpokladá možnosť rozvetvenia, z jedného zrnka môžu vyrásť aj bočné steblá tak, že na jednom koreni môžu vyrásť aj viaceré klasy (porov. G. Lohfink, Sämann 53-57). Keď sa uvádza postupne 30-násobná, 60-násobná a 100-násobná úroda, vyjadruje to viaceré možnosti, že totiž niektoré zrnko sa nerozvetví a tak vo svojom klase prinesie 30 nových zrniek, iné sa rozvetví na dve steblá a dva klasy a prinesie 60 zrniek a môže byť aj také, ktoré sa rozrastie do troch stebiel a klasov a zaokrúhlene prinesie svoj 100-násobok.

V prvých troch malých príbehoch sme našli opísané neúspešné situácie, v druhej časti sme počuli o úspechu, rozmnožení zrna, o zisku.

Tieto dva protikladné výsledky skrývajú v sebe časový rozmer, ktorý vyplýva z odstupu medzi rozosievaním zrna a dozretím plných klasov. Aj keď tento časový rozmer nie je v podobenstve výslovne spomenutý, jednoducho sa s ním počíta, sejba a žatva sú časovo od seba oddelené. Jeden je čas rozosievania zrna, nasleduje čas očakávania a nádeje a potom prichádza čas hodnotenia.

Podobenstvo zobrazuje poriadok stvorenia. V tomto poriadku je zahrnutá aj možnosť, že nie všetky rozosiate zrná prinášajú plody. Tento poriadok sa ale práve tým prejavuje ako Boží a dobrý, lebo súčasne spoľahlivo umožňuje aj procesy plodnosti. Pri sejbe sa viaceré zrná zničia, ale sejba v konečnom dôsledku vedie k úspechu, lebo časť rozosiatych zŕn padne na dobrú pôdu a prinesie úrodu. Sejba je vždy spojená s viacerými ohrozeniami, ktoré vytvárajú dojem, že bude neúspešná, ale v konečnom dôsledku vedie k dobrému výsledku. Tento základný Boží dobrý poriadok umožňuje naše jestvovanie na zemi. A je predpokladom aj každého rozmnoženia pozemského majetku.

Ale Pán Ježiš k nám hovorí obrazom o rozsievačovi a osudoch zrniek, aby nás viedol k prežívaniu Božieho pôsobenia nielen v materiálnom poriadku.

Pán Ježiš týmto podobenstvom hovorí o Božom duchovnom pôsobení, o Božom pozvaní do spoločenstva, ktoré sa nazýva Božie kráľovstvo. A s Božím kráľovstvom je to rovnako ako s rozosievaným zrnom v podobenstve. Napriek veľmi skromnej počiatočnej situácii, Boh garantuje plné uskutočnenie svojho kráľovstva. Aj málo úspešná súčasnosť pri ohlasovaní evanjelia nevyvracia skutočnosť, že Božie kráľovstvo sa začalo a smeruje k svojmu naplneniu.

Meditatio

V podobenstve sa nachádza osobitosť, ktorá vzbudzuje pozornosť: tri štvrtiny rozprávania sú venované zrnám, ktoré sú hodené na cestu, na kamenistú pôdu alebo do tŕnia a následne ich vyzobú vtáky, zahoria alebo sú udusené. Táto časť podobenstva hovorí o neúspechu, neuspokojivom výsledku: odráža pohľad človeka na svet, v ktorom sa zlo javí ako veľmi silné a ba účinnejšie ako dobro.

Pán Ježiš mal pri hlásaní aj negatívne skúsenosti. Zažili to s ním aj jeho učeníci. Boli svedkami toho, že v Nazarete sa nad Pánom Ježišom ľudia pohoršovali (Mk 6,3; Mt 13,57) a že ho vyhnali ho z mesta (porov. Lk 4,29), niektorí z jeho príbuzných si mysleli, že sa pomiatol (porov. Mk 3,21), v Kafarnaume vyhlásili, že koná s pomocou zlého ducha (porov. Mk 3,22; Mt 12,24; Lk 11,14-15), niektorí učeníci ho opustili (porov. Jn 6,66), farizeji pripravovali jeho smrť (porov. Mk 8,31; Mt 16,21; Lk 9,22). Tieto skúsenosti mohli vytvárať dojem, akoby jeho ohlasovanie bolo márne, podmienky boli príliš nepriaznivé, akoby jeho slová boli určené zostať bez účinku (porov. Mt,11-12).

A ako poznamenáva sv. Ján Zlatoústy: “[Pán Ježiš] vyrozprával toto podobenstvo práve preto, lebo chcel povzbudiť a poučiť svojich učeníkov, aby nestratili odvahu, keď medzi tými, ktorým zvestujú slovo [evanjelia], budú mnohí takí, čo ho stratia. Aj samotný Pán zakusoval to isté. A predsa, on, ktorý poznal všetky budúce veci dopredu, nikdy neprestal rozosievať slovo [evanjelia].“ (Sv. Ján Zlatoústy, Omelie sul Vangelo di Matteo 44,3)

Týmto podobenstvom chcel vyslať posolstvo: aj napriek všetkému odporu a prekážkam, jeho slová prinesú bohatú úrodu, lebo majú v sebe neodolateľnú silu života. Tak ako o tom hovoril z Božieho vnuknutia prorok Izaiáš: „Lebo ako spŕchne z neba dážď a sneh a nevráti sa ta, ale opojí zem, zúrodní ju, dá jej klíčiť a dá semä na siatie a chlieb na jedlo: tak bude moje slovo, ktoré mi vyjde z úst, nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal, a vykoná, na čo som ho poslal.“ (Iz 55,10-11)

Aj každý z nás sa aspoň v nejakom momente svojho života pýtal, či sa oplatí hovoriť o Božom slove vo svete a v spoločnosti, ktorá je tak skazená, ako tá, v ktorej žijeme my, či má ešte zmysel dnes hovoriť o evanjeliových blahoslavenstvách a katechizovať osoby, ktoré nepočúvajú, ktoré majú zatvrdnuté srdce, myslia iba na peniaze, na zábavu, na to, čo je pominuteľné, prechodné, prchajúce. Evanjelizátori a katechisti nerozsievajú nadarmo?

A uvažujme spolu s emeritným Svätým Otcom Benediktom takto: „Ako vtedy, tak aj dnes môže naraziť na uzavretosť a odmietnutie, na spôsob myslenia a života, ktoré sú veľmi vzdialené hľadaniu Boha a pravdy. Moderný človek je často bezradný a nevládze odpovedať na mnohé otázky o zmysle života, ktoré hýbu jeho vnútrom a na otázky, ktoré si nesie hlboko v srdci.

Človek sa nemôže vyhnúť otázkam, ktoré sa týkajú zmyslu jeho vlastného jestvovania a zmyslu života, nemôže žiť len v jednom rozmere. Od hľadania toho podstatného v živote ho však často odvádza, že sa mu ponúka prechodné šťastie, ktoré ho na okamih uspokojí, ale veľmi skoro zanechá smútok a nespokojnosť. Ale napriek tejto situácii dnešného človeka môžeme ešte vždy ako aj na začiatku kresťanstva s istotou tvrdiť, že Božie slovo ďalej rastie a sa rozširuje. Prečo?

Môžeme spomenúť aspoň tri dôvody: Prvým je, že sila slova nezávisí na prvom mieste od našej činnosti, od našich prostriedkov, od našej aktivity, ale od Boha, ktorý svoju silu pod vonkajším prejavom slabosti skrýva, ktorý sa prejavuje v jemnom tichom vánku ranného vetra (porov. 1Kr 19,12), ktorí sa na dreve kríža zjavuje. Treba, aby sme vždy verili v pokornú moc Božieho slova a nechali Boha konať.

Druhým dôvodom je, že – tak ako podobenstvo o rozsievačovi v Evanjeliu hovorí – aj zrnká slova ešte vždy padajú aj na dobrú pôdu, ktorá ich prijíma a prináša úrodu (porov. Mt 13,3-9). A noví ohlasovatelia evanjelia patria k tomuto poľu, ktoré necháva bohato vyrásť evanjeliu a premieňa vlastný ich život a život iných. Aj keď zlo robí vždy viac rozruchu, na svete sa nachádza ešte vždy aj dobrá pôda.

Tretím dôvodom je, že posolstvo Evanjelia skutočne sa dostalo až na hranice sveta a že aj dnes uprostred ľahostajnosti, nepochopenia a prenasledovania tak ako aj pred predtým mnohí odvážne otvárajú srdce a ducha a prijímajú Pánovo pozvanie, aby sa s ním stretli a aby sa stali jeho učeníkmi. Nevzbudzujú pozornosť, ale oni sú tým zrnom, ktoré vyrastie na strom, sú kvasom, ktorý premieňa cesto, sú semenom, ktoré odumiera, aby z neho vyrástli klasy. Keď to všetko z jednej strany prináša potechu a nádej, lebo to ukazuje neprestajnú misionársku silu, ktorá oživuje Cirkev, na druhej strane nás to má naplniť novou zodpovednosťou voči Božiemu slovu a šíreniu evanjelia. (Benedikt XVI., Príhovor, 15. októbra 2011)

Oratio

Pane, Tvoje slová nás vovádzajú do Božej prítomnosti. Keď Ťa počúvame, napodobňujeme Ťa, Ty si stále počúval svojho Otca. Keď ťa počúvame, spoznávame Otcovu tvár. Ďakujeme Ti, Pane, za tento dar. Z našej strany stačí, aby sme počúvali.

Aby v mojom vnútri stíchli iné hlasy, aby som sa venoval Tvojmu hlasu. Tvoje slovo je Božie, a preto je účinné. Pôsobí v srdci toho, kto počúva.

Tvoje slovo nám dáva nádej a odvahu. Zvlášť, keď počúvame o zrne, ktoré padlo na dobrú pôdu, prináša úrodu tridsaťnásobnú, druhá časť šesťdesiatnásobnú a ďalšia časť stonásobnú. To sa nám predkladá, aby sme porozumeli, že treba, aby sme mali odvahu, aj keď sa zdá, že Božie slovo, Božie kráľovstvo nemá význam v politike, v spoločnosti, v rodine.

Ty, Pane, si na Kvetnú nedeľu všetku náuku o zrne slova zhrnul: keď zrno nepadne do zeme a neodumrie, zostane samo, ale keď padne do zeme a odumrie, prinesie bohatú úrodu (porov. Jn 12,24). A tak si sa nám dal spoznať, ako zrno, ktoré padá do zeme a zomiera. Pri ukrižovaní sa zdalo, že je po všetkom, ale práve preto, že zrno padlo do zeme a zomrelo na krížovej ceste, prináša úrodu navždy, po všetky časy.

Ty sám, Pane, si tým plodným a účinným zrnom, aj prítomným kráľovstvom a aj eucharistickým Chlebom: Tvoje zrno padá do zeme, Ty, Pane, zomieraš a tak rastie nový chlieb, chlieb budúceho života, svätá Eucharistia, ktorá nás živí a ktorá nás otvára pre Božie tajomstvá a pre nový život.

Len Ty, Pane, si zrnom, ktoré vždy znova premieňa zem a otvára ju pravému životu.

(porov. Benedikt XVI., Príhovor kňazom, 25. júla 2005)

Contemplatio

Pane, „tí, čo sejú v slzách, s jasotom budú žať“. (Ž 126,5)

Zvukový záznam si môžete pustiť na tomto linku.