Ja som pravý vinič (Jn 15,1-8)

Lectio divina úryvku z Jánovho evanjelia pod názvom Ja som pravý vinič (Jn 15,1-8) z cyklu Ježiš sa predstavuje.

Modlitba

Príď, Duchu Svätý, a daruj nám schopnosť, aby sme porozumeli, že Slovo, ktoré budeme počuť, hovorí priamo do nášho života a odhaľuje nám plán lásky, ktorý má náš dobrý Boh s každým z nás.
Príď, Duchu Svätý, a otvor sluch nášho srdca, aby sme pozorne počúvali Slovo a mohli sa znova prehĺbiť v tom, čo znamená byť skutočným žiakom Pána Ježiša a aby sme sa bez strachu rozhodli pre to, čo od nás žiada evanjelium.
Príď a pomôž nám, aby sme dovolili vstúpiť sile tvojho Slova do nášho života, aby ho premenila, aby ho urobila krásnym a aby všetci mohli vidieť, že aj my sme stretli nášho Pána a že toto stretnutie nám zmenilo život. Amen.

Uvedenie do stretnutia

O Svätej zemi sa vo Svätom písme píše nielen ako o krajine, v ktorá „tečie mliekom a medom“, ale podľa Knihy Jozue je aj krajinou, v ktorej rastie vinič a olivy (Gn 24,13). Skoro každá hebrejská rodina pestovala pri svojom dome vinič, ktorý bol tak upravený, že počas dlhého leta poskytoval tieň (1Kr 5,5) a ktorý prinášal aj užitočné strapce hrozna. Strapce hrozna bývali sčasti usušené a potom použité napríklad na prípravu hrozienkového koláča a sčasti boli vytlačené a použité na prípravu vína. Pán Ježiš rástol v tomto prírodnom prostredí a aj duchovnom prostredí, ktoré v Starom zákone hovorili o vyvolenom národe ako o vinici. A tak aj náš Pán nevyhnutne využil možnosť, aby použil tieto skutočnosti vo svojom rozprávaní o Bohu, svojom Otcovi, ale aj v charakterizovaní seba samého.

Započúvajme sa teraz do textu z evanjelia svätého Jána, v ktorom sa nám Pán Ježiš predstavuje a pozýva nás, aby sme ho lepšie spoznali cez obraz typickej rastliny Svätej zeme.

Lectio

Jn 15,1-8

1 „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník.
2 On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia.
3 Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal.
4 Ostaňte vo mne a ja vo vás.
Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne.
5 Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. 6 Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria.
7 Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to.
8 Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi.“

Kontext úryvku

Verš 1: „Ja som pravý vinič“. „Ja som“ je forma zjavenia, ktorá poukazuje na meno Boha záchrancu, toto meno bolo zjavené Mojžišovi. Pán Ježiš ho používal o sebe samom, tak sa opakovane predstavoval. V tomto prípade je jeho predstavenie sa menom „Ja som“ obohatené o prívlastok, ktorý upresňuje vzťah Pána Ježiša k nám.

Pri iných príležitostiach sa Pán Ježiš predstavil: Ja som chlieb, ja som svetlo, ja som dvere, ja som dobrý pastier, ja som vzkriesenie a život, ja som cesta, pravda a život. Teraz nám hovorí: Ja som pravý vinič.

Vinica je obrazom vyvoleného národa. Tu je vinica nahradená „viničom“, prechádza sa od pojmu kolektívneho k individuálnemu, ktorý však predstavuje všetkých. Tento prechod od kolektívneho k Jednému je podstatný. V ňom, v Synovi, sa všetci stávame synmi a dcérami, pravým Božím ľudom, ktorý prináša ovocie zmluvy. Pravá zmluva je zmluva medzi Otcom a Synom, ktorá zahrňuje celé stvorenie. V tele Božieho Syna sa završuje spoločenstvo medzi Stvoriteľom a tvorstvom. Končia sa dejiny nevernosti človeka, ktorá robí jeho jestvovanie neplodným, v ňom zem konečne vydáva svoje plody, Izrael kvitne, má nové výhonky a naplňuje svet plodmi.

„Môj otec je vinohradník“. Ten, kto sa stará o vinič, je sám Otec vo svojej láske k Synovi. Je to láska, ktorú prejavil Boh Izraelu, svojej vinici. Ako je to vyjadrené v žalme 80: „Z Egypta si preniesol vinicu, pohanov si vyhnal a vysadil si ju. Pôdu si pripravil pre ňu, zasadil si jej korene a zaplnila krajinu. Svojou tôňou pokryla úbočia a Božie cédre ratolesťami. Svoje výhonky vystrela až k moru, až po rieku Eufrat svoje letorasty.“ Ale tento rozkvet pominul kvôli nevernosti ľudu. V speve o vinici, ktorý sa nachádza v 5. kapitole u proroka Izaiáša, sa hovorí, že: „Vinicu mal miláčik môj na úrodnom úbočí. Okopal ju, skálie z nej vyzbieral, viničom ju vysadil, postavil uprostred nej vežu a lisom ju vystrojil. Potom čakal, že urodí hrozno, urodila však plánky.“ Aké veľké je Božie sklamanie: „Čo som ešte mal urobiť svojej vinici a neurobil som jej?“ A prorok Jeremiáš to vyjadruje slovami: „Ja som ťa však zasadil sťa vinič šľachtený, ako samé pravé semä. Ako si sa mi zmenil! Vinič spotvorený, cudzí!“

Boh je zarmútený kvôli svojmu ľudu a rovnako kvôli každému človeku a kvôli celému stvoreniu. Ak neodpovedáme na Božiu lásku, je to zlyhanie pre nás, bolesť pre neho, my zlyhávame ako synovia a on trpí ako Otec. V Ježišovi, Synovi človeka a Božom Synovi, konečne nachádza Božia večná zmluva v človeku odpoveď. Otec je prirovnaný k vinohradníkovi, pracovitému a skúsenému, zamilovanému a trpezlivému, ktorý opatruje svoj vinič. Vysadiť vinič je úkonom lásky, znakom nádeje v život.

Verš 2: „On každú ratolesť […] na mne“. Spojenie Syna s každým človekom je ako spojenie viničného kmeňa s ratolesťou: majú ten istý život a prinášajú to isté ovocie. V ňom, v pravom viničnom kmeni, sa vraciame k Bohu a k jeho zmluve. Naše jestvovanie alebo zostávanie „v“ ňom je podmienkou k tomu, aby sme mohli žiť a boli plodní.

Ratolesť, ktorá „neprináša ovocie“. Neprinášať ovocie znamená byť mimo základné prikázanie a požehnanie Stvoriteľa, ktorý chce, aby sa tvory podieľali na jeho plodnosti. Život, ktorý nedáva život, je mŕtvy: svetlo, ktoré nevydáva svetlo, je vyhasnuté.

Objavuje sa otázka: ako môže byť človek v ňom a pritom neprinášať ovocie? Nanešťastie môžeme byť Ježišovými učeníkmi len podľa slov a pritom jeho slová nežiť. Svätý evanjelista Ján nás vo svojom Prvom liste [svätého Jána apoštola] napomína, aby sme nemilovali slovami alebo jazykom, ale skutkami a v pravde (1 Jn 3,18).

Otec „odrezáva“ ratolesť, ktorá neprináša ovocie. Ježiš ako Syn nevylučuje žiadneho brata alebo sestru: všetci sme v ňom, lebo nás miluje. Ale keď z neho nežijeme a nemilujeme bratov, sme mŕtvymi ratolesťami.

Suché ratolesti nepredstavujú jednotlivcov, ktorí sa správajú málo príkladným spôsobom, ale sú obrazom ťažkostí, previnení voči evanjeliu, slabosti, malých i veľkých hriechov, ktoré sú prítomné v našom živote. Nikto nie je imúnny, všetci stále potrebujú očisťovanie.

Otec „každú [ratolesť], ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia.“ Otec vinohradník sa stará o svoj vinič tým, že odrezáva neplodné ratolesti a prerezáva ostatné, aby boli ešte plodnejšie. To je obraz umŕtvovania, ktoré sa robí za cieľom oživovania duchovného života.

Nejde o vyhlásenie, že učeníci sú všetci nevinní, ale ide o poukaz na nástroj, ktorý používa Otec, aby čistil a orezával. Pri Poslednej večeri Pán Ježiš povedal učeníkom: „Vy ste čistí, ale nie všetci.“ (porov. Jn 13,11) Nepriamo hovoril o Judášovi, o učeníkovi, ktorý predstavuje človeka, ktorá na jednej strane sa prihlásil ku Kristovi, ale zároveň sa zaoberá nepriateľskými plánmi voči Pánovým zámerom: chce moc namiesto služby, hľadanie prvého miesta namiesto hľadania posledného miesta. Judáš je v tomto prípade obrazom človeka, ktorý nedovoľuje Pánovi, aby zasiahol do jeho života, toho, ktorý sa nenechá očistiť v mysli a v srdci Božím slovom a práve kvôli tomu riskuje, že zahynie.

Aj keď Božie zásahy spôsobujú niekedy bolesť, je to očisťujúce dielo Otcovo a prináša nakoniec radosť, lebo Božie „rany” sú len preto, aby viedli k zdraviu (Job 5,17-18: „Koho Pán tu kára, blažený je. Trestom Všemocného nepohŕdaj! On udiera, ale aj obväzuje, raní, no jeho ruky liečia aj.“) V Liste Hebrejom nachádzame vysvetlenie: „Je na vašu nápravu, čo znášate. Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna by otec nekarhal?“

Verš 3: „Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal.“ Jestvuje základná „čistota“ učeníka, ktorá pochádza zo Slova, ktoré je „ostrejšie ako každý dvojsečný meč“, prenikajúci do hĺbky myšlienok a srdca.

Tu môžeme spomenúť náš krst, ktorý nás zachraňuje „nie tým, že odstraňuje telesnú špinu, ale vyprosuje u Boha čisté svedomie pre zmŕtvychvstanie Ježiša Krista“, takto to čítame v Prvom liste svätého apoštola Petra.

Stretnutie a porovnávanie sa s osobou Pána Ježiša a s jeho slovom predstavuje stálu a nevyhnutnú procedúru očisťovania. Lebo „živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca.“ (porov. Hebr 4,12). Nejestvuje skrytý kút v srdci, ktorý by nebol osvetlený jeho svetlom, nejestvuje tieň smrti, ktorý by on neožiaril. Ukazuje na časti, ktoré treba odstrániť, na „listy“, ktoré zaberajú miesto a neslúžia, a preto ich treba odstrániť, odhaľuje pominuteľné vonkajšie prejavy nábožnosti, ktoré nezodpovedajú skutočnému spojeniu sa s Kristom.

Verš 4: „Ostaňte vo mne.“ To je požiadavka. Pán nás vyzýva, prosí nás, aby sme zostali ratolesťami spojenými s viničom. Zostávame v ňom tak, že zostávame v jeho láske k nám, ktorá je tiež pre nás prameňom vzájomnej lásky.

„A ja [zostanem] vo vás“. My sme stále v ňom, lebo on nás miluje. Ale my z našej strany ho môžeme nemilovať a tým brániť, aby on bol v nás. Vzájomné prelínanie sa lásky medzi Pánom Ježišom a nami, na inom mieste je to vyjadrené prelínaním sa lásky medzi Otcom a Ježišom alebo medzi Otcom, Ježišom a nami.

Verš 5: „Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ Naša činnosť vychádza z toho, čím sme: v spojení so Synom Božím sme synmi a dcérami a môžeme prinášať ovocie vzájomnej lásky. Naše spojene s Pánom je rozhodujúce aj v apoštolskej činnosti. Jeden duchovný učiteľ hovoril, že ak nie sme „kontemplatívni“, je dobré venovať sa apoštolátu iba krátku dobu, akoby na skúšku. V opačnom prípade spôsobíme sebe i iným škodu. Skutočná činnosť pramení z kontemplácie, rodí sa zo srdca, ktoré pozná a miluje Pána. Ak ho nepozná, potom sa v konaní dobra dopúšťa omylov, ak ho nemiluje, chýba mu sila konať dobro.

Spojenie s Pánom Ježišom nie je stav dajakého extatického vytrženia, ale konkrétny život, ktorý prináša ovocie. Mystiku lásky a mystiku služby nie je možné oddeliť od seba. Účinnosť služby sa rodí priamo zo sily spojenia s Ježišom.

Verš 6: „Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria.“ Nezostávať v ňom, ktorý je životom všetkého, čo jestvuje, sa rovná stavu, keď sme už mŕtvi.

Verš 7: „Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás.“ Teraz Pán Ježiš upresňuje: zostávať v ňom znamená, že v nás zostávajú jeho slová. Nestačí prijať Pána Ježiša ako osobu, je potrebné prijať aj jeho posolstvo so všetkým, čo povedal a to bez výhrad. Zostávať v ňom, prijať ho a milovať znamená mať jeho spôsob myslenia a konania.

Láska, ktorá sa nepremení na skutky, je falošná: človek opravdivo miluje len skutkami a v pravde.

„Proste, o čo chcete, a splní sa vám to.“ Ak zostávame v ňom a jeho slová zostávajú v nás, žijeme v súlade s ním a chceme to, čo chce on. Preto sa stane to, čo chceme.

Otec nám chce dať to, čo dal Synovi, čiže chce nám dať všetko. Čaká len, že my, keď o to prosíme, mu tým uvoľníme cestu.

Meditatio

Uvažujem teraz spolu s emeritným Svätým Otcom Benediktom XVI.:

„Podobenstvom o viniči [...] pokračuje celá história biblického uvažovania a rozprávania o viniči a dosahuje jeho konečnú hĺbku. „Ja som pravý vinič,“ hovorí Pán (Jn 15,1). [...] Podstatným a významným v tejto vete je výrok „Ja som“. Sám Syn sa identifikuje s viničom, on sám sa stal viničom. Nechal sa zasadiť do zeme. Vstúpil do viniča: prekvapujúcim spôsobom sa tu nadväzuje na tajomstvo vtelenia, o ktorom Ján písal v Prológu. Teraz vinič už nie je stvorením, na ktoré sa Pán s láskou pozerá, ktoré však môže aj znova vytrhnúť a odhodiť. V Synovi sa sám stal viničom, navždy a bytostne sa s ním stotožnil.

Tento vinič už nebude môcť byť nikdy vytrhnutý, nikdy nebude môcť byť vydaný napospas plieneniu: je s definitívnou platnosťou Boží, skrze Syna v ňom žije sám Boh. Prisľúbenie je neodvolateľné, jednota sa už nedá zničiť. Toto je veľký, nový Boží krok v dejinách, ktorý tvorí najhlbší obsah podobenstva: vtelenie, smrť a zmŕtvychvstanie sa stávajú viditeľnými v celej svojej šírke. „Boží Syn Ježiš Kristus... nebol ,áno‘ aj ,nie‘, ale v ňom bolo iba ,áno‘. Lebo všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú ,áno“‘ (2Kor 1,19 n.) – tak to vyjadril svätý Pavol. [...]

Povedali sme, že vinič už nemôže byť vytrhnutý, nemôže byť vydaný napospas plieneniu. Vyžaduje si však neustále očisťovanie. Očisťovanie, ovocie, zotrvanie, prikázanie, láska, jednota – to sú veľké kľúčové slová tejto drámy bytia v Synovi a so Synom na viniči, ktoré nám Pán svojimi slovami kladie na srdce.

Očisťovanie – vždy znovu ho potrebuje Cirkev, vždy znovu ho potrebuje jednotlivec. Ako bolestne sa nevyhnutné procesy očisťovania tiahnu celými dejinami, rovnako bolestne sa tiahnu životom ľudí, ktorí sa oddali Kristovi. V týchto očisťovaniach je stále prítomné tajomstvo smrti a zmŕtvychvstania. Sebachválu človeka, ako aj inštitúcií treba obstrihávať; to, čo sa stalo príliš veľkým, treba opäť doviesť k jednoduchosti a chudobe samého Pána. Iba vďaka takýmto procesom odumierania trvá a obnovuje sa plodnosť. [...]

Ovocie, ktoré od nás očakáva Pán, je láska, ktorá spolu s ním prijíma tajomstvo kríža, stáva sa účasťou na jeho seba-darovaní, a tým aj opravdivou spravodlivosťou, ktorú od nás očakáva Boh a ktorá pripravuje svet na príchod Božieho kráľovstva. [...]

Ak je ovocím, ktoré máme priniesť, láska, tak jej podmienkou je aj toto „vytrvanie“, ktoré je hlboko späté s vierou, ktorá neopúšťa Pána. V 7. verši sa ďalej hovorí o modlitbe ako o podstatnom momente tohto zotrvávania: tomu, kto sa modlí, je prisľúbené, že bude iste vypočutý. Modlitba v Ježišovom mene nie je však jednoduchým prosením o čokoľvek, ale prosbou o ten podstatný dar, ktorý Ježiš v rozlúčkových rečiach označuje ako „radosť“ a Lukáš ho nazýva Duchom Svätým (porov. Lk 11,13), čo je v podstate to isté.“

(Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, I., Dobrá kniha Trnava 2007, str. 275-279).

Oratio

A všimnime si aj úvahu svätého Augustína:

„ [...] Ako je jedna vec nemať už viac horúčku a iná vec je zotaviť sa zo slabosti, ktorú spôsobila horúčka, a ešte, ako je jedna vec vytiahnuť šíp, ktorý sa zapichol do tela a druhá vec je potom uzdraviť ďalším liečením ranu, ktorú spôsobil šíp, tak aj prvá liečba pozostáva v odstránení príčiny choroby, čiže to, čo sa deje odpustením všetkých hriechov a druhá liečba je liečiť samotnú slabosť, čo sa deje krok za krokom postupujúc v obnove tohto obrazu. Tieto dva momenty sú vyjadrené aj v žalme, v ktorom čítame: „On nám odpúšťa všetky naše previnenia“, to, čo sa uskutočňuje pri krste, potom žalm pokračuje: „On uzdravuje všetky naše choroby,“ (Ž 102,3) čo sa uskutočňuje každodenným napredovaním, keď sa obnovuje tento obraz. O tomto obnovovaní hovorí už jasne Apoštol, keď napísal: „Preto neochabujeme; a hoci náš vonkajší človek chradne, náš vnútorný sa zo dňa na deň obnovuje.“ (2Kor 4,16) Teraz sa „obnovuje v poznaní Boha“ (Kol 3,10)1, čiže „obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti“ (Ef 4,24), podľa pojmov, ktoré používal Apoštol vo svedectve, ktoré predložil trocha vyššie. Teda ten, ktorý sa každý deň obnovuje postupujúc v poznaní Boha a v pravej spravodlivosti a svätosti, prenáša svoju lásku od vecí časných na večné, od vecí vnímateľných telesnými zmyslami k vnímateľným duchom, od telesných na duchovné a starostlivo sa venuje tomu, aby sa odlúčil od časných vecí tým, že brzdí a obmedzuje vášnivosť a venuje sa tomu, aby sa konaním skutkov lásky spojil s večnými skutočnosťami. Je mu to možné len v tej v miere, v akej prijíma Božiu pomoc. A je to Boh, ktorý nám povedal: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ (Jn 15,5) Kohokoľvek posledný deň jeho života prekvapí v tomto rozvoji a raste a vo viere v Prostredníka, taký človek bude prijatý svätými Anjelmi, aby ho uviedli k Bohu, ktorého si uctieval, aby prijal od neho dokonalosť a na konci časov mu bude dané telo neporušiteľné, aby nebolo už viac určené na utrpenie ale na slávu. V tomto stave bude dokonalá podobnosť s Bohom (Gn 5,1 a Jak 3,9), keď dosiahne videnie Boha. O tomto videní hovorí Apoštol Pavol: „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.“ On aj hovorí: „A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz.“ (2Kor 3,18) A toto sa uskutočňuje v tých, ktorí napredujú každý deň v dobrom.“ (Svätý Augustín, De trinitate, 14, 17, 23)2

Contemplatio

Pán hovorí: „Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ (Jn 15,5)

Zvukový záznam si môžete vypočuť na tomto linku.